6. nedeľa po Zjavení Pána (11.2.2024)

Naša po-covidová generácia alebo generácia so skúsenosťou lockdownov a všetkých tých vecí, ktoré sme zažili, iste vie, čo znamená izolácia, aké zložité veci do života prináša, aká je to ťažká životná skúsenosť a akú hlbokú stopu vlastne zanecháva na ľuďoch.

Ak čítate alebo počúvate vyjadrenia niektorých psychológov a psychiatrov, hovoria, že tá generácia, ktorá je poznačená touto skúsenosťou lockdownov, nechodenia do školy, všetkých týchto skúseností odlúčenia, dištančnej výučby a podobne je oveľa viac náchylná na mnohé psychické ochorenia a ešte dlhé roky budeme žať ovocie tejto skúsenosti, ktorá v spoločnosti nastala. Samota, odlúčenosť, sociálne vylúčenie. Zažili sme to aj v takejto širšej a masovej skúsenosti.

No pravdou je, že takúto skúsenosť zažívajú mnohí ľudia okolo nás vo svojej vlastnej chorobe, vo svojich vlastných ťažkostiach. Možno poznáte ten príbeh. Tu v Bratislave žil evanjelický farár z Ameriky, ktorému sa počas tej doby ako tu žili s manželkou, narodilo tretie dieťatko. A bolo to dieťa s Downovým syndrómom, synček Magnus. Bola to pre nich tak silná skúsenosť na Slovensku v konfrontácii so spoločnosťou a s tým ako sa tu žije, že sa rozhodli, že toto je ten moment, keď sa musia vrátiť do Ameriky. Povedali si to, pretože sa cítili dvojnásobne vylúčení. Hovorili cudzím jazykom a ako cudzinci sa nestíhali tak rýchlo a v takej rýchlosti naučiť slovenčinu, ktorá nie je najjednoduchším jazykom. A na druhej strane, potom, keď prišlo dieťa ktoré malo zdravotné znevýhodnenie, museli dochádzať za adekvátnou zdravotnou starostlivosťou až do Viedne. A keď sme raz sedeli spolu pri káve, tak mi povedal veľmi silnú vec. Povedal, že Martin pozri sa na slovenské ulice, na ulice Bratislavy, koľko ľudí s Downovým syndrómom za deň stretneš? Ja som sa nad tým zamyslel a uvedomil som si, že naozaj v podstate asi žiadneho. On hovorí, ale to percentuálne nevychádza. Tých ľudí je tu veľmi veľa. My sme sa ich ako spoločnosť naučili nevidieť, urobiť ich neviditeľnými a odsunúť ich na okraj.

Nie je to len skúsenosť ľudí s Downovým syndrómom. Sú to ľudia, ktorí sú rôzne sociálne a zdravotne znevýhodnení. Počúvame príbehy o tom, ako ťažko je ľuďom na zdravotnom vozíku v niektorých panelákoch, pretože im na domovej schôdzi neschvália vybudovanie výťahu alebo aspoň nejakej bezbariérové plošiny. V krajine, ktorá si hovorí, že je kresťanská, že sa zakladá na Ježišovom posolstve, dokážeme vylučovať ľudí na základe rôznych kritérií. A možno ani nemusíme otvárať kapitolu ľudí s nejakým duševným ochorením. Ľudia z menšín a z rôznych komunít sú odsúvaní na okraj.

Aká je to životná skúsenosť? Je to možno niečo, čo by sme mohli označiť ako malomocenstvo dnešnej doby. Aj v dnešnom príbehu Markovho evanjelia počúvame tento príbeh z Ježišovho života, ktorý nám hovorí o malomocnom, ktorého meno nepoznáme. A práve to je tá vec, že keď biblický príbeh hovorí o niekom, kto je bez mena, ako by sa oveľa viac tento príbeh stával širokým archetypom, ktorý môžeme zažiť v rôznych kontextoch a v rôznych situáciách.

Malomocenstvo bola jednou z najnepríjemnejších chorôb starovekého sveta. Kňazi slúžili ako akýsi hygienici, ktorí mali odkontrolovať, či je naozaj konkrétny človek nečistý. A týmto jeho ochorenie nedostávalo iba zdravotný význam, ale aj duchovný význam. Človek, ktorý prišiel s malomocenstvom za kňazom a bol označený, že je naozaj ten, ktorý je malomocný, musel opustiť svoju komunitu a žiť mimo nej. Podľa najstarších vrstiev biblických textov musel nosiť so sebou zvončeky, aby sa s ním nikto nemohol stretnúť. Malomocný si potom vytvárali samozrejme svoje vlastné komunity chorých, ale čo je ešte horšie a ešte desivejšie je, že tým, kto o tom rozhodoval, bol kňaz, nabralo to ešte aj ten kultický význam, že tento človek bol označený za Bohom potrestaného, Bohom vylúčeného, exkomunikovaného. Človeka, ktorý sem nepatrí.

Nestávame sa aj dnes v cirkevnom prostredí takýmito sudcami? A nie je to len otázka kňazov. Je to otázka na širokú vrstvu kresťanskej spoločnosti okolo nás. Nestávame sa aj dnes opätovne tými, ktorí vylučujú, stavajú bariéry, posielajú ľudí mimo a preč? A nemajú naše kostoly príliš vysoké a príliš bariérové schody na to, aby sem mohli prísť tí, ktorí sa takto vylúčenými cítia?

Ešte jeden zaujímavý príbeh som zažil počas svojho štúdia v Prahe. Keď za mnou prišli niektorí študenti z architektúry, hovorili, že mali predmet, na ktorom si mali zapožičať vozík. A mali sa na hodiny dopravovať na tomto vozíku. Aby si uvedomili, ako architekti, ako tí, ktorí budú navrhovať budúce budovy a budúce stavby a možno budúce mestá, aké to je. Aby sa dokázali pozrieť na svet perspektívou človeka, ktorý má zdravotné znevýhodnenie a ktorý sa nemôže pohybovať presne takým spôsobom ako to môžu zdraví ľudia. Pozrieť sa na svet z perspektívy tých, ktorí sú utláčaní, ktorí sú na okraji a ktorí sú v ťažkostiach môže byť mimoriadne obohacujúcim príbehom, ktorý občas prinesie takú skúsenosť, že stačí veľmi málo. Niekedy to nič nestojí. Nestojí to ani materiál navyše. Nestojí to žiadne vynaložené úsilie a prostriedky navyše. Jediná vec, ktorú to stojí, je zmena nášho vlastného zmýšľania. Uvažovať inak. Pozerať sa na veci inak.

Sestry a bratia, aj dnes sme pozvaní k tomu, aby sme boli ochotní a schopní prikročiť k iným. To, čo Ježiš urobí, je veľmi odvážne gesto. V tom príbehu prichádza za malomocným a kladie na neho ruku. To je presne tá vec, ktorou sa človek, ktorý sa dotkol malomocného, sám stával nečistým. Stotožňuje sa s ním. Pripája sa k nemu na jeho vlastnej ceste. A prináša do jeho života niečo tak silné, že o tom tento človek nedokáže nehovoriť. Dokonca aj keď mu to Ježiš priamo prikazuje, aby mlčal. Tieto nedele počúvame trochu aj také úvody do Markovho evanjelia a jednu z takých kapitol, ktorú by ste na teologickej fakulte zažili, keď sa hovorí o Markovom evanjeliu, je tzv. Teória skrytého mesiášstva. V Markovom evanjeliu úplne najčastejšie Ježiš prikazuje iným, zlým duchom, tým, ktorí boli uzdravení, aby o ňom nehovorili. Spomeňte si na príbeh, ktorý sme mali pred pár nedeľami, keď prišiel človek, ktorý bol posadnutý nečistým duchom a ten nečistý duch prišiel a povedal o Ježišovi: Viem, kto si. Prišiel si nás zničiť, si boží svätý. Oni to vedeli. Akoby to jeho mesiášstvo sa postupne prelamovať do tohto sveta. A tou skúsenosťou ľudia ho začali spoznávať, ale Ježiš povedal: Ešte neprišla tá hodina, keď toto má byť zjavené. A napriek tomu ľudia o takejto skúsenosti nedokážu nehovoriť. Nepočujeme dokonca ani či ten malomocný splnil príkaz, ktorý mu Ježiš dal, aby išiel za kňazom a ukázal, že je uzdravený ako svedectvo pre Neho. To čo ale vidíme je, že sa stáva amatérskym kazateľom a začína všade naokolo vlastným životom ukazovať, že sa to dá aj inak.

Ak poskytneme ľuďom naokolo pomocnú ruku, tak im pomôžeme prekonať tieto bariéry. Ak im ukážeme hodnotu ich vlastného života, a dokážeme ich povýšiť, je to niečo, o čom sa nedá nehovoriť. Je to skúsenosť slobody, ktorú človek zrazu dostáva. Slobody, ktorú nikto nemôže vziať. Slobody, ktorá pramení z evanjelia a z radosti, ktorú prináša do života. Sestry a bratia, usilujme sa aj dnes žiť takúto vieru. V uplynulých týždňoch sme v našej krajine zažili veľa nemilých vecí a skúseností, ktoré prinášajú veľa temných myšlienok. Ukazujú nám krajinu v tom horšom svetle, akoby sme sa v mnohom vracali späť. Nestrácajme nádej. Práve včera sme v tejto kaplnke prežili krst. A bol pre mňa opäť tou silnou skúsenosťou. Skúsenosťou toho, ako svetlo Kristovo odovzdávame ďalej, niekomu, ktorý ho vnáša do sveta okolo nás. Skúsenosť silnej komunity a príbehov ľudí, ktorí stoja po boku. S ktorými tu sedávame v laviciach vedľa seba. Príbehy ľudí, ktorí sa usilujú o zmenu, ktorí sa usilujú niesť svetlo Kristovo okolo nás. Nestrácame nádej. Buďme v tom spolu. A nesme svetlo Kristovo do sveta okolo nás tým ľuďom, ktorí to potrebujú zažiť. Tým, ktorí potrebujú, aby do ich života bytostne zažiarilo. Nestrácajme nádej a poďme spoločne.

Amen.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.