4. Nedeľa po Zjavení Pána (28.1.2024)

Sestry a bratia, milé priateľky a priatelia!

Ak ste tu sedeli minulú nedeľu, tak viete, že sme mali taký, až by som povedal úvod do Markovho evanjelia, kde sme sa tak  historicky pozerali na to, aký je kontext tohto evanjelia, ako asi vzniklo, kde sa nachádza a kedy asi vzniklo, že sa stalo vlastne prameňom uvažovania aj pre ďalších evanjelistov a ich vlastné príbehy.

A vlastne to evanjelium ako literárny žáner, literárny charakter je pomerne špecifické. Až do súčasnosti vlastne biblisti diskutujú, že či je to vlastný literárny žáner ako taký, alebo či nadväzuje na nejakú širšiu literatúru vtedajšej doby.  Mnohí hovoria vlastne, že je to taký antický bios, teda životopis nejakej osoby, ktorý tu máte.

Samozrejme tá kľúčová vec je ešte, aby sme si povedali možno takú zaujímavosť a perličku. Keď robievam také kurzy, že Úvod do evanjelií a do toho ako vznikli, tak zvyčajne nechávam ľudí uvažovať nad tým, že skúste sa vžiť do tej kože, že žijete v 1. storočí povedzme v druhej polovici 1. storočia a zrazu sa dozviete, že sú tu nejaký veriaci v Ježiša, ktorých začnete nasledovať a prídete. Viete, že sa stretávajú v nedeľu. Tak ako to asi vyzerá? Čo sa tam robí? Skúste si urobiť možno také mentálne cvičenia, že ako vlastne asi vyzerá tá nedeľná bohoslužba ranokresťanskej komunity v tom 1. storočí, povedzme okolo roku 50 – 60.

Ak sme si povedali, že prvé evanjelium, ktoré tu máme napísané vzniká okolo roku 70, čo je dnes ústrednou časťou bohoslužieb, ktoré slávime? V tom modernom svete sú to dva vrcholy, ktoré vidíme v tej bohoslužbe. Možno už by takí úspešnejší vykríkli, že je to teda bohoslužba slova a bohoslužba eucharistie.

Teda na jednej strane počúvame biblické texty s centrom v evanjeliách, v evanjeliových textoch a potom spoločne slávime eucharistiu. Tá eucharistia a symbolické spoločné jedlo je samozrejme niečo, čo tu bolo veľmi skoro, naozaj  od tých prvých chvíľ ako pamiatka, ktorú Ježiš o sebe zanechal, ale evanjeliá ako nejaký špecifický text vznikajú až oveľa neskôr. Čo bolo predtým? Jednou z tých odpovedí je, že pravdepodobne žili ešte pamätníci, ktorí Ježiša naozaj zažili a mohli ste stretnúť ešte možno niekoho z apoštolov. Alebo niekoho zo širšieho okruhu učeníkov Ježiša, alebo minimálne tých, ktorí už sa s apoštolmi stretli a mali to minimálne takto z tej druhej ruky odovzdané a rozprávali o Ježišovi. Pripomínali si jeho slová? No a to čo mali a text, ktorý bol k dispozícii samozrejme, boli zvitky zákona a prorokov, starozákonné texty, ktoré v duchu Ježišových slov interpretovali. A preto boli niektoré, ktoré boli veľmi špecifické, pretože na Ježiša, Ježišov príbeh špeciálne odkazovali.

V biblistike sa ale postupne vyvinula jedna zaujímavá teória. Naposledy sme si o tom hovorili, teda že Markovo evanjelium sa považuje za to, ktoré z tých evanjelií, ktoré máme v novozákonných spisoch, je najstaršie. To je taká väčšinová teória v súčasnosti, hoci nie je jediná, ale toto je určite tá, ktorá je najviac uznávaná, pretože ona odpovedá na niečo, čo nazývame synoptický problém. Synoptický problém je, že tu máme Matúša, Marka a Lukáša,  tri evanjeliá, ktoré Ježišov príbeh rozprávajú z veľmi podobnej perspektívy v podstate na základe rovnakej kostry. A zrazu musíte zistiť, aký je vlastne medzi nimi vzťah. Či sa mohli poznať navzájom, akým spôsobom vznikali a tak ďalej a tá teória prečo je Markovo evanjelium najstaršie sa odvíja aj z riešenia tohto problému. Pretože Matúšovo a Lukášovo evanjelium obsahujú akoby celého Marka. Niektorí si preto mysleli a tá staršia teória hovorila, že Marek je vlastne výcucom, ktorí si vybrali z Matúša a Lukáša, skrátili ho a takýmto spôsobom vzniklo. Tomu sa hovorí Grisbachova teória, pretože teológ, ktorý s týmto prišiel sa volal Grisbach.

Ale teda oveľa neskôr sa presadila tá, ktorú nazývame Teóriou dvoch prameňov. A tá teda hovorí, že Markovo evanjelium bolo prvé a z neho Matúš a Lukáš vychádzali a doplnili svoje evanjelia o vlastný materiál, vlastnú látku, ktorú dokázali zmapovať. Je tu ale ešte ďalšia súčasť toho problému a to je to, že u Matúša a Lukáša máme texty, ktoré nemá Marek. Majú ich iba Matúš a Lukáš, Ale nemá ich Marek a majú ich spoločné takmer doslova citované. Čo znamená, že okrem Markovho evanjelia mohli mať ešte jeden spoločný prameň. Ten nevieme dokázať. Tento prameň je hypotetický a označuje sa písmenkom q ako quele. A tento prameň sa hovorí, že to boli vlastne Ježišove výroky, ktoré si ľudia počas Ježišovho života zapisovali. Nevieme v akom jazyku, možno to bolo v aramejčine, možno to bolo v gréčtine. Ale to čo vidíme je, že Matúš a Lukáš ich takmer doslova citujú. To čo o nich vieme povedať je, že pravdepodobne to boli veľmi jednoduché múdroslovné výroky, ktoré si zapíšete, keď niekto múdry niečo povie, zapíšete jeho citát. Napr. Ježiš povedal: Proste a dostanete. Hľadajte a nájdete. Klopte a otvoria vám. Všetko bez akéhokoľvek kontextu. Neviem akej situácii, komu to bolo povedané. Jednoducho iba výrok, citát.

To, že začína vznikať evanjelium ako samostatný literárny štýl podľa súčasných bádateľov a biblistov má vlastne niekoľko dôležitých rámcujúcich skutočností.

Keď máte výroky, ktoré sú vytiahnuté z kontextu, tak môžu byť interpretované rôznorodým spôsobom. Akonáhle ich zasadíte do konkrétneho kontextu, teda komu boli povedané, v akej situácii boli povedané, ku komu mali prehovoriť, okresávate ich interpretačný význam. Už nemôžu byť zneužité. Stávajú sa oveľa konkrétnejšími v konkrétnej situácii.

Druhá vec je že napísať knihu v 1. storočí je mimoriadne nákladná vec. Neexistuje papier. Existuje možno papyrus, ale oveľa častejšie sa ešte stále píše na pergamen, teda na kožu čo je mimoriadne drahý materiál. Vlastniť knihu bolo vlastne veľkým bohatstvom. Knihy boli vlastnené synagógami, teda ako zvitok, alebo nejakými bohatšími ľuďmi. Až oveľa neskôr začína vznikať kódex, teda kniha, ktorá má strany a dajú sa otáčať a sú popísané z obidvoch strán. To dovtedy neexistovalo.

Akonáhle sa veriaci v Ježiša stali komunitou, ktorá už mala medzi sebou aj bohatých členov, mali na to, aby mali knihu. A keď sa písala kniha v 1. storočí, tak jednou z prirodzených vecí, ktorú ste tam tiež mali bola, že ste videli, aký veľký je ten zvitok a museli ste sa tam zmestiť. Akonáhle materiál na ktorý píšete, je veľmi drahý, tak medzera v texte sa stáva veľmi drahým miestom. A preto najstaršie biblické texty sú písané takzvaným scriptio  continua, teda bez medzier. Neexistovali medzery v starých textoch. Vedieť prečítať ten text bolo veľmi náročné a zároveň tá zvláštna vec, ktorá týmto spôsobom vznikala bola, že pri prepisovaní, keď sa ten text odpisoval sa to väčšinou robilo tak, že sa diktoval.  Lenže keď tam nemáte medzery medzi slovami, niektoré slová vám môžu zhltnúť predchádzajúce písmeno a niektoré pohltí to ďalšie a tak vznikajú chyby pri odpisovaní. A my ich vieme identifikovať, pretože máme veľmi veľa textov, v ktorých sa v kópiách novozákonné texty zachovali, hoci nemáme originál ani jedného evanjelia ani jedného z listov. Všetko čo máme sú iba odpisy. Čím ďalej ideme historicky, tak tým dokážeme nájsť staršie a staršie.

To je taký paradox, moji učitelia na teologickej fakulte pracovali ešte s menej úplnými materiálmi ako môžeme pracovať dnes, pretože neustále sa objavujú nové a nové maličké úlomky toho biblického textu, ktoré už ale zasahujú naozaj do prvých desaťročí 2. storočia, takmer sa dotýkajú už toho konca 1. storočia.

Zaujímavosti naokolo toho spomenuté preto, aby sme naozaj uvažovali nad tým, čo čítame, pretože je to mimoriadne zaujímavé. A najmä tá to mentálne cvičenie s tým, že skúste sa naozaj vžiť doma do toho, ako asi vyzerá tá bohoslužba prvých kresťanov, čo sa tam číta. Aké texty sa tam asi spievajú alebo čítajú? Čo sa tam asi robí a dá vám to veľmi veľa pochopiť v tom, ako sa vlastne posúvame aj vo vývoji cirkvi a vývoji cirkevných dejín. Teraz ale k obsahu, toto boli také formálne veci naokolo a veľa zaujímavostí, ktoré sa možno bežne nedozviete a sú to skôr veci teologickej fakulty. Možno vás to navnadí niekoho, aby ste si podali prihlášku, oplatí sa.

Ale teda to k čomu idem a k čomu smerujem je ten dnešný text z Markovho evanjelia. On sa veľmi vzťahuje vlastne aj k textu, ktorý sme počuli ako prvé čítanie. Čítanie z knihy Deuteronómium, z 5. knihy Mojžišovej, teda poslednej knihy Tóry. Ten text hovorí o tom, že keď nebude Mojžiša, tak Boh vzbudí služobníka ako ja. Kam on i v hebrejčine hovorí Mojžiš.  A toto sa stalo vlastne veľkým interpretačným rámcom, pretože po smrti Mojžiša začali mnohí očakávať to, kedy ten nový Mojžiš opäť príde. Ten nový človek, ktorý bude mať špeciálny vzťah k Bohu, ktorému Boh bude odovzdávať svoj zákon, ktorý s ním bude hovoriť. V Ježišovi a v jeho životnom príbehu, akoby dochádzalo k naplneniu tohto príbehu.

Vo všetkých synoptických evanjeliách sa Ježiš štylizuje do úlohy toho, kto je ako Mojžiš, a dokonca je jeden text, v ktorom dokonca presne vidíme, že je viac ako Mojžiš. O tom texte sme viackrát hovorili počas Vianoc. A tým textom sú Blahoslavenstvá.  Ježiš ukazuje ešte väčšiu autoritu ako mal Mojžiš, pretože Mojžiš prichádza z hory so svojím dekalógom, ktorý ukazuje ľuďom a hovorí, toto povedal Boh, aby sme to plnili. To sú jeho prikázania, ktoré vám odovzdávam. Ale Ježiš v reči na vrchu, v jeho kľúčovom a programovom texte, ktorý Karol Vandaský, jeden významný slovenský biblista a teológ nazval dokonca, že je to Ježišova Magna charta, že je to jeho ústredná listina, vlastne, podľa ktorej my môžeme konať. Ježiš v nej hovorí: Počuli ste, že vám bolo povedané, ale, ja vám hovorím. Ego delho hi min po grécky. Akoby on mal tú autoritu, že dokonca oproti tomu čo bolo povedané on môže nastaviť kritériá ešte viac. Ježiš hovorí s Božou autoritou. Nie iba s autoritou ako dával Mojžiš.

V dnešnom evanjeliu vidíme začiatok jeho pôsobenia a to, čo je na tom zaujímavé, zase geografická lokácia. Nachádzame sa v Kafarnaume, to je na severe Izraela pre pri Tiberiadskom mori alebo Tiberiadskom jazere. Alebo Genezaretskom jazere. A to všetko sú slová, ktoré označujú ten istý fenomén a toto takzvané more, jednoducho bolo to veľký vodný zdroj v Izraeli. Ježiš vstupuje do synagógy a vidí človeka, ktorý je posadnutý nečistým duchom.

Opäť sa môžeme pýtať, toto asi nie je úplne bežná skúsenosť, ktorú dnes vidíme. Staroveký svet, ktorý nám predstavuje evanjelia je naozaj svetom, kde sa s posadnutými ľuďmi stretávate za bieleho dňa na ulici a musíte riešiť ich problémy. No tá skutočná vec je, že vlastne Ježišovu pozornosť to v tomto texte akýmsi spôsobom odpútava. Odpútava to od slova, ktoré on učí ako ten, ktorý má moc a dokazuje ho svojimi skutkami. Úloha zázrakov a úloha všetkých týchto vecí, ktoré sú presahujúce svet, majú len dokázať Ježišovu autoritu a že to, čo hovorí, je naozaj pravdivé. Majú priviesť človeka k viere. To je ich funkcia.

Baženie po zázrakoch a znameniach je samozrejme vecou, ktorú aj dnes vidíme pomerne často. Možno aj vy ste mali takú životnú etapu. Ja som ju mal, priznávam, keď všetky tieto exorcizmy a tajomstvá a mágia a všetko toto vás nejakým spôsobom upútava a snažíte sa to nájsť. No zrazu si uvedomíte naozaj, že podstata toho celého stojí niekde inde. A to hnanie sa za senzáciami, za zázrakmi a znameniami človeka v podstate môže veľmi zotročiť a priviesť ho na divnú cestu podivnej viery. Tak by som povedal paviery, ktorá jednoducho nestojí na nejakom pevnom a racionálnom základe.

Áno, nepochybne sú tu javy a  znamenia, ktoré tento svet presahujú. Na ktoré nemáme dostatočné vysvetlenia, jednoducho veci medzi nebom a zemou. No nemusia to byť vyslovené zázraky, ktoré prekračujú fyzikálne javy, ktoré okolo nás máme a zákony ako boli nastavené. Často to môžu byť existenciálne chvíle našich vlastných životov, keď sa stretneme s konečnosťou alebo naopak s veľkou životnou radosťou. Keď milujeme a dokážeme milovať a lásku odovzdať. To sú tie momenty, keď sa blížime k niečomu, čo má veľkú silu. Čo nie je iba o slovách, ale čo dokáže prekročiť veličiny našich vlastných životov.

Krátko sa dotknem aj toho 2. čítania, ktoré je pomerne zvláštne a trochu môže vyzerať mimo kontext tých čítaní, ktoré sme dnes počuli. Je o mäse obetované modlám v Korinte.

Ale to čím je pre nás zaujímavé a čím k nám môže prehovoriť je, že Korint bol vlastne multikultúrnym mestom 1. storočia. Bol to prístav, z ktorého lode odchádzali na obidve strany vtedy známeho sveta a teda sa tu stretávali a mixovali kultúry a náboženstvá. Bol to taký melting pot a to čo je celkom zaujímavé, tak v tých listoch, ktoré Pavol píše do Korintu, sa dozvedáme o veľkých konfliktoch, ku ktorým dochádzalo v tejto komunite. Žiadna idylka. Sám tam musel zápasiť o svoju vlastnú autoritu. Bolo to celkom divoké, charizmatické a neorganizované spoločenstvo, ktoré naozaj možno v nejakom bažilo  presne po tých zázrakoch a jednou z vecí, s ktorou boli konfrontovaní, s ktorou sa evidentne na Pavla obrátili.

My nemáme zachovaný ich list, ale on sa teda odvoláva na nejaké konkrétne potreby, ktoré sa tam objavili v tejto obci a konflikty a vzťahové veci, sexuálne veci, ktoré tam boli, áno už v 1. storočí cirkev s týmto mala svoje skúsenosti. A zároveň jedna z týchto výziev sa teda týkala mäsa, ktoré bolo obetované modlám. Pýtali sa ho, či ho vlastne môžu jesť?  Ako sa k nemu mohli dostať? Jedna z tých vecí bola, že prišli na nejakú chrámovú bohoslužbu do nejakého cudzieho chrámu, kde boli tieto pokrmové obety, ktoré sa odovzdávali nejakým sochám božstva a buď sa potom spálili, alebo sa časť nechávala na rituálne jedlá. Alebo časť tohto jedla, tohto mäsa, ktoré sa obetovalo modlám, sa potom niesla na tržnice, kde ste si ju mohli normálne kúpiť, často aj v nevedomí toho, že predtým slúžila ako nejaká obeta v chráme. Teda otázka je, že či tieto modly majú nejakú moc.

Moc, to je možno to centrálne slovo, ktoré spája všetky tri dnešné čítania. Apoštol Pavol jasne odpovedá, že oni žiadnu moc nemajú. Ale máme dbať na moc symbolov. Pretože symbolická reč môže prehovoriť k iným. Hovorí:  Ako veriaci ľudia ste úplne slobodní. A vieme, že tieto modly nič nezmôžu. Ak ste silní vo svojej vlastnej viere viete, že Boh je iba jeden a všetko ostatné sú iba hračky ktoré sú naokolo. A tak ak zjete takéto mäso, nič sa vám nestane. A problematická časť je tá druhá vec, že tým môžete niekoho iného pohoršiť. Aj vec ktorú robíme a, ktorá v skutočnosti pre nás môže prísť bezvýznamná na druhej strane môže ublížiť alebo zraniť niekoho iného. Hodnota lásky, ktorú apoštol Pavol práve v tomto liste veľmi silne zdôrazňuje, spočíva práve v tomto, že nechceme úmyselne ublížiť niekomu inému. Nechceme ho uviesť do pomykova  alebo do nejakej situácie, ktorá je mu nepríjemná. A preto dbáme na to ako tieto symboly uplatňujeme a ako ich žijeme.

Sestry a bratia úplne na záver, čo to celé môže povedať nám? Evanjelium nie je iba o slovách. Je o konkrétnych prejavoch moci, sily. Niečo, v čom aj dnes môžeme nájsť zmysluplné vyžitie, zmysluplné určenie našich vlastných životov. Dokáže toto cirkev dnes vôbec ľuďom ponúknuť? Dokáže im priniesť nové povzbudenie, prijatie, zážitok lásky. A zážitok toho, že to nie je iba zákonníctvo, ale pridaná hodnota života? Ako to môžeme urobiť my? Ako my môžeme dnes priniesť uzdravujúci dotyk evanjelia? Pretože ten exorcizmus, ktorý tam počujeme, je v skutočnosti uzdravením niečoho, čo veľmi silne obmedzuje človeka, robí ho neslobodným, zväzuje ho. Aj dnes okolo seba máme ľudí a hoci o nich nepovieme, že sú posadnutí, pretože máme modernú medicínu, ktorá nám povie o rôznych duševných chorobách, ktoré nevidíme, ale ktoré človeka zväzujú a robia ho neslobodným. Ktorá zväzuje jeho a jeho rodinu a jeho blízkych a prinášajú im veľa trápenia.

Ako dnes môžeme pomôcť? Ako možno efektívne podať pomocnú ruku? Ako môžeme tvoriť prijímajúcu cirkev ako spoločenstvo, ktoré je uzdravujúce, chápajúce, prijímajúce.

To sú otázky, ktoré nám kladie aj dnešný text.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.