Štefan Šrobár: Eucharistia a „chlieb a víno“ v ľudskej, náboženskej a symbolickej aktivite

Stolovanie ako ohnisko náboženského a sociálneho významu malo na starom Blízkom východe nespornú dôležitosť. Pozvať niekoho ku stolu bolo cťou, ponukou pokoja, dôvery, bratstva a zmierenia. V zdieľaní každodennej stravy požehnanej pred Bohom sa ľudské vzťahy môžu stať výrazom hlbšieho vzťahu medzi Bohom a človekom.

Priateľstvo vyjadrené zdieľaním jedla bolo častým rysom Ježišovho pôsobenia. Na tomto pozadí možno najlepšie porozumieť správam o nasýtených ľuďoch na púšti a o poslednej večeri. Je pravdepodobné, že mnohé z toho, čo sa zachovalo z Ježišovo učenia začalo ako „reč pri stole“. Jedlo sa tiež stalo priamou časťou Ježišovho vyučovania, zvlášť svadobná hostina s jej eschatologickým kontextom intímneho prijatia do spoločenstva s Bohom. Ježiš považoval za vhodné, aby stolovanie bolo určené charakterom eschatologickej hostiny a tak ju anticipovalo.

Keď prijmeme argumenty, ktoré označujú pavlovskú tradíciu ako staršiu než markovskú, vidíme, že sa v prvotnej cirkvi rozvíjal objasňujúci výklad toho, čo znamená „stolovať s Ježišom“, paralelne s postupným vnikaním do mystéria Ježišovho. Pôvodne nespočíval dôraz na výklade tejto večere, ale na jej faktickom konaní. V nej zakusovali prví kresťania to, že „ cirkvou“: eschatologické spoločenstvo na základe osobného vzťahu k Ježišovi, ktoré poznali pri vzkriesení ako Krista. Osobný vzťah k Ježišovi – konkrétne pri spoločenstve stolu s ním – je potom prežívaný ako kristologický, a preto eschatologický vzťah. Ako situácia, v ktorej sme postavení pred živého Boha.

Skrze slávenie bratskej hostiny a v ňom, podobne ako kedysi s pozemským Ježišom zakusuje prvotná cirkev seba samu ako eschatologické spoločenstvo, ako ľud Novej zmluvy, ktorý je na ceste do Božieho kráľovstva. Hlboký zmysel kresťanského spoločného stolovania sa vysvetľuje slovami, ktoré sú vyslovované na začiatku hostiny nad chlebom a na konci hostiny nad vínom.

Toto spolubytie v Kristovi rozhoduje o vzťahu ku kráľovstvu Božiemu. Osobný vzťah ku Kristovi, ktorý sa vo viere zakusuje v rámci takéhoto kresťanského spolubytia sa vyslovene vysvetľuje v liturgickom slove nad chlebom a kalichom. V ňom nadobúda výraz to, čo pre prvotnú cirkev znamenal osobný vzťah ku Kristovi – spoločenstvo stola – a čo po jeho odchode ďalej znamená, totiž jeho skutočnú prítomnosť v zhromaždenej obci. Ježiš síce zomrel, ale je viditeľne zakusovaný v spoločenstve učeníkov, takže medzi nimi žije a je skutočne prítomný. Lebo oni veriaci, vytvárajú spoločenstvo v sile Kristovej smrti „za naše hriechy“ a v sile jeho zmŕtvychvstania. Už v markovskej tradícii sa tento najranejší výklad ďalej rozvíja. Výslovne sa Kristus spojený s eschatologickou obcou uvádza do vzťahu priamo s pokrmami, ktoré požíva spoločenstvo spojené v Kristovi.

Zmysel spoločenstva stolu s Kristom tým zostáva zachovaný: slovo nad chlebom a vínom a požívanie tohto chleba a pitie tohto vína.  „Kristova skutočná prítomnosť v jeho obci sa bohoslužobne koncentruje do reálnej prítomnosti pod spôsobmi chleba a vína.“ Eschatologické zameranie sa teraz prežíva v bohoslužobnom dianí, ktoré pôsobivo vyjadruje najhlbší zmysel postupujúcich dejín. Tento postupný výklad v prvotnej cirkvi – pod zárukou ochraňujúceho a interpretujúceho Ducha svätého – ukazuje, že eucharistická reálna prítomnosť v ďalšom živote cirkvi je v službe eschatologického, osobného spoločenstva s Kristom, ktorý raz skutočne zomrel, ale na základe svojho reálneho zmŕtvychvstania, ako spasiteľného Božieho činu, naďalej pôsobí vo svojej obci. V konečnom dôsledku ide o eschatologické osobné spojenie so živým Kristom.

Eucharistická kultová slávnosť, ako účinné znamenie ho predznačuje. V tejto hostine skutočne zakusujeme „soma Christú“. Minulé je zároveň dnes pre nás výzvou, slovom, ktoré adresuje oslávený Kristus nám, ktorých situácia je tiež poznamenaná jeho smrťou, jeho zmŕtvychvstaním a zoslaním Ducha. Zvestuje nám, že my, ktorý sa zúčastníme kresťanskej hostiny, uskutočňujeme bratské spoločenstvo, s ktorým sa on, Živý stotožňuje, v ňom on sám sa stáva podávaným pokrmompodávaným nápojom, v ktorom môžeme žiť z jeho výkupného činu a z jeho vladárskej moci, ktorú dostal od Otca.

Štefan Šrobár
autor je teológ

Literatúra

Gnilka, J.: Das Evangelium nach Markus (Mk 1, – 8,26), Neukirchen 1978, s. 25-26. In: Dunn, James D. G.: Ježíš, společenství stolu a Kumrán. In: Charlesworth, James H. (eds.) Ježíš a svitky od mrtvého moře. Praha: Vyšehrad, 2000.

Charlesworth, James H. (eds.) Ježíš a svitky od mrtvého moře. Praha: Vyšehrad, 2000.

Jeremias, J., New Testament Theology, sv. 1, The Proclamation of Jesus, London 1971, a ďalší. In: Dunn, James D. G.: Ježíš, společenství stolu a Kumrán. In: Charlesworth, James H. (eds.) Ježíš a svitky od mrtvého moře. Praha: Vyšehrad, 2000.

Maillot, A.: Víno. In: von Allmen, Jean – Jaques (kol.): Biblický slovník. Praha: Kalich, 1987.

Porsch, Felix: Evangelium sv. Jana. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 1998.

Ramseyer, J. – Ph.: Slovo. In: von Allmen, Jean – Jaques (kol.): Biblický slovník. Praha: Kalich, 1987.

Schillebeeckx, Edward: To činte na mou památku. Studie k eucharistické teologii. Praha: Vyšehrad, 1998.

Stählin, G., TDNT, sv. 5, s. 17-20; – STRACK – BILLERBECK, Komentár; sv. 1, s. 588-589; sv. 4, s. 565-571. In: Dunn, James D. G.: Ježíš, společenství stolu a Kumrán. In: Charlesworth, James H. (eds.) Ježíš a svitky od mrtvého moře. Praha: Vyšehrad, 2000.

Tresmontant, Claude: Bible a antická tradice. Esej o hebrejském myšlení. Praha: Vyšehrad, 1998.

Tresmontant, Claude: Hebrejský Kristus. Jazyk a stáří evangelií. Brno: Barrister & Principal, 2004.

Von Allmen, Jean – Jaques (kol.): Biblický slovník. Praha: Kalich, 1987.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.