Verní nezlomnej, a aj pápežom a biskupmi nepopieranej povinnosti každého katolíckeho kresťana, aby zostával v starej viere a odmietal každú novotu, hoci by bola zvestovaná aj anjelom Pána, zotrvávame v zavrhovaní vatikánskych dogiem. Doteraz nebolo učením cirkvi ani katolíckou vierou, že každý kresťan má v pápežovi neobmedzeného najvyššieho pána a poručníka, ktorému je priamo a bezprostredne podriadený, a ktorého musí pod trestom časného a večného zatratenia bezpodmienečne poslúchať vo všetkom, čo sa týka jeho náboženskej viery ako aj mravného spôsobu života – jeho, jeho poslov, alebo poverencov. Niečo také doposiaľ vôbec nebolo učením cirkvi, že by sa jednému človeku – aktuálnemu pápežovi – prepožičal dar neomylnosti, a to v jeho nárokoch na vieru, na povinnosti a práva ľudí, vznášaných voči cirkvi. Tieto vety sú naopak doposiaľ prázdne, aj keď z Ríma veľmi podporované a všetkými mocenskými prostriedkami ochraňované, názory, proti ktorým tí najvýznamnejší teológovia, bez toho, aby ich bolo možné karhať, bojovali, a ktorých zavrhli. Je známe, že takéto náuky vďačia za svoj pôvod falzifikátu a jeho rozširovaniu vďaka nátlaku. Týmito náukami, ako ich pápež ohlasoval vo svojich vatikánskych dekrétoch, sa okráda celistvosť veriacich o svoje podstatné práva, svedectvo tejto celistvosti sa zbavuje ceny, váha cirkevnej tradície sa zužuje a ničí sa najvyššia zásada katolíckej viery, že kresťan je povinný veriť len to, čo sa vždy, všade a všetkými vyučovalo a verilo.
Žijeme v nádeji, že započatý zápas bude prostriedkom, aby sa začali a vykonali dávno vytúžené a nevyhnutné reformy cirkvi, a to ako v právnom poriadku, tak aj v živote cirkvi. Pohľad do budúcnosti nás pozdvihuje a utešuje uprostred ťaživej situácie súčasného omylu. Keď sa všade v cirkvi v tejto dobe stretávame s prekvitajúcimi zlozvykmi, ktoré sú ešte posilňované a robené nedotknuteľnými víťazstvom vatikánskych dogiem, ba dokonca by mohli byť vystupňované až k zničeniu všetkého kresťanského života, keď musíme brať na vedomie úsilie ducha zamedzujúce centralizácii a mechanickej univerzalite, keď pozorujeme narastajúcu neschopnosť hierarchie, ktorá sprevádza veľkolepú duševnú prácu novej doby iba zvončekmi zaužívaných rozprávok a bezmocným preklínaním alebo jej chce dokonca zamedziť, predsa len nás povzbudzuje spomienka na lepšie časy a dôvera v Boha, ktorý riadi cirkev. V takom pohľade do minulosti a budúcnosti sa nám ukazuje obraz pravej cirkevnej regenerácie. Stav, v ktorom kultúrne národy katolíckeho vyznania, bez obmedzení ich podielu na tele všeobecnej cirkvi, avšak slobodné od bremena neoprávnenej túžby po panovaní, formujú a vytvárajú každý svoj cirkevný systém, ktorý zodpovedná jeho vlastnostiam, a to v súlade s jeho vlastnou kultúrnou misiou v súzvučnej práci duchovných i laikov. A celý katolícky svet sa teší vedeniu primátu a episkopátu, ktorý prostredníctvom vedy a aktívnej účasti na spoločnom živote získal múdrosť a schopnosť, aby mohol cirkvi znovu zriadiť a natrvalo jej zachovať jedine hodné postavenie na vrchole svetovej kultúry. Touto cestou, a nie vatikánskymi dekrétmi, sa budeme opäť približovať najvyššiemu cieľu kresťanského vývoja, zjednotenia dnes rozdelených kresťanských spoločenstiev viery, aké chcel a predpovedal Zakladateľ cirkvi, a po ktorom sa stále vzrastajúcou silou túži a aké privolávajú nespočetní zbožní kresťania.
Daj nám to Boh!
Krátka historická poznámka
Toto vyhlásenie, pôvodne publikované 28. 5. 1871 v augsburských novinách „Augsburger Allgemeine Zeitung“, spísal mníchovský profesor cirkevných dejín Ignaz von Döllinger, jeden z otcov starokatolicizmu, a podpísali ho ďalšie vedúce osobnosti starokatolíckeho hnutia. Vo vyhlásení obhajujú svoju pozíciu katolíkov, ktorých Rím exkomunikoval, na základe starého výroku sv. Vincenta Lerinského o podstate katolíckej viery, ktorý sa stal jedným z kľúčových hesiel rodiaceho sa hnutia: „Držíme sa toho, čo všade a vždy všetci verili. To je vskutku a naozaj katolícke.“ Týmto vyhlásením taktiež odmietli akceptovať cirkevné tresty a vyhrážky, ktoré boli nad nimi vyrieknuté a v závere vyjadrili nádej na reformu katolíckej cirkvi a skoré zjednotenie všetkých kresťanov.
Na stretnutí v Mníchove počas svätodušných sviatkov taktiež vedúce osobnosti starokatolíckeho hnutia prijali uznesenie o zvolaní prvého starokatolíckeho kongresu, ktorý sa následne uskutočnil v septembri 1871.