Kázeň na tretiu adventnú nedeľu Gaudete v roku B (17. 12. 2023)

Sestry a bratia, milé priateľky a priatelia,

v našom slovníku a v jazyku, ktorým hovoríme, poznáme slová, ktoré sú konkrétne. Vyjadrujú nejakú presnú, hmotnú vec, ktorú môžeme uchopiť, ktorú poznáme, ktorú máme pred sebou, a pre ktorú máme názvoslovie. No na druhej strane máme aj slová, ktorým sa hovorí abstraktné. Také, ktoré nemôžeme celkom uchopiť. Označujú nejaký pocit, nejakú vlastnosť, niečo čo nie je úplne uchopiteľné, fyzické a hmatateľné.

Témou dnešnej nedele je radosť. A radosť je práve takýmto abstraktným termínom. Asi každý a každá vieme, keď ju zažívame, čo to je a čo to obnáša. No je veľmi ťažké uchopiť to slovami, popísať a odovzdať niekomu ďalej. Radostné očakávania adventu je práve niečím čo má v sebe veľkú silu. A práve aj jeden z charakteristických znakov toho, keď prežívame radosť, je že si ju nedokážeme nechať celkom pre seba. Že je to niečo, čo nás pozýva k tomu, aby sme sa o ňu delili. Niesli ju ďalej. Dávali ju pocítiť aj iným.

Možno poznáte ten pocit, keď vás poteší nejaká dobrá správa: keď sa vám niečo naozaj podarí, keď ste v niečom úspešní, keď sa darí vašim blízkym , keď máte životný moment, ktorý je presahujúci, v láske, v novosti života. Potrebujete sa o to podeliť. Je to silnejšie ako vy. Chcete to odovzdať ďalej. Svetlo a radosť idú ruka v ruke ako symboly dnešnej nedele, radostného očakávania toho, čo je pred nami.

Paradoxom na biblickej radosti je napríklad blahoslavenstiev. Slovo „blahoslavený“ je dnes pomerne zvláštnym archaickým výrazom. Po grécky „makarios“ alebo „makarioi“ v plurálovej podobe znamená „tí, ktorí sú šťastní, radostní“. No keď Ježiš formuluje blahoslavenstvá, hovorí, že takýmito šťastnými, radostnými alebo – archaicky povedané – blahoslavenými, sú ľudia, ktorí sú plačúci, ktorí sú hladní, ktorí sú chudobní, ktorí sú prenasledovaní, ktorí trpia pre spravodlivosť. Sú to radostné momenty? Akosi sa to míňa tomu, čo typicky od radosti očakávame. V čom teda spočíva ich radosť?

Moja odpoveď a moje hľadanie sa uberá tou cestou, že sú to veličiny, ktoré sa nachádzajú mimo tohto sveta. Že napriek tomu, že veci okolo nás sa nedaria. Že politické, cirkevné, spoločenské reálie okolo nás sú neutešené, my vieme, že ony nie sú všetkým. Že ony majú svoj presah. Že Boh je nad nimi. Že Boh je viac.

V pravosláví existuje prúd teológie, ktorý sa nazýva apofatická teológia, alebo inými slovami v západnej tradícii vznikol podobný prúd, ktorému hovoríme negatívna teológia. Vychádzajú z toho, že hovoria, aký Boh nie je. V ťažkých životných situáciách, skúsenostiach a starostiach, ktoré prináša život, si môžeme uvedomiť, že to predsa nie je podstatou života. Že toto nie je božou podstatou. Že tá je v dobrote, radosti, vo svetle, v spravodlivosti.

Práve v situáciách, ktoré sú ťažké a zložité, a ktoré prináša náš život, ktoré prinášajú životné tlaky, sami iste poznáme, že áno, na jednej strane nás ubíjajú, no niekedy nás naopak vyburcujú k tomu, že nájdeme v sebe novú silu. Že dokážem hľadať kreatívne riešenia. Často práve svetové, osobné, cirkevné, politické krízy viedli k tomu, že ľudstvo dokázalo nájsť nové cesty a nové riešenia. Práve odhodlanie nevzdať sa viedlo k tomu, že dokázali prísť s kreatívnym riešením, ktoré posunulo ľudstvo ďalej. Mnohé technologické riešenia, vedecké pokroky sa zrodili práve v takýchto situáciách. A práve často mnohé lieky, ktoré veda prináša ľudstvu ako odpovede na mnohé choroby, vzišli z neriešiteľnej situácie blízkych ľudí tých, ktorí pre nich následne hľadali riešenie.

Možno toto je to, čo nás chce učiť aj dnešná nedeľa. Aby sme v starostiach a strastiach, ktoré sami prežívame, v bolestiach a smútkoch, videli, že ony nie sú naplnením života. Nemajú konečné slovo. Že je tu niečo viac. Že božia spravodlivosť, láska, dobrota, že božie svetlo je silnejšie. Že dokáže zažiariť do každej tmy a prežiariť ju. Dokáže prísť, prelomiť sa a zvíťaziť.

Pripomenuli sme si to aj v uplynulom týždni, keď sme slávili roráty, typické adventné bohoslužby, ktoré sa konajú v rannom čase za brieždenia. Keď sa deň pomaly prelamuje do noci a postupne víťazí. Je to akási mystická skúsenosť, niečo, čo je tak silným symbolom, že v človeku pracuje.

Oslávili sme tiež sviatok sv. Lucie, nositeľky svetla. Tej, ktorá podľa legiend a podľa cirkevnej tradície prinášala jedlo väzneným kresťanom do katakomb a pritom nosila na hlave veniec zo sviec. Túto tradíciu si veľmi symbolicky pripomínajú naše sesterské severské evanjelické cirkvi, najmä vo Švédsku. Sviatok sv. Lucie na Slovensko preniká skôr cez IKEA, kde vtedy dostanete nejaký škoricový koláčik. No keď prídete do švédskych sesterských kostolov, takmer v každom sa oslavuje tento sviatok veľmi silným symbolom, keď prichádza dievča, ktoré je symbolicky prezlečené za Luciu a prináša svetlo. Pozýva však aj všetkých ostatných, aby dokázali žiariť ako ona.

Sviece, ktoré počas adventných bohoslužieb a rorát zapaľujeme častejšie než obvykle, nám hovoria, ako sa aj my sami máme stávať týmito „sviecami“ v prenesenom význame tým, že prinášame nádej, svetlo a radosť do situácií, ktoré sú ťažké a zložité. Že sa nebojíme prísť za ľuďmi a podať im pomocnú ruku. Že môžeme vieru žiť ľudskejším spôsobom. Že môžeme prinášať uzdravenie, oblaženie a útechu tým, ktorí to potrebujú.

Na záver k textu z dnešného evanjelia, z ktorého na nás vyčnieva jedna zo silných adventných postáv, ktorou je Ján Krstiteľ. Jeden z kňazov počas môjho tínedžerského veku, ktorý bol pre mňa oslovujúcim a formatívnym človekom, vždy, keď sa čítalo toto evanjelium hovoril, že „Ján Krstiteľ bol taký buldozér“. Pretože znižoval všetko, čo bolo vysoké a vyrovnával to, čo bolo nízke. To robí buldozér, keď prechádza, vyrovnáva cestu a pripravuje ju niekomu, kto je väčší ako on.

No pre mňa jedným z tých najsilnejších posolstiev, ktoré z príbehu Jána Krstiteľa vyčnieva, je práve v tom dnešnom evanjeliu, keď jasne hovorí, „Ja nie som Mesiáš“. Ako úplne prvú odpoveď, keď za ním prichádzajú s otázkou: „Kto si?“

Občas a možno aj teraz v advente, v tom napätom a nabitom období, si to môžeme povedať aj každý a každá z nás. My nie sme Mesiáš. Očakávanie od nás nie je, že my musíme spasiť svet. My nemusíme priniesť veľké prelomové veci. Očakávanie na nás je úplne iné. Je to oslobodzujúce. Mať Mesiáša v Ježišovi – v tom, ktorý už prišiel, a ktorý opäť prichádza, ktorého očakávame, je oslobodením pre nás samých. Nemusíme mať na seba priveľké očakávania, ktoré na nás tlačí všetko zvonku. Je tu predsa niekto vyšší ako my sami. Na koho aj my môžeme poukazovať tým, že sa snažíme napodobovať jeho lásku, dobrotu a spravodlivosť.

A tak, sestry a bratia, v adventnom očakávaní sa aj dnes skúsme zamyslieť nad tým, čo môžeme urobiť, aby sme niesli svetlo okolo nás. Ako môžeme pomôcť zlomenému svetu? Ľuďom, ktorí potrebujú pomoc?

A na Vianoce, ktoré budú pre nás aj o plných stoloch v rodinnom kruhu, nezabúdajme na tých, pre ktorých Vianoce možno prinášajú skôr depresívny čas roka, s ktorým si nevedia poradiť. Pretože sú osamelí, trpiaci. Pretože nemajú kam ísť. Skúsme podať pomocnú ruku.

Sestry a bratia, skúsme urobiť to, aby vo svete bolo viac svetla.

Amen.

 

Zo záznamu prepísal Branislav Breza.
Ďakujeme!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.