Prvý vatikánsky koncil (1869-1870)
V sobotu 18.júla bolo presne 150 rokov od vyhlásenia dogiem I. Vatikánskeho koncilu, ktoré môžeme s istou mierou nadsadenia považovať za „zakladateľské“ dokumenty starokatolíckej cirkvi. Pius IX. Na tomto koncile rímskokatolíckej cirkvi vyhlásil dogmatickú konštitúciu Pastor aeternus (Večný Pastier), ktorou raz navždy vyhlásil za záväzné články viery jurisdikačný primát rímskeho biskupa nad celou cirkvou a pápežskú neomylnosť vo veciach viery a mravov.
Peter v ranej cirkvi
Podľa novozákonných zdrojov sú nesporné tri veci:
1. Rybár Šimon, ktorému dal Ježiš možno prezývku „Skala“ (aramejsky „Kéfa“, po grécky „Peter“) bol hovorcom učeníkov už počas Ježišovej krátkej verejnej činnosti. Bol však prvý medzi rovnými.
2. Peter bol po Márii Magdaléne a ostatných ženách jedným z prvých svedkov Ježišovho vzkriesenia. Vo svetle jeho veľkonočného svedectva by sme ho mohli pokladať za skalu cirkvi. No dnes aj katolícki exegéti priznávajú, že slová o Petrovi ako o skale, na ktorej Ježiš postaví svoju cirkev (Mt 16,18-19) sú v budúcom čase, o čom iné evanjeliá nevedia. Nie sú to slová jestvujúceho Ježiša, ale slová, ktoré vložilo Ježišovi do úst po Veľkej noci palestínske spoločenstvo, alebo neskôr Matúšovo spoločenstvo.
3. Peter bol nepochybne vodcom prvotného jeruzalemského spoločenstva – nie však (a to je rozhodujúce) sám, ale spolu so skupinou Dvanástich a neskôr v skupine troch „stĺpov“ (Gal 2,9). Jakubom, ktorého Pavol vo svojich listoch kladie na prvé miesto, Petrom a Jánom. Neskôr bol Peter zodpovedný za hlásanie Krista medzi Židmi, ktorí sa riadili Mojžišovými zákonmi.
Peter mal v prvotnej cirkvi nepochybne zvláštnu autoritu, nemal ju však sám, ale vždy kolegiálne. Nebol duchovným monarchom, či dokonca jediným vládcom. Niet najmenšieho náznaku, že by mal nejakú výlučnú pseudomonarchickú autoritu vodcu (jurisdikciu). Na počiatku cirkvi bola predovšetkým rôznosť. Galilejskí putujúci kazatelia, múdroslovná zvestovateľská línia v Galilei, jeruzalemské židokresťanstvo, helenisti v Jeruzaleme a v Antiochii a ďalšie prúdy. Pretože Ježiš duchovne vyrástol na hebrejskej Biblii (Starej zmluve) možno mu správne rozumieť len no svetle hebrejského duchovného sveta.
Nikde v Novom zákone sa však nedočítame o tom, že by bol Peter v Ríme. Oveľa menej dôkazov nájdeme v Novom zákone o Petrovom nástupníctve v Ríme. Trvalým základom v cirkvi mala byť aj zostáva Petrova viera v Krista a nie viera v nejakého nástupcu. Katolícki teológovia priznávajú, že niet spoľahlivého dôkazu o tom, že by Peter niekedy stál na čele rímskej cirkvi ako jej hlava, alebo biskup. V každom prípade bol monarchistický episkopát zavedený v Ríme až neskôr. Sotva poznáme mená biskupov prvých storočí.
Rímski biskupi upevňujú svoju moc
Je vylúčené, že by malo rímske spoločenstvo či dokonca rímsky biskup v prvých storočiach právny primát, či dokonca nejaké prednostné postavenie opierajúce sa o Bibliu. Rímski biskupi však v štvrtom a piatom storočí cieľavedome a vedomí si svojej moci posilňovali svoje právomoci smerom k univerzálnemu primátu. Nároky, ktoré si uplatňovali nemali nijaký biblický ani teologický základ. No, po niekoľkých storočiach už samozrejmým spôsobom menili cirkevné zákony. Až napokon biskup Bonifác (418-422) sa pokúsil zakázať každé ďalšie odvolania s tým, že jeho rozhodnutia sú trvalo záväzné. Naproti tomu Gregor Veľký (590-604) obhajoval pokorný a kolegiálny primát.
Historický výskum, predovšetkým výskum katolíckeho teológa Yvesa Congara ukázal, že do dvanásteho storočia sa význam rímskej cirkvi mimo Ríma nechápal ako skutočná učiteľská autorita v právnom zmysle (magisterium), ale ako náboženská autorita, ktorú cirkev dostala mučeníckou smrťou a hrobmi Petra a Pavla. Je pozoruhodné, že v čase opozície voči pápežovi v neskorom stredoveku vznikla náuka o pápežskej neomylnosti, ktorú nenájdeme ani v Decretum Gatiani, ani u Tomáša Akvínskeho, ani v dielach kanonistických pápežov dvanásteho a trinásteho storočia. Propagoval ju františkán Petrus Olivi, ktorý bol pre svoj kladný postoj k apokalyptickým názorom Joachima z Fiore obvinený z kacírstva. Tvrdenie o pápežskej neomylnosti malo všetkých nasledujúcich pápežov raz a navždy zaviazať k dekrétu pápeža Mikuláša III. v prospech františkánskej rehole. No túto ranú náuku o neomylnosti a nezmeniteľnosti pápežských rozhodnutí, ktorá sa spočiatku nebrala nijako vážne, napokon odsúdil Ján XXII. vo svojej bule roku 1324 ako dielo diabla, otca všetkých lží. Oživili ju až konzervatívni publicisti a pápeži v devätnástom storočí.
Vyhlásenie dogiem o pápežskej neomylnosti
Na vatikánskom koncile mal pápež veľkú opozíciu. Biskupi so širokým vzdelaním, akým bol orleánsky biskup Felix Dupanloup a najmä rottenburský biskup Karl Joseph Hefele, ktorý ako tübingenský profesor cirkevných dejín napísal viaczväzkové dejiny koncilov, dobre poznali argumenty cirkevných dejín proti pápežskej neomylnosti. Dňa 18. júla 1870 po niekoľkých týždňoch zápalistých sporov a napriek odmietavému postoju episkopátu, boli na energické naliehanie pápeža, ktorý odmietol všetky námietky a kompromisné návrhy, definované dva texty o pápežskej neomylnosti. Pred ich schválením odišli niektorí arcibiskupi:
- „Pápež má právne záväzný jurisdikačný primát nad každou národnou cirkvou a nad každým jednotlivým kresťanom.“
- „Pápež má vo svojich záväzných magisteriálnych rozhodnutiach dar neomylnosti. Tieto záväzné (ex cathedra) rozhodnutia sú neomylné vďaka zvláštnej podpore Ducha Svätého a sú nemenné (nereformovateľné) vnútorne, nie vďaka súhlasu cirkvi.“
„Starokatolícka cirkev musela začať svoju vlastnú cirkevnú existenciu z protestu proti dogme o neomylnosti. Nemôžeme však duchovne žiť z protestu proti neomylnosti, ale maximálne z priznania si vlastnej omylnosti. Nie, že každý je sám sebe pápežom ale: My všetci sme slabí, omylní ľudia“ (Joachim Vobbe, nemecký emeritný biskup).
Poprední vtedajší teológovia ako nemecký teológ a historik Johann Joseph Ignaz von Döllinger (+ 1890) a rakúsky filozof a teológ Antone Gűnther (+ 1863) sa znepokojovali rastúcim legalizmom a kontrolou pápežstva nad miestnymi cirkvami. Vďaka spisom istých historických teológov, to znamená diel Kappadočanov zo 4. storočia ako aj ďalších cirkevných otcov začali Döllinger, Günther a ďalší opätovne odhaľovať povahu cirkvi nestelesnenú a nestelesniteľnú neomylným magistériom rímskokatolíckej cirkvi ani inou navonok viditeľnou ľudskou inštitúciou o sebe.
Namiesto toho znovu objavovali, že „(…) Cirkev je len tam, kde je Duch, a že apoštolská tradícia nepochádza z dejín ľudských inštitúcií, ale je charizmou a darom Božej milosti.“ (J. D. Ziziolas). Ďalej objavili starobylé chápanie povahy cirkvi, vyjadrené a sprítomnené inkarnačným spôsobom skrze ľudské zhromaždenie, všeobecné snemy, kde dochádza k vzájomnej výmene myšlienok a kde sa náuka rodí v cirkvi a pre cirkev skrze Duchom vedený postup jej recepcie na miestnej úrovni. Táto starobylá konciliárna povaha cirkvi nepripúšťa sústredenie moci neomylnou inštitúciou magistéria Rímskej cirkvi ani žiadnou inou inštitúciou.
Možné spoločenstvo starokatolíkov s rímskym biskupom
Cirkevné spoločenstvo s rímskym biskupom by pre Utrechtskú úniu znamenalo, že by naďalej existovala ako cirkev so svojimi vlastnými liturgicko-kanonickými štruktúrami a so svojimi ekumenickými záväzkami, do ktorých vstúpila s inými cirkvami, ale nachádzala by sa v spoločenstve s pápežom ako znamením univerzálneho spoločenstva miestnych cirkví. Spoločenstvo s pápežom by neznamenalo, že cirkvi a biskupi Utrechtskej únie by boli podriadení pápežovej jurisdikcii ako je táto v jednotlivostiach popísaná a stanovená v súčasných právnych kódexoch rímskokatolíckej cirkvi (predovšetkým v CIC 1983, ale tiež v CCEO 1990). Pre spôsob akým rímsky biskup vykonáva svoju službu univerzálnej jednote cirkvi s ohľadom na zamýšľané spoločenstvo s Utrechtskou úniou, by bolo potrebné nájsť a dohodnúť model, ktorý by konkretizoval pohľad na primát rímskeho biskupa v napätí medzi vzájomným záväzkom voči spoločenstvu a subsidiaritou.
Literatúra
Církev a cirkevní společenství. Zpráva mezinárodní Římskokatolicko-Starokatolické komise pro dialog (IRAD). Z let 2009 a 2016.
Hans Küng, Katolícka cirkev. Stručné dejiny. Bratislava: Slovart, 2003.
Jiří Hanuš, Očima historika. In: AD, č. 1, 2000.
Karol Nandrásky, Ježiš a súčasnosť. Bratislava: Vydavateľstvo Q 111, 2010.
Robert W.Caruso, Starokatolická církev. Praha: Starokatolická církev v ČR, 2019.
Výročí papežské neomylnosti jako důvod k oslavě (biskup Pavel), 2020.
Štefan Šrobár
Autor je teológ