Štefan Šrobár: Komu patrí Biblia ?

Zdroj: rmchurch.org

Celá Biblia

V jednom zo starých vtipov o rabínovi idú pastor a farár spolu do baru a tri ženy využívajú svoje hodiny voľna, aby v čase obeda navštívili kníhkupectvo. Jedna z nich je židovka, druhé dve sú kresťanky – jedna katolíckeho náboženstva a tá druhá protestantka. Je čas paschy a predveľkonočný čas, všetky tri chcú svojim dcéram kúpiť Bibliu. Každá z nich potrebuje inú Bibliu. Preto by sa ich každý trochu vzdelaný predavač mal individuálne opýtať: „Akú Bibliu si prajete ?“

Kupujúci má právo na „Bibliu, celú Bibliu a nič iné len Bibliu“. Ale obsah rôznych Biblií oficiálne nazývaný kánon (čo znamená norma, meradlo) sa v rôznych vydaniach Biblie značne líši. Najväčší rozdiel je medzi židovskou Bibliou a všetkými kresťanskými Bibliami, v tom, že židovská Biblia neobsahuje Nový zákon. Židovský kupujúci by preto mal žiadať „nič iné len Bibliu“. Protestantská Biblia je tiež odlišná od katolíckej Biblie, v tom, že V Starom zákone neobsahuje deuterokanonické knihy, ktoré protestanti nazývajú Apokryfmi. Takže katolícky kupujúci  by sa právom mohol pýtať: „Je to celá Biblia ?“ Ale mnohé protestantské Biblie, ktoré v súčasnosti vychádzajú už obsahujú aj spomínané deuterokanonické knihy pod názvom „Apokryf“.

Napríklad aj The Revised Standard Version The New English Bible sú publikované vo forme „celej Biblie“ a obsahujú aj tieto sporné knihy (Raymond E. Brown). Dva termíny, jeden právny, druhý z medicíny, ktoré sa často používajú v spojení s Bibliou, môžu názorne ilustrovať dôležitosť „Biblie, celej Biblie a ničoho iného len Biblie“ pre každého, kto ju považuje za autoritatívny zákon alebo predpis. Často sa pohrávame s názvami ako „Starý zákon“ a „Nový zákon“, a pritom si neuvedomujeme, že ich pôvodný význam pochádza z právneho termínu „posledná vôľa a závet“, čo je záväzný odkaz mŕtveho živému. Ako zostavovateľ, tak aj dediči sa právom spoliehajú na to, že tento úradný dokument predstavuje „celý závet a nič iné len závet“ toho, kto ho urobil, a kto určil jeho podmienky. Podobne, keď lekár vystaví recept, je logické, že obaja, lekár aj pacient, očakávajú, že lekárnik bude akceptovať „autorský úmysel“ v dokumente, a poskytne „predpísané a nič len to, čo bolo predpísané“ (J.Pelikan). Biblisti sa snažia ukázať v čom sa všetky tie rôzne Biblie zhodujú, ale aj v čom a prečo sa líšia. Nielen obsahom, ale aj tým, ako boli „v premenách stáročí“ čítanéchápané, a prečo je to aj dnes dôležité.

Výklad biblických textov

Dejiny židovsko-kresťanských vzťahov, neskôr dejiny kresťanských spoločenstiev sú do istej miery dejinami interpretácie Biblie. Strany stáli proti sebe oddelené biblickým textom, v ktorý všetci verili, a ktorý mali spoločný, čo len zdôrazňovalo ich rozdelenie. Judaizmus a kresťanstvo sú dve odlišné náboženstvá verné Biblii s odlišnými, aj keď nie protikladnými, dokonca niekedy navzájom sa doplňujúcimi spôsobmi, ako plniť z nej vyplývajúce náboženské záväzky. Nové situácie, ktoré vznikli v dôsledku nášho zásadne odlišného ponímania rozdielnosti a rozpoznania toho, čo je navzájom sa doplňujúce, volajú po návrate k veľmi starej metóde interpretácie : viac než len jeden zmysel biblickej state. Táto metóda spočíva v tom, že tá istá stať Biblie nemá len jeden definitívny význam. „Márne spory či je to ,vaše Písmo´ alebo ,naše Písmo´, boli často len spory o správnosti jedného z dvoch alebo viacerých možných výkladov“, tvrdí Pelikan. Staré „zvestné správy“, ktoré sa nachádzajú v Biblii, prešli  procesom rastu, a boli v krízových dobách izraelského spoločenstva redigované a revidované. V každom prípade sa nám biblické príbehy javia ako živé organizmy. Vernosť tomu, ako to „v skutočnosti bolo“ (historica veritas), ustúpila aktuálnej potrebe spoločenstva Božieho ľudu. Týka sa to zvlášť júdskych komunít v čase babylonského exilu a po ňom. Inak povedané : vždy znovu sa presadil nový Boží nárok na slobodnú poslušnosť Božieho ľudu. Dynamický charakter biblických príbehov a správ, ich otvorenosť a schopnosť absorbovať nové udalosti,  integrovať predtým neznáme skúsenosti s Bohom a svetom je výzvou k novým spôsobom ich interpretácie (M. Balabán).

Zmena paradigiem vo vzťahu k Starému zákonu

V najstaršom zaznamenanom kresťansko – židovskom dialógu, napísanom okolo polovice druhého storočia po Kr. (bez ohľadu na to, či sa naozaj uskutočnil), sa kresťanský hovorca pýta židovského potom, ako citoval text zo Žalmov a Prorokov: „Vieš o nich niečo ? Vyskytujú sa vo vašom Písme. Vlastne nie vo vašom, ale v našom Písme. Pretože my v nich veríme. Vy ich síce čítate, ale to duchovné, čo v nich je, vám uniká“ (Justín Mučeník, Dialóg s Tryfónom, 29). V tomto argumente sa nápadne odráža kresťanské presvedčenie, ktoré prechádza celým Novým zákonom a väčšinou neskoršej kresťanskej histórie, že na základe naplneného proroctva je teraz židovské Písmo kresťanským Písmom, a že to tak bolo od počiatku mienené. Prvý kresťanský historik Eusebios raz povedal, že považovať Abraháma za kresťana nevyžaduje žiadnu veľkú predstavivosť (Eusebios z Kaisareje, Cirkevné dejiny, 1, 4 – 14). Kresťania vyznávajú svoju vieru tak, že sa nazývajú „ pravý Izrael “, nielen „ nový Izrael “, a z Tanachu (židovské Písmo) sa v tejto súvislosti stáva Starý zákon (J. Pelikan). Otázka aký je vzťah oboch zákonov v  jednej kresťanskej Biblii sa chápala (alebo potláčala okrem prvých dvoch storočí kresťanstva, kedy bolo nevyhnutné riešiť otázku kontinuity, prípadne diskontinuity s judaizmom) až dodnes, ako vnútorný problém kresťanov. Dnes sa nám kladie ako najdôležitejší kresťansko – židovský problém v súvislosti s uvedomením si následkov nesprávnych vzťahov medzi oboma náboženstvami v minulosti, ale ešte viac v súvislosti s vážnym úsilím o obnovenie vzťahu cirkvi k judaizmu. „Po Osvienčime“ už nemôžeme a nesmieme prehliadať, že takzvaný Starý zákon je v prvom rade židovskou Bibliou. „Po Osvienčime“ už nemôžeme prehliadať teologickú pravdu, že židovský národ dodnes žije – a prežil – napriek všetkým (často aj „kresťansky“ motivovaným) pokusom o vyhladenie – vďaka životodarnej sile týchto svojich posvätných spisov a rabínskej tradícii, ktorá ich vysvetľuje. Táto pravda vyžaduje zmenu paradigiem v teologickom názore cirkvi na jej vzťah k tejto prvej časti Biblie, zdôrazňuje biblista Erich Zenger. Podľa neho  k perspektívam, ktoré má tento problém vo vnútri kresťanstva, pristupujú nové, dôležitejšie otázky: Čo pre cirkev znamená, že sa Židia v tejto svojej Biblii stretávajú so svojím Bohom zmluvy, nezávisle na vyznaní o Ježišovi ako o Kristovi? Čo znamená, že Židov a kresťanov tieto posvätné spisy rozdeľujú? Čítajú vlastne to isté Písmo? Jestvuje vôbec rýdzo kresťanské stanovisko k takzvanému Starému zákonu, ktoré by ho rešpektovalo ako židovskú Bibliu a zároveň by ho ako kresťanské Písmo kládlo do stredu kresťanského života? Nový zákon nie je mysliteľný bez Starého zákona. Podľa Zengera práve toto je problémom, ktorý sa dodnes potláča a je nejasný: Aký je vzájomný vzťah oboch týchto častí Biblie? Ako máme porozumieť prvej časti ako kresťania? Je azda táto časť, ako sa často vyhlasuje „predkresťanská“, teda vlastne „nekresťanská“? Alebo bola a navždy je natoľko „kresťanská“, že ju správne chápu len kresťania, ako povedal napríklad aj významný teológ Karl Rahner. Starý zákon je sám o sebe Božím slovom. Nie je slovom, ktoré platí len do určitej doby, ani predbežným, ale plnohodnotným. Slovom, ktoré zamýšľa to, čo hovorí – ktorému je treba načúvať. Nechce byť posudzované podľa toho, čo nehovorí, ale chce konfrontovať s tým, čo hovorí – svojimi rozmanitými slovami a obrazmi, otázkami a požiadavkami. Tým vyzýva k rozhodnutiu pre Boha, ktorý je darcom života. Ako taký nie je Starý zákon ani „pred–kresťanský“, ani „pod–kresťanský“, ani „ne–kresťanský“. Starozákonné slovo je jednoducho „kresťanské“ vtedy, keď mu kresťania načúvajú ako časti svojej Biblie, a neprestáva byť zároveň aj „židovské“ – podľa svojho pôvodu. Starozákonný text sa nemusí ani „ospravedlňovať“ vzhľadom k Novému zákonu, ani nemusí byť najprv kresťansky „pokrstený“ a interpretovaný, aby sa tak stal Božím slovom pre kresťanov, vysvetľuje Zenger.

Bibliu si nemôže nikto privlastniť

Židovské a kresťanské spoločenstvá viery vždy tvrdili, že Biblia je kniha, ktorá pochádza od Boha, je Božím slovom, a preto nemôže patriť nikomu z nás. Keď sa veriaci jednotlivo alebo kolektívne pokúsili v dejinách judaizmu alebo kresťanstva Bibliu si privlastniť, ako keby mali na to zvrchované právo, Boh vždy zasiahol, niekedy aj veľmi dramatickým spôsobom, čo opakovane vyjadrujú slová izraelských prorokov alebo kresťanských reformátorov. Podobne tomu, čo hovorí Edmund Burke o tradícii, platí aj o našom vzťahu k Biblii, že „nie sme nie skutočnými pánmi, ale len dočasnými vlastníkmi a celoživotnými nájomcami“. Tento stav „dočasných vlastníkov a celoživotných nájomcov“ dnes Židia a kresťania zdieľajú s celým ľudstvom, zdôrazňuje Pelikan. Stalo sa tak čiastočne v dôsledku nesmierne rozsiahleho rošírenia Biblie v devätnástom a dvadsiatom storočí, takže dnes už takmer niet jazyka, alebo knižnice, kde by nemali Tanach alebo Nový zákon. Je to nielen kvantitatívna, ale aj kvalitatívna zmena, ktorej korene siahajú ďaleko do minulosti, do čias Septuaginty, kedy bol Tanach (židovská Biblia) počas storočí bezprostredne pred naším letopočtom preložený do gréčtiny. Najťažší bol prvý krok, a potom už „národy“ (ktorými sa myslia nežidia alebo gojim) mohli a začali čítať Bibliu, aj keď ju vždy neprijímali s vierou, a robia to tak doteraz. Obdiv k Biblii, ktorá je oceňovaná aj ako literárne dielo, a to, že vnímame jej literárne druhy je dôsledkom vplyvu nového, všestranného okruhu čitateľov. Získala ho na ceste k tým, ktorí sa jednoducho chcú o nej len niečo dozvedieť. Židia aj kresťania, každý svojím spôsobom, sa budú musieť naučiť žiť s oveľa liberálnejšími čitateľmi Biblie, ktorú predtým považovali výhradne za svoju, konštatuje Pelikan. Keď nás história židovského a kresťanského Písma niečomu naučila, je to vedomie, že ani jedno z týchto spoločenstiev by bez neho neobstálo. „Písmo je závislé na komunitách, aby jeho text nielen uchovali a odovzdávali ďalej, (…), ale aby ho tiež interpretovalireinterpretovali znovu a znovu, a aby to robili vždy starostlivejšie, svedomitejšie a spoločne. Tanach a Nový zákon sa zhoduje v tom, že ,Čo Boh spojil, (nech) človek nerozlučuje´,“ hovorí Pelikan.

Štefan  Šrobár
autor je teológ

 

Literatúra

Balabán, M. Kvete – li vinný kmen. Praha : Kalich, 2002, s. 111 – 113.

Brown, R. E. Biblia 101 otázok a odpovedí. Trnava : Dobrá kniha, 1999, s. 24 – 27.

Burke, E. Reflections on the Revolution in France. Harmondswort, England, 1986, 192. In: Pelikan, J. Komu patří Bible ? Dějiny Písma v proměnách staletí. Praha : Volvox Globator, 2009, s. 250.

Pelikan, J. Komu patří Bible? Dějiny Písma v proměnách staletí. Praha : Volvox Globator, 2009, s. 15 – 16, 21, 102, 249 – 253.

Rahner, K (vyd.). Herders Theologisches Taschenlexikon I, Freiburg 1972, 84. In: Zenger, E. První zákon. Židovská bible a křesťané. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1999, s. 16 – 17.

Zenger, E. První zákon. Židovská bible a křesťané. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1999, s. 16 – 18, 103 – 104.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.