Štefan Šrobár: Boh je s človekom solidárny

Bezpodmienečne uznať utrpenie druhého človeka

The Sermon on the Mount, Beryl Lewis
(Tullie House Museum and Art Gallery)

Utrpenie má v kresťanstve ústredný význam, presnejšie povedané: podstatné je to, ako sa človek s utrpením vyrovnáva. Práve to je charakteristickým znakom kresťanského náboženstva. Nie bolesť, ale skutočnosť, že ma zmenila a porozumenie, že som mal inak pristupovať k trpiacim je hodnota. Wanke hovorí: „Práve tu vidím most k morálke, ktorá nechce byť definovaná z náboženského hľadiska (….), že utrpenie druhého človeka je regulatívom vlastného mravného konania“. Johann Baptist Metz hovorí o „bezpodmienečnej autorite trpiaceho“.

V Novom zákone sa Ježiš necháva oslovovať predovšetkým ľudským utrpením. Postoj formovaný utrpením druhého by dokonca mohol byť zlučiteľný s požiadavkou moderného človeka na autonómiu. Moderný nekresťansky zmýšľajúci človek sa nestretáva s Božím zákonom v rovine abstraktne – mravnej, ale v potrebách blížneho, a to predovšetkým toho, kto trpí a je týraný. Nemá to byť len tak, že „moja sloboda vždy končí tam, kde začína sloboda druhého človeka“ (Rosa Luxemburgová ), ale treba žiadať viac: „Moja sloboda vždy končí tam, kde začína utrpenie druhého človeka“.

Mravný kódex kresťanskej viery nie je orientovaný v prvom rade na hriech, ale na utrpenie. V kresťanstve neplatí určitá formálna autorita – a preto strach z porušenia Božieho prikázania, ale platí tu autorita Boha, ktorý je ochotný kvôli človeku trpieť. Nárok evanjelia na človeka preto znie: „Si milovaný do tej miery, že sa kvôli tebe Boh zrieka sám seba. Nájdi odvahu odpovedať na jeho lásku sebaodovzdaním“, zdôrazňuje Wanke. Trpeli mnohí ľudia a niektorí možno ešte hroznejšie než Ježiš z Nazaretu. Rozdiel je v tom, že v ňom trpí Boh kvôli človeku a pre človeka. Autorita trpiaceho Krista prechádza na všetkých trpiacich ľudí v tomto svete.

V kaplnke Svetovej rady cirkví v Nairobi stojí kríž istého brazílskeho rezbára, na ktorom Kristova tvár pripomína mnohých umučených a popravených Brazílčanov a z jeho naširoko otvorených úst akoby bolo počuť výkrik bolesti, ktorý dolieha na celú zem. Autor tu pochopil, že Boh je solidárny s týmito obeťami nespravodlivosti a neprávosti. Teológ Anton Rotzetter pripomína, že „kríž musí znovu provokovať, lákať von z bezpečnosti k zasadzovaniu sa“, lebo „mi ukazuje človeka v inom svetle“ (J.K. Balázs). Preto smie kresťanská viera hlásať, že ľudská autonómia a emancipácia sa stáva svojvôľou tam, kde si robí, čo sa jej zachce a to, aj tvárou v tvár utrpeniu Boha, ktorý sa vždy znovu a znovu identifikuje s ktorýmkoľvek trpiacim človekom.

Ľudské oslobodenie sa ale naopak napĺňa tam, kde sa človek skláňa pred autoritou trpiaceho blížneho a kde sa jej podriaďuje, zdôrazňuje Wanke a dodáva: „Nejde len o to, že sa ma utrpenie druhého emocionálne dotkne, ale o to, že sa ním nechám ’obmedziť‘  vo svojej túžbe po sebarealizácii. (….) Spoločné úsilie zmierniť utrpenie je mohutným impulzom, ktorý dokáže udržať spoločnosť pohromade a značne ju zľudštiť. Z takejto vzájomnosti môže začať vyrastať koalícia pre život. A práve ju tak nutne potrebujeme tvárou v tvár znameniam smrti v našej spoločnosti.

Odovzdávanie hodnôt

V našom osobnom príbehu žijeme v hodnotovom prostredí, sami každodenne hodnoty vytvárame a my sami sa hodnotovo meníme, dokonca z nás samých sa stáva hodnota. Hodnoty ktorými žijeme a pre ktoré žijeme vytvárame v našom ľudskom prostredí, ale ony zasa tvoria nás a tak naše prostredie ovplyvňujú. Preto je evolúcia hodnôt každodennou skúsenosťou bežných ľudských príbehov. Hodnotou je to, čo z nás robí hodnotnejších ľudí (P. Križan).

Dnes sa u nás veľa hovorí a diskutuje o odovzdávaní hodnôt budúcim generáciám. Dôraz sa pritom kladie na ich „konzervovanie“. Myslím si, že takéto vecné chápanie hodnôt nie je prijateľné. Hodnoty sú v udalostiach, nie vo veciach. Preto nie sú „dané“, ale sa tvoria. Pri ich tvorbe je však potrebné zachovať kontinuitu s minulosťou. Nemala by sa nám stratiť tá časť tradície, ktorá bola tvorivá a z ktorej dokázali čerpať i ďalšie generácie hodnoty ducha.

Zároveň by sme sa mali spýtať čo sa vlastne stratilo, čo sme nútení tak úporne hľadať? „Niečo nezmerateľné. Nejaké predznamenanie. Určitá ilúzia. Ako keď sa rozpojí vlak. Všetky vzťahy sa akosi posunuli. Nechýba ani nadanie, ani dobrá vôľa, ba dokonca ani charaktery. Chýba všetko, práve tak, ako nechýba nič.“ (R. Musil) Vstupujeme do diskusie, v ktorej by sme nemali stratiť pamäť ani pokoru. Tie nám pomôžu poodkryť pravdu, ktorú sa však spolu s hodnotami, na ktorých nám záleží, musíme naučiť žiť a uplatňovať. Proces tvorby hodnôt by sme mohli prirovnať k hľadaniu vzácnych perál, o ktorom je reč v evanjeliu. Tam sa hovorí, že keď kupec nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko čo má a kúpi ju (porov. Mt 13,45 n).

Myslím si, že všetci veriaci aj neveriaci by sme mali spoločne hľadať, čo je v živote hodnotné a cenné. Tým budeme vytvárať ľudskejší svet, v ktorom nájdu domov všetci. Podľa Wankeho evanjelium „rozširuje obzor ľudského života“, preto je pre všetkých, nielen pre kresťanov. Úlohou kresťanov je vytvárať pre evanjelium „rezonančný priestor“, aby ho mohli všetci počuť.

 

Literatúra

Križan, P.: Každodennosť je príbehom našich hodnôt. In: Sklenka, I., Sládek, K. (eds.): Európa hodnôt (zborník). Bratislava: Centrum pre európsku politiku, 2004, str. 92.
Musil, R.: Muž bez vlastností. Praha: Argo 1998. In: Tomašovič, P.: Hľadanie hodnôt. In: Listy 2002: 3, str. 39.
Wanke, J.: Obtíže a šance církve v dnešním světě. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2006, str. 16-17, 38, 42-56.

 

Štefan Šrobár
autor je teológ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.