Štefan Šrobár: Je Boh vo všetkých náboženstvách ten istý?

Rozhodujúcej otázke v medzináboženskom dialógu sa často vyhýbame. Pinchas Lapide a Raimon Panikkar, dvaja odborníci pre dialóg medzi náboženstvami si ju kladú so žiadúcou radikalitou.

Mienime toho istého Boha? Možno by sme sa však mali najprv pýtať, či nie je Boh vždy iný? A inak než si myslíme? Možno by sme sa mali najprv pýtať na Božiu inakosť (Kenntemich). Teda mienime toho istého Boha? Existuje „vec o sebe“, ktorá by bola Boh? Potom mieni pán Lapide niečo, ja niečo iné a niekto ďalší má ešte inú, odlišnú mienku (Panikkar). Čo znamená slovo Gott, boh? Existujú dve rôzne etymologické vysvetlenia: Ghnoan je staro-indo-germánske sloveso, ktoré znamená „dovolávať sa“, či „vzývať“. Purukute, tak sa v starých vedách volá boh Indra, „Mnohokrát vzývaný“, teda boh vzývania, boh, ktorého je možné osloviť. Druhá teória vychádza zo starogréckeho slovesa chein, liať, odlievať či taviť. Participium tohto slovesa znie chiton, odliate, či zobrazené. Z toho je možné vyvodiť, že moc slova a obrazu dávala krídla fantázii prehistorického človeka pri jeho hľadaní transcendencie už dlho pred tým, než sa naučil čítať a písať (Lapide). Súvisí to so slovom dyaus, a Zeus a dyaus znamená tiež svetlo a slnko, atď. „To ma vedie k názoru, že adekvátna reč o Bohu môže prebiehať len vo vokatíve.“ Vokatív môže byť krik, zvuk, nárek, alebo chvála, bez toho, aby sa pritom nutne predpokladala nejaká zložitá špekulácia. Vokatív je práve vtedy vokatív, keď vychádza celkom spontánne zvnútra človeka a keď ani sám nevie, čo hovorí, a dokonca ani k čomu  a komu tento výkrik alebo táto manifestácia najhlbších myšlienok dospeje. Preto sa ľudia rozchádzajú v názoroch, keď začnú rozprávať o zmysle vokatívu, teda vzývaného, a práve vtedy nastávajú ťažkosti (Panikkar). Hebreji sú radikálne proti všetkým zobrazeniam Boha. Preto hlavným orgánom, ktorým vnímame Boha, nie je oko, ale ucho. Pohanský svet však bol plný obrazov, sôch a malieb (Lapide). V obraze je vlastne vyzdvihnuté všetko, čo sa človeka týka. Ako niekoho zakúša, čo niekomu pripisuje. „Vy pán profesor Panikkar hovoríte o ikonolatrii, že človek môže božstvo zakúšať len svojím vlastným spôsobom. A božstvo aby bolo prístupné ľudskej skúsenosti, musí použiť ľudské formy, keď má byť prítomné“ (Kenntemich). Ikonolatria patrí ku konštitúcii človeka. Človek zakúša niečo čo ho presahuje. Ale v okamihu, keď začne toto počutie, či čítanie alebo čokoľvek iné akokoľvek interpretovať, musí byť veľmi kritický a možno sa aj vyvarovať akejkoľvek interpretácie. „A preto pre mňa nie je presvedčivá ani čistá imanencia, ani čistá transcendencia. Keď hovorím, že Boh je transcendentný, alebo ako ste povedal na začiatku, že Boh je ten iný, celkom odlišný, nemôžem vás vo vašom názore nasledovať. Alebo keď sa hovorí, že Boh je len imanentný – istý hinduizmus napríklad tvrdí, že Boh je len imanentná sila človeka – i to musím poprieť.“ Je to niečo, pre čo nemáme a nemôžeme mať žiadnu vlastnú reč, pretože rozhovor o „Bohu“ – vždy v úvodzovkách – je sui generis neporovnateľný s ničím iným. Preto tá analógia: niečo čo musí byť vždy interpretované, avšak len otvoreným, nikdy nie uzavretým spôsobom (Panikkar).

V Číne, v čínskej múdrosti, v taoizme predovšetkým, je hľadanie Boha rúhačstvom. Sami sa musíme nechať týmto mystériom nájsť. Je to skoro femininný, ženský postoj, mohli by sme povedať: otvoriť sa, aby v človeku pôsobilo to, čo nazývame Bohom a čo Číňania Bohom nenazývajú, a aby to konalo. Všeobecne povedané ani nie je nutné o Bohu hovoriť. Niektoré tradície to možno za nutné považujú a potrebujú to, a potom to vysvetľujú tak, že je možné si porozumieť. „Ale pre mňa je ʹBohʹ, dôraznejšie povedané, hypotéza, ktorá vôbec nie je nutná, a veľmi často je to slovo, ktoré nás vedie k omylu, pretože je zaťažené inými obsahmi. V mnohých ľuďoch potom vyvoláva dojem, že buď hovoríme o niečom, čo nepoznáme, alebo chceme zaviesť určitú tradíciu a presvedčiť ich, že je to správna cesta.“ (Panikkar). My všetci hinduisti, budhisti, kresťania, židia a moslimovia, nemôžeme Boha uchopiť slovami, nemôžeme ho vysloviť, nemôžeme ho exaktne vedecky definovať. Neschopnosť hovoriť a nutkanie hovoriť ako vnútorná túžba: celá teológia sa nesie medzi týmito dvoma pólmi. „Mali sme raz konferenciu, trialóg medzi židmi, kresťanmi a moslimami, kedy sme celú noc strávili hľadaním odpovede na otázku, čo nás vlastne rozdeľuje, keď máme toľko vecí, ktoré nás spájajú a zjednocujú. Prišli sme na formuláciu, ktorá vo všetkej svojej povrchnosti platí dodnes: Slovo sa stalo telom, hovorí kresťan vo svojej kvidesencii. Slovo sa stalo knihou, hovorí islam a mieni tým Korán. Slovo sa stalo svetom, hovorí žid a zviera pritom v ruke prvú stránku Biblie. Na tomto mieste by mal začať trialóg, lebo tu je potrojnosť, ale aj pospolitosť veľkého Božieho Slova, ktoré je centrálne pre všetky tri náboženstvá. Tu nachádzame aj rôznosť pôvodných východísk, pričom slovo samozrejme opäť celkom nevystihuje skutočnosť. Ale máme na mysli logos, verbum Dei, alebo keď chcete: dávar, ako hovoríme hebrejsky, ktoré siaha nekonečne ďalej.“ (Lapide).

 

Použitá literatúra:

Pinchas Lapide – Raimon Panikkar: Míníme téhož Boha? Praha: Vyšehrad, 2003.

 

Štefan Šrobár
autor je teológ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.