Mojžiš rozbíja tabule zákona, Rembrandt, 1659 (Wikipedia)
Hovoriť o Starom zákone nie je nič iné, než Hovoriť o Mojžišovi. Mojžiš je tak spätý so starozákonnými predpismi, so životom izraelského národa, že je možné jeho meno použiť aj pre označenie „Zákona“ (tóry). Zákon (= Mojžiš) a proroci. Len ťažko by sme si dokázali predstaviť dejiny izraelského národa bez silnej ruky veľkého vodcu ľudu Mojžišovho druhu (A. Läpple).
Mojžiš – vodca ľudu, prorok, zákonodarca
Mojžišova postava bola určite od začiatku spájaná s udalosťami odchodu z Egypta a pobytu na Sinaji. Ale upravovaním a teologickým prehlbovaním tejto histórie sa prehĺbil aj obraz Mojžiša. Mojžiš bol „dokreslený“. Tým však nie je povedané, že Mojžišova postava je výmysel. Znamená to len toľko, že v neskoršej dobe videli Izraeliti historické jadro a náboženský význam Mojžišovej histórie z vyššieho dejinného stanoviska, a predovšetkým z hľadiska akceptujúcej viery a existenciálneho spracovania dejín v hlbšom a univerzálnejšom zmysle. Súčasníci nemohli chápať, čo Mojžiš bol a čo znamenal pre dejiny Izraela. To pochopili v plnom rozsahu až budúce generácie. Posledný redaktor Mojžišovej histórie pochádza z doby Ezdrášovej, žil 800 rokov po Mojžišovi (A. Läpple).
Stretnutie s Bohom
U brodu Jabok sa Pán zdráhal vyjaviť Jakubovi svoje meno. „Jakub povedal: ‚Prezraď mi svoje meno!‘ Onen odpovedal: ‚Prečo sa pýtaš na moje meno?‘ (Gn 32, 30). V horiacom kríku Pán Mojžišovi zjavil svoje meno: „Boh povedal Mojžišovi: ‚Ja som, ktorý som!‘ – a dodal: „Toto povieš Izraelitom: ‚Ja–som ma poslal k vám!‘“ (Ex 3, 14).
Exegéti už dávno nevidia v označení „ja som ten, ktorý som“ filozofický pojem Boha v metafyzickom zmysle Božej súcnosti, či dokonca v zmysle aseity. Madiánsko – kenitský pôvod mena Jahve je dnes už takmer istý, „ale presný význam toho mena už asi nebude zistený“. (Otto Eissfeldt). „Meno Jahve je nutné vysvetľovať z konkrétnej situácie a z psychológie izraelských kmeňov utláčaných Egypťanmi. Jahve – to je Žijúci, Existujúci, Súci, Prítomný (…). Menu ‚Som, ktorý som‘ je treba rozumieť v konkrétnom a dynamickom zmysle“, vysvetľuje odborník na starozákonné biblické texty A. Läpple.
Je to Boh zostupujúci, ktorý nezotrváva v indiferentnosti, „tam niekde u seba“, vzdialený volaniu tej malej zotročenej skupiny, ktorú považuje za svoj ľud. Je to Boh, ktorý pozná smrteľné neduhy svojho ľudu. Toto poznanie (hebrejsky jáda) neznamená vonkajšiu evidenciu, vylučuje postavenie pozorovateľa, aj keby týmto pozorovateľom bolo samé Božstvo. Je to poznanie eschatologického charakteru, poznanie otvorené budúcemu.
Tu sme svedkami Božej angažovanosti, Pánovej spolucítiacej a spolutrpiacej empatie. Je to Boh zostupujúci. „Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil.“ (Ex 3, 8). Boh sám je tu subjektom oslobodenia a teda aj ľudskej slobody. (M. Balabán). Meno JHVH (Jahve) je veľmi hlboké a symbolické. Je odvodené od slovesa hája – byť (aramejsky háva). Obe tieto slovesá neznamenajú bytie statické, ktoré je v pokoji, ale znamenajú bytie aktívne. Bolo by možné to preložiť: „stávať sa prítomným“, alebo: „trvať predovšetkým v akcii“. Alebo inak povedané, „byť pôsobivo prítomný, a to bez ohľadu na to, čo si tí okolo mňa prajú alebo neprajú“. (J. Heller).
Ďalej je nápadné ako presne nadväzuje predstava Boha predkov („Pán, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“ Ex 3, 15) na Božie meno Pán (Jahve). Pritom tu vidieť ako redaktor vedome a starostlivo dbá o zachovanie náboženskej kontinuity. „Udalosť s vyjavením Božieho mena mala iste pre Izrael ďalekosiahly význam, ale nebol to začiatok teofánie, veď Pán (Jahve) je totožný s Bohom otcov.“ (Gerhard von Rad).
Ježiš – pravý Izraelita
Vyjsť z domu služby neznamená, že na konci cesty je iný dom, dom radosti. Vyjsť z istôt rodu a spoločenstva neznamená, že na konci cesty je iné sväté spoločenstvo. Vyjsť z právd nijako nezaručuje, že na konci cesty čaká Pravda. Nie je iná istota, než pole Efronovo. Ale ten, kto už vyšiel, môže sa slobodne na Pravdu pýtať. Izrael musel zostúpiť do Egypta a musel byť odtiaľ vyvedený. Rovnako Ježiš, ktorý bol pravý Izraelita. Naviac je tu analógia. Ježiš pokorne zostúpil až do hrobu a bol z neho vyvedený. Keď rozumieme všetkým egyptským udalostiam, ako sme sa ich pokúsili vyložiť, vidíme, že vlastne v Ježišovom príbehu sa akoby opakujú zlomové okamihy Starého zákona.
Literatúra
Balabán, M., Tydlitátová, V. : Tázání po budoucím. Praha : Herrmann & synové 1998, s. 25 – 34.
Heller, J. : Znamení odkazujíci k nebi. Rozhlasové rozhovory o biblických textech vedl s autorem Petr Vaďura. Praha : Vyšehrad 2007, s. 226 – 227, 249.
Läpple, A. : Úvod do Starého zákona. Praha : Česká katolická charita 1972, s. 136, 140 – 143.
Rops, D. : Biblia a jej ľud. Trnava : Dobrá kniha 1991, s. 75 – 78, 87.
Štefan Šrobár
autor je teológ