Kresťanstvo veľkých foriem sa možno dnes bude musieť premeniť na kresťanstvo malých gest (porov. Iz 42, 2). Hovorme o kresťanstve skôr ako o malom, pasívnom, nenásilnom geste, ktoré dokáže človeka prekvapiť, ako o veľkej misii, ktorá môže nepriamo pôsobiť aj násilne. Pokúsme sa predstaviť kresťanstvo možno skôr v zmysle motivácie ako formácie. Podobne aj teológia by sa nemala vnímať ako „suverénne poznanie“, ale ako „čestné tušenie“. V kontexte úvahy o cirkvi by sme mohli hovoriť o schopnosti relativizovať jej
vlastné postoje a jej vlastnú dejinnú formu. Žijeme v pluralitnej spoločnosti, kde cirkev nemôže konať exkluzívne, ako keby iba ona mohla prostredníctvom svojej skúsenosti a teológie pojať celú pravdu o skutočnosti. Práve naopak. S inkluzívnym spôsobom myslenia, kde sa ráta aj s názorom partnera, môže prísť cirkev bližšie k objektívnej pravde a dosiahnuť širšie horizonty videnia sveta. Cirkev preto nemôže byť tá, ktorá sankciuje, ale tá, ktorá komunikuje. Prechod od presvedčivého poznania k neistému tušeniu môže byť v teológii jednou zo správnych a čestných metód. Teológia musí mať stále na mysli, že jej smerovanie k pravde je cesta. Pre teologické vyjadrenie je vhodný jazyk otvorenej metafory ( J. Werbick ). Keď cirkev ponúka seba – relativizáciu svojej dejinnej formy, svojho postoja, to ešte neznamená, že sa vzdáva vlastného ideového nazerania na skutočnosť. To vlastné, čo cirkev má, čo môže ponúknuť v konfrontácii s modernou kultúrou dnešnej spoločnosti je kriticko – prorocký potenciál viery. Medard Kehl to nazýva žitým kontrastom, ktorý je schopný oživiť spoločnosť.
Literatúra:
Juhas, V. Kairos postmoderného kresťanstva. Kresťanstvo nie ako ideológia, ale ako pozývajúce gesto. In: Kolektív autorov : Kríze a kairos. Teologická perspektiva. Červený Kostelec : Pavel Mervat, 2010, s. 111 – 128.
Štefan Šrobár
autor je teológ