V kalendári „svetskom“ i liturgickom sa 27.6. oslavuje Ladislav. Kaplnka sv. Ladislava v Primaciálnom paláci v Bratislave, kde sa konajú starokatolícke bohoslužby slávi v tento deň svoje patrocinium – hody.
Svätci sa stali súčasťou dejín, občas aj mocenských zápasov a nebolo náhodou, že prvé panovnícke rody v Európe, ktoré zjednocovali na duchovnom princípe Európu mali na čele svätcov s mečom. K pojmu svätec (lat. „sanctus“) patrí aj hrdinstvo a obetovanie.
Sv. Ladislav pochádzal z arpádovského rodu. Bol synom kráľa Belu a poľskej princeznej Rychezy. Narodil sa okolo roku 1040 vo vyhnanstve v Poľsku.
Po návrate do Uhorska pomohol roku 1074 svojmu bratovi Gejzovi zosadiť z uhorského trónu kráľa Šalamúna, ktorý bol ich bratancom. Kráľom sa stal Gejza. Keď ten roku 1077 zomrel, prinútili Ladislava, aby sa ujal vladárstva, hoci pôvodne nechcel. Ladislav sa usiloval zmieriť s pokoreným Šalamúnom a chcel mu odovzdať i kráľovskú hodnosť, ale veľmoži mu v tom zabránili.
Sv. Ladislav bol úspešný panovník, ktorý rozšíril územie Uhorska. Odrazil nájazdy nomádskych Pečenehov z východu a upevnil kresťanstvo v krajine. Bol azda najobľúbenejším panovníkom v celých uhorských dejinách. Zaslúžil sa aj o kanonizáciu (svätorečenie) viacerých uhorských kandidátov: kráľa Štefana, jeho syna Imricha, csanádskeho biskupa Gerharda a dvoch svätcov, ktorí žili na území Slovenska Svorada a Benedikta. Roku 1090 založil v Chorvátsku záhrebské biskupstvo.
Ladislav zomrel roku 1095 v Nitre alebo v jej blízkosti. Pochovali ho vo veľkovaradínskej katedrále, ktorú dal postaviť. Za svätého bol vyhlásený roku 1192.