Štefan Šrobár: Čas – nedostatkový tovar v informačnom veku

Foto: Jon Tyson

Čas je niečo tak samozrejmého, že človeka až nahnevá, že nedokáže povedať, čo to je. V gramatike hovoríme o prítomnom čase, v rozhlase býva presný čas, športovci vedia, kedy je najlepší čas roku a mnohí z nás majú na všetko dosť času. Dospelý človek väčšinou nemá čas, starí ľudia spomínajú na zlaté časy a počúvame tiež, že na niečo ešte nie je  pravý čas. Čo to všetko znamená? Je to to isté? Asi sotva. Ale má to vôbec niečo spoločné? (Ján Sokol)

Hodiny vznikli v Európe v stredoveku a upozorňovali kresťanských mníchov na čas modlitieb. Ako hodiny na veži kostola, tak moslimskí muezzíni, ktorí päťkrát denne volajú veriacich k modlitbám, pripomínajú pôvodnú funkciu časomiery. Kalendáre sú staršie a vznikli na mnohých miestach, nezávisle na sebe.

V predmoderných spoločnostiach nefungovali ako technická pomôcka pri zostavovaní rôznych aktivít, ale súviseli s ročnými obdobiami, časom žatvy, rituálnymi cyklami a astronómiou. Hodiny boli presnejšie než kalendár. Čas nielen merali, ale tiež delili na menšie časti, ktoré sa mali neskôr ešte zmenšovať. Hodiny sa však napriek svojmu náboženskému prapôvodu, skoro uplatnili aj v iných oblastiach života. Dalo sa podľa nich nielen zvolávať mníchov na modlitby, ale tiež koordinovať všetky možné typy činností.

Morálne maximá holandského renesančného človeka Huga Grotia (1583-1645) sú toho dôkazom. Grotius sa preslávil zvlášť svojím prínosom v oblasti politickej filozofie, ale často sa o ňom hovorí ako o prvom modernom Európanovi, ktorý formuloval morálnu zásadu, ktorá nemala vzťah k náboženstvu: „Presnosť je cnosť!“ Tak ako písmo externalizuje jazyk, externalizujú hodiny čas. Stáva sa z neho čosi, čo existuje nezávisle na ľudskej skúsenosti, čosi objektívneho a merateľného. Tradičné spoločnosti tento prístup nepoznajú, ich obyvatelia žijú v časovej štruktúre, ktorá je určovaná jednotlivými činnosťami.

Plynutie času sa teda riadi udalosťami, nie naopak, vysvetľuje Thomas Hylland Eriksen. Keď sa turista alebo antropológ v africkej dedine zaujíma o to, kedy dajaká konkrétna udalosť vypukne, obvykle dostane odpoveď: „Keď bude všetko pripravené.“ Nikto neodpovie napríklad „o piatej“. Ale aj v spoločnostiach, kam už čas a cestovné poriadky prenikli, sa môže ukázať, že obyčajní ľudia sa podľa neho v bežnom živote príliš neriadia. Jeden z Eriksenových kolegov, ktorý robil terénny výskum v dedinskej oblasti Jávy, mu rozprával, ako jedného dňa potreboval cestovať vlakom do najbližšieho mesta. Opýtal sa preto jedného muža, kedy vlak odchádza. Muž sa zatváril prekvapene a potom ukázal: „Vlak príde z tohto smeru, tu zastaví a za chvíľu zas odíde tým druhým smerom.“ Meranie robí z času autonómnu substanciu, niečo, čo existuje bez ohľadu na udalosti. Jedna hodina pre každého z nás predstavuje akúsi abstraktnú prázdnu jednotku, ktorú je možné naplniť najrôznejšími činnosťami, konštatuje Eriksen. Píše: „Preto sa o meranom čase hovorí často ako o ʹprázdnom kvantifikovanom časeʹ. Meria sa v presných jednotkách, podobne ako metre a decilitre. Predpokladá sa, že tieto jednotky sú rovnaké aj pre ostatných ľudí.“ Akoby sme vo chvíli svojho narodenia podpísali zmluvu, v ktorej sa zaväzujeme byť celý život verní údajom na hodinách a v kalendári.

Pre nás sú zaujímavé zvlášť dva aspekty merania: za prvé meranie robí z času exaktnú, nemilosrdnú a objektívnu veličinu, zvieraciu kazajku, do ktorej musíme vtesnať celé subjektívne prežívanie, ktorého rýchlosť je oproti tomu veľmi premenlivá – ako všetci vieme, môže päť minút trvať v závislosti na situácii, len krátky okamih, alebo naopak celú večnosť. Najsystematickejšie sa tejto kvantitatívnej tyranii času venoval filozof Henri Bergson (1859-1941). Vo svojej dizertačnej práci, ktorá má názov Čas a sloboda alebo O bezprostredných danostiach vedomia, prináša Bergson systematickú kritiku merateľného prázdneho času, ktorý nás riadi zvonku, namiesto toho, aby sa prirodzene vypĺňal úlohami zvnútra.

Druhým dôležitým aspektom meraného času je synchronizácia, ktorej podliehajú všetci, ktorých si čas podmanil. Všetci sa zhodneme v tom, čo znamená fakt, že je sedem hodín a kedy to presne je. Všetci vedia, kedy si majú zapnúť televíziu, aby sledovali televízne noviny  a robia to súčasne. Keď už program beží, keď človek zapne televíziu, nie je chyba v televíznom vysielaní, ale v hodinkách dotyčného, konštatuje Eriksen.

 

Literatúra

Eriksen, T. H.: Tyranie okamžiku, Rychlý a pomalý čas v informačním věku. Brno: Doplněk, 2009, s. 45-46, 52-53.
Sokol, J.: Malá filosofie člověka a Slovník filozofických pojmů, Praha: Vyšehrad, 2004, s. 92-96.

 

Štefan Šrobár
autor je teológ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.