Popolcová streda (14.2.2024)

Posledné obdobie pre mňa vždy malo svoju silu tými molovými melódiami, ktoré nám zrazu začnú znieť v našich kostoloch, takou tou melancholickou náladou a možno aj v tej politicko-spoločenskej situácii, ktorú dnes na Slovensku žijeme, je to celkom príhodné.

Príhodná melanchólia, v ktorej voláme k Bohu, aby sa nad nami zmiloval, Keď si pozrieme večer správy a vidíme situáciu, ktorá sa deje, Kyrie Elleison sa nám tak nejak derie prirodzene z našich sŕdc a z našich úst,  Bože zmiluj sa nad nami. Bože zmiluj sa nad nimi, veď nevedia čo robia. Nevedia čo robia, naozaj tá nepripravenosť niekedy býva veľmi silne vidieť a keď sme s tým konfrontovaní a nielen s tou nepripravenosťou, ale s vnútorným pokrytectvom, ktoré vidíme okolo seba, tak je to niečo z čoho je nám naozaj nepríjemne.

Ak ste dnes počúvali ten text, v ktorom Ježiš hovorí v kázni na vrchu, v Matúšovom evanjeliu je to kázeň na vrchu, u Lukáša je to kázeň na rovine, ale je to kľúčový Ježišov text.  Slovenský biblista Karol Nandrásky povedal, že ten text toho posledného obdobia, respektíve ten text kázne na vrchu alebo Ježišovej reči na rovine, je Ježišovou Magnou chartou. Je to akoby základný text, ktorým sa máme riadiť vo svojom živote, akási principiálna etika kresťanského života.  V nej jedno slovo vychádzalo obzvlášť silne na povrch. A tým slovom je pokrytectvo.

Často sa snažím nájsť obrátenú verziu toho, čo je  opakom pokrytectva, alebo ak nás Ježiš vystríha pred pokrytectvom, čo má byť tým pozitívnym pozvaním pre všetkých. Na jednej strane voči pokrytectvu je podľa mňa tým opozitom autentický život. Autenticita života: Moja manželka už to z mojich úst počúva tak často, že mi občas hovorí, že to je už veľmi často opakované, moje vlastné slová a že už by som mal nájsť nejaké nové vyjadrenie. V mojej novej práci používame často iné slovo a tým slovom je integrita. Integrita, autenticita života ako nejaká vec, v ktorej sa usilujete o to, aby vaše slová a vaše skutky zodpovedali. Akonáhle sa začnú rozchádzať,  dostávame sa do veľmi chúlostivej situácie ako jednotlivci, ako inštitúcie, ako cirkev, ako spoločnosť. Vidíme to v politike, vidíme to u cirkevných predstaviteľov, že keď slová sa nezhodujú so životom, máme zarobené na veľmi veľa problémov a potom sa to už kopí ako snehová guľa, nabaľuje na seba a nevieme sa z toho dostať von.

Pôstne obdobie, do ktorého vstupujeme, je o tom, že roztrhnite si srdcia, nie svoje rúcha. Je presne o tej integrite, ktorá sa deje v nás vo vnútri. V ktorej sa môžeme posunúť ďalej a v ktorej môžeme vyhlásiť slobodu od vecí, ktoré nás zväzujú. Ako som hovoril na začiatku, tak sú dva také výroky, ktoré sa viažu s Popolcovou stredou. Na jednej strane je to výrok, ktorý hovorí: Prach si a na prach sa obrátiš. Je to  taká predkoncilová veta, ktorá sa pojila s týmto dňom v cirkevnom kalendári a keď človek dostával popolec na čelo, bolo mu pripomínané Memento mori, také pochmúrne Pamätaj na smrť, Pamätaj na svoju vlastnú konečnosť.  No ono to viedlo naozaj k istej pochmúrnosti, ktorá z toho pramenila a keď pozrieme na tie texty, ktoré nám Ježiš hovorí, akoby stála v protiklade voči tomu, pretože Ježiš hovorí:  Keď sa postíš, pomaž si hlavu olejom, aby to nebolo vidieť. Urob niečo, aby to bolo vo vnútri v tebe, v tvojej hĺbke, niečo čo mení teba a tvoj vlastný život a tvoje vlastné životné postoje a pohľad a tí naokolo to ani nemusia vidieť. Je to niečo, čo je veľmi silné, medzi tebou a Bohom. Je to pozvanie k vnútornej zmene, k hlbokej zmene myslenia.

To obrátenie, ktoré nám tam znie ako nejaké zvláštne staré slovo v tom starozákonnom texte ako aj v texte evanjelia má takisto dve formy.  V hebrejčine obrátiť sa povie šúp alebo šúf. Toto slovo znamená vyslovene otočiť sa o stoosemdesiat stupňov, vykročiť na inú cestu. Znamená to zmeniť svoje postoje oproti tomu, ako som konal v návale okolností, ktoré prichádzajú. Komplexnosť života a keď sa pozrieme na svet v celej jeho farebnosti a v celej jeho komplexnosti nás presne tomuto učí, učí nás neustále sa obracať. Hľadať nové cesty, ktoré si život hľadá a ktoré život nachádza. Grécke slovo, ktoré nám znie,  je obráťte sa. Metamoieté, zmeňte zmýšľanie, úplne doslovne. Premeňte svoje zmýšľanie a pozrite sa na svet inými očami. Aj v celej tej pochmúrnosti, ktorú okolo seba vidíme, sa na svet môžeme pozrieť inak. Inak v tom, ako môžeme priniesť pozitívnu zmenu. Ako môžeme iným, ale aj sebe samým priniesť viac slobody.

A sloboda je práve to ďalšie slovo, ktoré podľa mňa veľmi úzko s pôstnym obdobím súvisí. Kým na jednej strane pôst vnímame ako niečo pochmúrne, odriekanie si, sebazápor, aj tie melancholické melódie to v nás vzbudzujú. Ono to na druhej strane má veľmi pozitívnu motiváciu. Tá motivácia spočíva v tom, že máme obmedziť tie veci, ktoré nás oberajú o našu vlastnú slobodu. Ktoré nás zväzujú, ktoré nás spútavajú a dokonca sú to veci, ktoré máme radi. Ale spútavajú nás a my to cítime. Veci, ktoré nás možno bavia ale na druhej strane cítime, že nám niečo veľmi výrazne zo života uberajú. Oberajú nás o naše peniaze. Oberajú nás o náš voľný čas, ktorý by sme mohli venovať niekomu z našich blízkych v našej rodine. A zväzujú nás voči tomu, aby sme im mohli darovať časť tejto svojej slobody. Zväzujú nás vo vzťahu k svetu okolo nás, že sa nemôžeme venovať veciam, ktoré sú spoločensky zodpovedné a ktoré potrebuje aj naša krajina.

Aj po Facebooku teraz kolujú všetky tie výroky o tom, že pôst nie je iba o odriekaní mäsa. Ja hovorím, je aj o tom, lebo toho mäsa jeme naozaj veľmi veľa, teda aspoň u nás doma určite a nemala by to byť samozrejmosť, to mäso dosť stojí túto planétu, iste o tom viete. Aj pápež František toto pomerne často zdôrazňuje, že keď hovoríme o tom, že to nie je len o mäse, je to aj trochu o tom, že máme zmeniť spôsob svojej spotreby a vzťah k veciam okolo nás. Naozaj o tom, že dokážeme obmedziť nejakú vec, ktorá nás robí neslobodnými, ktorá nás oberá o tento čas.  V ktorej cítime, že nám ubližuje. Ale to je iba a toho pôstu to b je, že doprajte ten ušetrený čas, ušetrené prostriedky a toto všetko iným. Odoberiem si nejakú vec, ktorá ma baví a zaujíma a zostanú mi z toho peniaze, ktoré môžem venovať na charitu, ktoré môžem venovať na podporu nejakej dobrej občianskej veci. Ktorú môžem venovať ľuďom, ktorí sa ocitli v núdzovej situácii, ktorí sú v znevýhodnenom postavení a môžem im týmto pomôcť a slobodu tak znásobiť, pretože jednak to oslobodilo mňa, ale jednak to môže priniesť viac slobody niekomu inému. Môže mi to priniesť viac času. Času, ktorý som strávil pri telke pri obľúbených seriáloch. Alebo ktorí nadpriemerne trávim na sociálnych sieťach a na internete. Času, ktorý vidím ako zabitý čas a zrazu ho naplním niečím zmysluplným. Pomocou iným. Uprataním nejakej časti ulice alebo tej časti mesta kde bývam, jednoducho niečím, čo prakticky zmení veci okolo nás.

A čím investujeme niečo do sveta, aby sme priniesli zmenu? Sestry a bratia, sme dnes na začiatku pôstneho obdobia, ktoré v skutočnosti je prípravou na niečo veľmi pozitívne. Na vzkriesenie. Smrteľnosť, s ktorou sa konfrontujeme  v tomto pôstnom období a ktorá nám ukazuje našu vlastnú konečnosť. A konečnosť nás všetkých, vecí okolo nás je v skutočnosti aj veľmi oslobodzujúca. Za čím sa naháňame a na čo si všetko hromadíme? Ak ten život raz skončí. Je to perspektíva, ktorá nás učí kreatívne premýšľať. A ktorá nás robí slobodnými vo vzťahu k iným ľuďom aj voči svetu okolo nás. Ak si uvedomíme túto perspektívu  konečnosti a konečnosti sveta, je to v skutočnosti veľmi oslobodzujúci pocit. A tá druhá vec, ktorá za tým stojí, že v Kristovom vzkriesení vidíme isté naplnenie sveta a svoje vlastné vzkriesenie. A to je povzbudivý moment. Nech sa dejú okolo nás aj tie najväčšie špinavosti, to neznamená, že sa voči nim nemáme ozvať. Aj to je pozvanie toho pôstu, to je to prorocké pozvanie byť hlasom okolo nás, ale aj keď sa všetko zdá veľmi tmavé a beznádejné, na konci toho všetkého je svetlo a nádej. Nádej vzkrieseného Krista. Nádej nového tela a novej duše. Nádej na to, že všetky dobré veci v pravdivosti, láskavosti a kráse musia zvíťaziť aj keď sa pominie to, čo je pominuteľné.

A tak dnes na prahu pôstneho obdobia sa aj my môžeme rozhodnúť sestry a bratia. Ako chceme ďalej vykročiť? Čo sú pre nás tie veci, ktoré nás zväzujú a robia nás neslobodnými, čo mňa osobne zväzuje? V čom by som si mohol niečo ukrojiť? V prospech iných. Čo by mohlo oslobodiť mňa a priniesť slobodu mojim blížnym? Ale aj svetu okolo nás. Toto všetko môžeme reflektovať a nech je aj pôstne obdobie, do ktorého teraz vstupujeme pozvaním. Pozvaním za lepším svetom, ktorý sa začína aj zmenou našej perspektívy a nášho vlastného zmýšľania.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.