Willibrordské posolstvo 2021

Posolstvo anglikánskych a starokatolíckych biskupov kontinentálnej Európy ich cirkvám pri príležitosti sviatku svätého Willibrorda, 7. novembra 2021

Anglikánski a starokatolícki biskupi v Európe, ktorí sa stretávajú každé leto, posielajú každoročne Willibrordský list. Sviatok svätého Wilibrorda slávia anglikáni a starokatolíci Utrechtskej únie a spája ich v spoločnej misii v kontinentálnej Európe. Tento rok list za starokatolícku stranu pripravil Rev. David Birkman

Drahé sestry a bratia,

počas finančnej krízy v roku 2009 som bol študentom prvého ročníka teológie v Spojených štátoch. Cirkvi, podobne ako iné inštitúcie v spoločnosti, boli otrasené až do základov. Hlavné historické cirkevné organizácie, ktoré už desaťročia sužoval pokles počtu členov, sa finančne a početne zmenšili tak rýchlo, že sme stáli pred existenčnými otázkami. Náši profesory a profesorky či mentorky a mentori boli rovnako nervózni ako my – s jednou veľmi významnou výnimkou: mojou profesorkou ranocirkevných dejín.

Táto profesorka z Egypta bola mníška koptskej tradície. Mala úplne iný pohľad na vec ako jej americkí kolegovia a kolegyne, ktorí sú zvyknutí na korporátne cirkevné štruktúry a s nimi spojené zdroje (a bremená). Keď sme sa rozprávali o tom, ako dlho prežije kresťanstvo, smiala sa. Povedala niečo zmysle: „Cirkev pretrvá, pretože ju netvoria ľudia. Obávať sa toho je hlúpe. Je to ako mať obavy z toho, že čas alebo priestor prestanú existovať. Pravdepodobne to len nebude nič podobné tomu, na čo ste zvyknutí. A to je to, čoho sa naozaj obávate.“

Mala pravdu. Bolo to ako slová múdrosti, ktoré nám boli vypovedané zo stáročných skúseností s blahobytom i chudobou – spoločenským prijatím aj prenasledovaním. Cirkev prežíva za každých okolností. Nie je to nejaká firemnou identitou, logom či dokonca konfesia.

Willibrord to určite vedel. Rím ho vyslal do ďalekých končín Európy, aby tam medzi polokočovnými národmi šíril Kristovo evanjelium a vysluhoval sviatosti. Nemal žiadny rozpočet, žiadnu infraštruktúru, žiadnu príručku, žiadne prakticko-teologické think-tanky, ktoré by mu radili. Musel to jednoducho zvládnuť. A miestna cirkev, ktorá vznikla v týchto krajinách, mala z hľadiska ľudskej skúsenosti určite úplne inú podobu i atmosféru než miestna cirkev v Ríme. Viem si predstaviť, že Willibrord mal z toho všetkého vlastné obavy.

Opäť sme sa ocitli v novom svete. Sily, ktoré už predtým menili svet, urýchlila a zintenzívnila pandemická kríza. Nevieme si ani len predstaviť, aké to bude mať dozvuky na svet. Ale digitalizácia, sociálny dištanc a zhoršovanie spoločenskej dôvery budú mať aj naďalej vplyv na to, ako cirkev vyzerá, ako sa cíti a ako funguje. Nebude to však znamenať koniec cirkvi.

Musíme mať Willibrordovu odvahu, predstavivosť a vášeň. Túto novú krajinu nepoznáme. Je neprebádaná. Pôda nie je pevná a rýchlo sa mení, podobne ako pôda na Frízskych ostrovoch v Holandsku.

Vedomie, že v tomto čase a na tomto mieste sme len správcami cirkvi, ale že nemôžeme urobiť nič, čím by sme ju mohli rozbiť alebo spôsobiť jej zánik, nám dáva veľkú slobodu byť hraví a inovatívni v našej misii! Takto sa cirkev môže opäť vrátiť k múdrosti ranej cirkvi.

V tento deň sviatku Willibrorda nám všetkým želám ducha objavovania, radosti a odvahy!

 

V Kristovi,
David Birkman, kňaz
Starokatolícka diecéza v Nemecku

 

Pracovný preklad do slovenčiny z angličtiny s prihliadnutím k nemeckému textu pripravil Martin Kováč.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.