3. Nedeľa po Zjavení Pána (21.1.2024)

Sestry a bratia milé priateľky a priatelia!

Cirkevný rok B, ktorý momentálne máme ako iste viete, tak pripomeniem iba liturgicky, ako to funguje. Liturgicky sa striedajú, minimálne v 20. storočí sa prišlo k takej metodike, samozrejme v histórii to trochu inak bývalo a tento model sa formoval, ale dospelo sa k tomu, že existujú vlastne tri liturgické roky, ktoré poznáme najmä podľa čítaní biblických textov, ktoré v týchto rokoch čítavame.

Tri sú preto, že máme takzvané tri synoptické evanjelia. Synoptické evanjelia znamená, že to sú evanjelia, ktoré je Ježišov príbeh rozprávajú približne v rovnakej chronológii,  len z trochu iných uhlov pohľadu so zapracovaním iných materiálov. Vždy trochu inak a teda máme rok A B C ;rok Matúšovho, rok Markovho a rok Lukášovho evanjelia a plus do toho prichádza ešte štvrté evanjelium, ktoré máme, to je Jánovo evanjelium a toto sa číta zvyčajne na sviatky alebo na niektoré špeciálne príležitosti roka a býva tak rozsekané naprieč tými troma rokmi.

Možno si  spomeniete, že napríklad na Veľký piatok tradične počujeme Jánovo evanjelium, na Veľkú noc veľmi často počujeme príbehy z Jánovho evanjelia, no a momentálne teda máme liturgický rok B.  Práve v tých „zelených obdobiach“ sa nám to začína ukazovať tým, že sa dostávame naplno k Markovmu evanjeliu, keďže sme ešte stále v jeho 1. kapitole.

A možno taký krátky úvod. Markovo evanjelium je najkratšie evanjelium podľa súčasného bádania historického, pravdepodobne aj najstaršie z evanjelií. Ale ak hovoríme o tom, že aj najstaršie, tak hovoríme zhruba o roku 70, kedy vzniká.

Prečo rok 70? Súčasní biblisti hovoria, že trinásta kapitola Markovho evanjelia spomína takú vec, že Ježiš tam prorokuje o zničení Jeruzalemského chrámu. No viacerí bádatelia sa vlastne domnievajú, že ak zaznievajú v Biblii nejaké proroctvá, ktoré sa naplnili a je to napísané až po nich, je to v skutočnosti takzvané Vaticinum ex eventum, teda proroctvo, ktoré už bolo naplnené. A zvyčajne proroctvá, ktoré boli naozaj autentické spoznáme podľa toho, že sa nenaplnili, lebo aj také v Biblii máme, Napríklad v knihe proroka Daniela o politických udalostiach, ktoré tam boli, ale teda tá logika. Prečo sa dnes v súčasnom novozákonnom bádaní hovorí, že Markovo evanjelium vzniká okolo roku 70 je práve to, že už nejakým spôsobom naráža na to, že padol Jeruzalemský chrám, čo sa stalo a vieme to presne datovať do roku 70 nášho letopočtu. Vtedy prišli Rimania, zničili chrám, symbolicky ho preorali pluhom a začína sa mimoriadne ťažké obdobie pre judaizmus.

Pretože judaizmus, židovstvo veľmi silne počíta s tým že existuje jeden Chrám, ktorý je v Jeruzaleme, kde sa dejú bohoslužby. A synagóga nenahrádza ten jeden Chrám, ktorý je v Jeruzaleme. Preto veľa prikázaní a  príkazov, ktoré vyplývajú z Tóry teda z hebrejskej Biblie, je nenaplniteľných v tej dobe, keď nestojí chrám. A keď dnes prídete do Jeruzalema a prídete k tomu takzvanému Múru nárekov, to je posledná stojaca časť vlastne tohoto chrámu, kam oni prichádzajú a modlia sa tam za to tí najzbožnejší židia, aby bol chrám znova vybudovaný.

A aby to nebolo iba o tých Židoch, ktorí sa tam chodievajú modliť. Jednou z vecí, ktorú dnes nájdete napríklad v niektorých amerických evanjelikálnych kresťanských hnutiach, je veľká túžba po tom, aby bol chrám v Jeruzaleme znova vybudovaný, pretože hovoria, že Mesiáš podľa proroctiev má prísť vtedy, keď chrám bude znova stáť. A teda očakávajú túto vec. Vidíte to v niektorých takých populárnych kresťanských filmoch a ktoré sa občas, aspoň v rokoch mojej mladosti veľmi premietali, pretože toto evanjelikálne americké hnutie malo svoje vplyvy aj na Slovensku možno ste zachytili taký film, ako napríklad Left behind. Ako zrazu začnú miznúť ľudia zo Zeme a zostane po nich iba oblečenie, ktoré tu je, pretože tí, ktorí boli vyvolení a žili podľa evanjelia, boli vzatí. Naozaj vychádza to z niektorých extrémnejších interpretácií biblických textov, ale práve tá idea chrámu je v tomto veľmi silná. Markovo evanjelium ako najstaršie evanjelium ako najkratšie evanjelium, to je druhá vec a druhá charakteristická a vec, ktoré o ňom poznáme. Markovo evanjelium má 16 kapitol. Ak chcete a namotivuje vás dnešná kázeň, tak si ho podľa mňa kľudne za večer môžete prečítať. A hovorí sa o tom, že Markovo evanjelium je, aspoň tie najstaršie tradície, ktoré sme o ňom mali, tak hovoria, že to bola Petrova kázeň. A že Marek, teda ten, ktorý zapisoval toto evanjelium, tá tradícia tých mien evanjelistov je oveľa neskoršia, ale toto teda nachádza majú cirkevných otcov, že Marek bol hermenut. Toto píše cirkevný historik Papias, niečo neskôr, že to bol prekladateľ apoštola Petra, ktorý zapisoval tú jeho kázeň, keď to hovoril. A čo trochu trochu fandí tejto cirkevnej tradícii, ktorá je trochu neskoršia, že v Markovom evanjeliu nájdete veľa charakteristických typov jazyka pre priamu reč napríklad, že veľmi často používa spojku kai to je a a keď hovoríte, tak veľa používate slovo a. A druhá vec, ktorou je charakteristické, že nemá veľmi dobrú gramatiku. Aj neomylné božie slovo v gramatike občas pokrivkáva. Ak viete po grécky, tak Markovo evanjelium má slabšiu gréčtinu a o to ľahšie sa číta potom na tých hodinách, keď sa učíte po grécky.

A pretože naozaj vykazuje takéto znaky a teda vykazuje tú Ježišovu chronológiu života. Pričom začína momentom jeho dospelosti, čítame z prvej kapitoly dnes o Ježišovom vystúpení a ono nám ukazuje dospelého Ježiša a absolútne chýbajú tie príbehy o Ježišovom detstve. Aj toto je taká vec, ktorá sa historicky vlastne vyvíjala.

A v princípe na začiatku sa uvažovalo, že ktoré evanjelium vzniklo ako prvé.  Jedna z prvých teórií bola, že Markovo evanjelium vzniklo ako výcuc z Matúša a Lukáša. Lebo tam bola tá otázka, že Matúšovo a Lukášovo evanjelium obsahujú takmer všetko, čo nachádzame aj v tom Markovi. No tak pravdepodobne oni,  vlastne to Markovo evanjelium, niekto povyberal tie najlepšie state a to čo bolo rovnaké a to dal do jedného textu. Až neskôr sa prišlo k tejto teórii, ktorá sa dnes presadzuje a nazýva sa takzvanou teóriou dvoch prameňov, že tu bol Marek úplne na začiatku a potom tu bola nejaká zvláštna zbierka Ježišových výrokov, je hypotetická, lebo nemáme dôkaz o tom, že by existovala právne, ale teda, že počas Ježišovho života si ľudia mohli zapisovať jeho výroky, keďže už vedeli, že je to múdroslovných učiteľov. A následne z nich čerpal Matúš aj Lukáš do svojho evanjelia. To totiž dáva odpoveď na to, že v Matúšovi a Lukášovi zase nachádzame texty, ktoré vôbec nie sú v Markovi. Ale majú ich obidvaja oni.

Toľko historická vsuvka, historický úvod, ale poďme do toho, že čo nám ten text chce povedať, lebo to sa z tohto nedozvieme. V dnešnom texte čítame o začiatku Ježišovej služby. O tom ako on vystupuje a Markovo evanjelium to datuje do chvíle keď Ján Krstiteľ bol daný do väzenia. Keď sa Ján dostáva do väzenia, Ježiš vystupuje a hovorí úplne centrálnu myšlienku: Naplnil sa čas. Priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte v evanjelium. Toto je úplné kampaňové tvrdenie.  Keby sme povedali, že Ježiš vystupuje a dáva si niečo na billboard, tak toto je ten základný text alebo motív ku ktorému sa neustále vraciame v Markovom evanjeliu, ktorý je veľmi stručným povedaním toho, o čo Ježišovi ide. Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte v evanjelium.

Skúsme si to preložiť do ľudskej reči. Naplnenie času je akoby vecou centrality Ježišovho poslania. Ježiš sám vníma, že jeho poslanie prináša nejakú veľkú dôležitosť, že v ňom sa napĺňa čas a neskôr to vidíme aj v poslaní alebo v interpretácii Ježišovho života, ktoré nachádzame u apoštolov v listoch, ktoré vlastne vznikajú ešte pred tým, ako vznikli evanjeliá. Keď prišla plnosť času, Narodil sa Ježiš, narodil sa zo ženy a narodil sa pod zákonom, píše apoštol Pavol v liste galatským. Centralita Ježišovho poslania, jeho centrálna úloha v interpretácii biblických textov je niečo, čo nám vlastne srší od začiatku jeho verejného pôsobenia. Priblížilo sa Božie kráľovstvo. A myšlienka Božieho kráľovstva je veľmi silnou myšlienkou, ktorú vlastne ešte Izrael prevzal od predchádzajúcich kanaanských náboženstiev. Božie kráľovstvo je akýsi ideál spravodlivosti a minimálne v interpretácii starozákonných textov neskôr nadobúda podobu v tom, že to je to kráľovstvo pokoja v ktorom ľudia medzi sebou dokážu nájsť zmierene, v ktorom dochádza k veľkému vyrovnaniu vzťahov, v ktorom ľudia zažívajú úplnú spravodlivosť.

Priblížilo sa Božie kráľovstvo je centrálna myšlienka Ježišovho poslania vo všetkých evanjeliách. A je to taká zvláštna vec, pretože Ježiš vlastne hovorí, že ono je niečím, čo je zároveň vzdialené a zároveň veľmi blízko. Akoby to bol ideál, ktorý v tomto svete nikdy nemôžeme dosiahnuť a je až na konci vekov, niečo k čomu všetko smeruje a kvôli čomu boli stvorené celé dejiny. No na druhej strane ešte to tu naplno nie je. Priblížilo sa Božie kráľovstvo znamená, že ono sa vlamuje do sveta práve v Ježišovej službe. Už áno a ešte nie. Je to veľké napätie toho, čo vidia ľudia a zažívajú v Ježišovej službe. Vidia niečo, čo tento svet presahuje, no vedia, že centrálne naplnenie príde až niekedy na konci vekov. Vedomie toho, že božie kráľovstvo ale existuje, že je reálnou veličinou. A že sa k nám približuje a „vlamuje“ do tohto sveta má mať dôsledok na život každého človeka. Kajajte sa a verte v evanjelium.

Ak vieme, že centralita ľudských dejín sa napĺňa v absolútnej spravodlivosti, dokonalosti života v zmierení so všetkými ľuďmi a že je pozvaním naozaj pre všetkých. Nie je to niečo, čo môžeme odkladať na neskôr, ale čo má ovplyvniť, ako žijeme tu a teraz. Ak si uvedomujeme, že naplnením sveta okolo nás nie je nespravodlivosť, nie je korupcia, klientelizmus, všetky tie nechutné veci, hádky a vojny, ktoré zažívame okolo seba. Ale práve naopak, že naplnením sveta je dobro, láska a spravodlivosť, má to ovplyvniť to ako konáme, ako žijeme, čím sa riadime. Nie nadarmo toto končí príbehom o tom ako Ježiš povoláva prvých zo svojich apoštolov.

A sú tu dva také prototypy, sú to dva bratské príbehy. Na jednej strane je to Šimon a Ondrej, tá zaujímavá vec, ktorú biblisti pri tomto texte hovoria je, že vlastne je to zaujímavá ukážka života v dvojjazyčnom svete alebo kde sa používa viacero jazykov, pretože Šimon je typicky hebrejské meno a Ondrej je typicky grécke meno. Akoby to bolo prelínanie kultúr, ktoré je tu zažité a v ktorom sa už tiež ukazuje akýsi predobraz Ježišovej misie, ktorá je tu pre všetkých. To čo vidíme pri Šimonovi a Ondrejovi je, že sú rybári, ktorí hádžu sieť do mora. Vidíme tu dvojitú sociálnu situáciu tých, ktorí sú povolaní, pretože tí, ktorí hádzali siete do mora, nemali loď. Všimnite si, že Šimon a Ondrej sú tam opísaní ako apoštoli, ktorí iba hádžu siete  z okraja a teda patria medzi tú najchudobnejšiu vrstvu obyvateľstva, ktorá nemá ani na to, aby si dovolila tú loď, s ktorou prichádzajú. Ježiš  povoláva. A ten príbeh je veľmi zaujímavý tým, že oni ihneď zanechávajú všetko čo majú. A investujú svoju energiu, čas a  časť svojho života do toho, k čomu ich pozýva.

Zebedejovi synovia Jakub a Ján sú na tom trochu inak a tá sociálna situácia je tam opísaná viacerými spôsobmi. Jednak sú v člne, kde opravujú svoje siete a druhá vec je, že tam nechávajú nádenníkov, teda dokonca majú na to, aby si platili personál, zamestnancov, ktorí sú tam spolu s nimi. To čo je ale jasné a to čo sa nám ten evanjeliový príbeh snaží povedať je, že to povolanie môže prísť kedykoľvek, v akejkoľvek situácii sa nachádzame a neskôr tam máme samozrejme aj ďalšie príbehy povolania apoštolov a učeníkov, ktorých Ježiš volá, aby ho nasledovali a oni idú.

Vráťme sa ale ešte trochu späť k inému čítaniu, ktoré sme dnes mali predložené a to je čítanie z knihy proroka Jonáša, ktoré bolo prvým čítaním. Kniha proroka Jonáša je komédiou Starého zákona. Ukazuje nám vlastne vtipný príbeh proroka, ktorého boh zavolá, aby išiel do jedného z najväčších miest vtedajšieho sveta, asýrskeho mesta Ninive. Ninive sa nachádza zhruba v centre súčasného Mossulu, v Iraku. A bolo to obrovitánske mesto už v týchto starozákonných časoch. A teda je povolaný k tomu, aby ohlasoval, že toto mesto bude zničené. Dnes sme čítali až z tretej kapitoly, keď už sa tam naozaj dostáva, no celý príbeh proroka Jonáša sa začína tým, že on sa vyberá úplne na opačný smer. Zoberie si loď, ktorá ide na opačnú stranu sveta. A chce ujsť pred tým, k čomu ho Boh volá. Až príde k veľkej búrke. Všetci hľadajú dôvod, prečo sa toto deje a prečo sú vytrestaní, loď, na ktorej sú sa začína potápať a on kľudne spí. Až prídu za ním a zistia, že on je vlastne tým dôvodom, pretože on uteká od úlohy, ktorú mu Boh zveril. A tak ho zoberú a hodia ho do mora. V mori ho zje veľká ryba a tam mu slúžia ako „ponorka“, ktorá ho zavezie do mesta Ninive a pred týmto cieľom jednoducho nemôže ujsť. Musí tam prísť. Prečo je ale zaujímavé a čo ten príbeh vlastne paroduje? Že Boh mu hovorí o tom, že toto mesto bude zničené a že teda má ísť a hlásať to a on naozaj ide a tri dni tam ohlasuje, že „žijete veľmi hriešnym spôsobom života, všetci zomriete“ je to naozaj taký typický Armageddon, ktorý  tam môžeme mať.  Lenže to čo sa stane, je to,  že mesto Ninive sa uvedomí. Tá paródia toho príbehu sa končí v takých detailoch, že hovoria, že všetci sa obliekli v tom meste do vrecoviny a nielen ľudia ešte aj zvieratá do nej obliekli. Kráľ si sadol do popola a všetci naozaj uverili a konali pokánie. A prorok Jonáš po vykonaní svojej úlohy spokojne vychádza na vrch a teší sa, ako to mesto bude zničené a nechápe, prečo to Boh vlastne neurobil. Toto sú príbehy nasledovania, ktoré stoja presne pred nami. Čo vlastne chceme nasledovať a aký princíp viery pred nami stojí?

Nie sú tu aj dnes?

A nie sme občas aj my takými veriacimi ľuďmi, ktorí vlastne iným prajú zle. Ktorí si prajú to, aby tí ostatní trpeli. Aby zhoreli v pekle: „Však počkaj, teba si to počká to celé.“ A neočakávame a nedoprajeme im nádej na zmenu, ktorá je tu úplne pre všetkých ľudí bez rozdielu. Stáva sa rozšírenejším a stále viac univerzálne. A pravým postojom, ktorý takým humorným spôsobom nám aj kniha proroka Jonáša vlastne ukazuje je, že máme dopriať každému človeku nádej na zmenu. A máme v ňu dúfať. Máme k nej pozývať, na chyby máme poukazovať. Áno, to všetko sú správne veci. Máme nastavovať kritické zrkadlo spoločnosti okolo nás. Máme konfrontovať mocných, áno, máme konfrontovať aj cirkevné štruktúry. A v konečnom dôsledku alebo dokonca úplne na prvom mieste máme konfrontovať samých seba s tým, k čomu nás vlastne evanjelium pozýva a  a ako by sme mali žiť?

Iný evanjeliový príbeh nám to hovorí cez videnie smietky v oku iného a nevidenie brvna vo vlastnom oku. Je to veľká otázka, pokrytectva a zápasu so sebou samým, ktorá nás presne k tomuto pozýva. Pozýva nás k tomu, aby sme sa dokázali pozrieť kriticky na seba, na svoj vlastný život. Na svoju vlastnú cirkev. Svoju farnosť. Svoj štát a naše národné dejiny. Aby sme si dokázali nastaviť kritické zrkadlo pred tým, než ukazujeme na iných. Nasledovanie Ježiša má aj dnes rôznorodé podoby. A nie je to žiadna abstrakcia. A dnes nás pozýva k úplne konkrétnym činom. Pozýva nás k zápasu za spravodlivosť. Pozýva nás k láske, ktorá je radikálna, ktorá je prijímajúca úplne pre všetkých rozdielov. Pozýva nás k odpusteniu, ktoré je vždy novou šancou pre iných. Pozýva nás k tomu, aby sme nerezignovali. A vykročili za svetlom a dobrom vždy, keď sa dá. Napriek všetkým ťažkostiam a starostiam, ktoré sa okolo nás dejú.

A tak sestry a bratia dnes opäť na úvod tohto liturgického roka ešte stále a tejto zelenej fázy, do ktorej vstupujeme. Tie slová, ktoré z toho evanjelia znejú, neznejú iba abstraktne pre postavy, ktoré v ňom vidíme. Ale znejú pre každého a každú z nás. Tie slová sú: Poďte za mnou a nasledujte ma. Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí. Nech sa dnes nachádzame kdekoľvek, nechajme sa týmto opätovne povzbudiť a pozvať k životu v láske. Zápasu za spravodlivosť. Otvorenosti viery, ktorá sa neuzatvára do seba. Ale, ktorá vykračuje za tými, ktorí to potrebujú. Pamätajme na to aj dnes.

Prijímame toto pozvanie?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.