Ježiš prekračuje spoločenské konvencie svojej doby a so ženami jedná na rovnakej úrovni ako s mužmi (Mária a Marta, Samaritánka, Mária Magdaléna). Aktívna úloha žien v Ježišovom okruhu učeníkov, poslucháčov a priateľov, rovnako ako v prvotnej cirkvi v misijnej práci a službe obci, je niečo, čo presahovalo zvyklosti doby.
Ženy Ježiša sprevádzajú a sú v okruhu jeho blízkych (Lk 8,2 n). Sú svedkyňami jeho ukrižovania a pohrebu. Ženy sa stávajú prvými svedkyňami a hlásateľkami zmŕtvychvstania. V Jánovom evanjeliu je Marte do úst vložené rovnaké vyznanie ako u synoptikov Petrovi (Jn 11,27). Mária, sestra Marty si zvolila to najdôležitejšie – spoločenstvo s Pánom. Usadlí a putujúci Ježišovi učeníci a učeníčky chápali seba samých ako tých, ktorí majú účasť na začínajúcej Božej vláde. Patriarchálny model rodiny bol spochybnený a nahradený novou Božou rodinou.
Podľa Nového zákona má byť cirkev spoločenstvom v slobode, rovnosti a súrodenectve. To znamená vo veľkom i malom merítku spoločenstvom slobodných, v zásade rovných bratov a sestier. Ako hovorí Pavol, v Kristovi „nie je už rozdiel medzi židom a pohanom, otrokom a slobodným, mužom a ženou“ (Gal 3,28).
Keď Boh zveril žene materstvo prečo by nemala žena rozmnožovať tiež duchovné statky ako duchovná. Žena ako nositeľka života má byť aj nositeľkou nádeje v cirkvi. Ženy sami, bez spojitosti s mužmi a bez závislosti na nich vyžarujú svojimi životmi „ženský“ Boží a Kristov príklon k ľuďom.
Viacero kresťanských cirkví sa rozhodlo rešpektovať apoštolské konštatovanie o rovnosti ľudu v Ježišovi Kristovi udelením kňazského svätenia, resp. možnosti ordinácie, ženám. V našom prostredí sú to napríklad evanjelické a reformované cirkvi či Cirkev československá husitská. Zapôsobil tu vplyv nového hlbšieho teologického pochopenia duchovenskej služby a zdôraznenie biblických predpokladov k nej. Sú to duchovné a mravné kvality bez ohľadu na pohlavie, spôsobilosť a povolanie k službe v nasledovaní Ježiša Krista.
Aj väčšia časť starokatolíckych cirkví zaviedla prax poverovať i ženy trojstupňovým úradom episkopátu (hoci žiadna žena zatiaľ nebola v rámci Utrechtskej únie za biskupku zvolená), presbyterátu (kňazstva) a diakonátu a zodpovedajúcim spôsobom ich svätiť. Je to výsledok viac než dvadsaťročnej intenzívnej a niekedy bolestivej diskusie.
Starokatolícka cirkev v ČR, ktorej súčasťou sú dnes aj slovenské komunity v Bratislave a Trnave, zatiaľ ženy svätí na diakonky. Na kňazské povolanie a vysviacku žien však stále čaká.
Štefan Šrobár
autor je teológ