Zdroj: lovethyneighborhood.org
Počínajúc prorokmi a žalmami má „chudoba“ a „núdza“ svoje stále miesto v izraelskej zbožnosti (Dibelius 1921, s. 37). Jedna skupina za druhou sa k nej hlási, aby sa tak odlíšila od bezbožných, a našla u Boha zaľúbenie.
Pojem „chudoby“ v biblických žalmoch a v neskorej židovskej literatúre znamená vždy skutočnú núdzu, a nemôže byť jednoducho stotožňovaný s termínom „zbožný“ a „spravodlivý“. Je to iste správne. Predsa však treba chápať biedu ako charakteristický údel, ktorý dáva spravodlivému pre jeho oddanosť Bohu nárok na pomoc v budúcnosti a povýšenie prisľúbené úbohým (porov. Ž 86, 1n).
Termíny „chudobný“ a „zbožný“ mohli byť preto používané paralelne (Ž 132, 15n). Chudoba sa stáva náboženským pojmom. Dochádzalo k tomu nielen v súvislosti s myšlienkou theodicei, ale tiež na základe veľmi akútnej skúsenosti, že v dobe rastúcej helenizácie a sociálno-hospodárskych premien utkvelo na bohatstve poškvrnenie bezbožnosti, zatiaľ čo chudoba bola údelom tých, ktorí zostali verní Zákonu (Tóre).
Je rozšírený názor, že v Ježišovej dobe existovali v židovskom národe zvláštne skupiny anavim (chudobných), „tichých v zemi“, ktorým bol cudzí farizeizmus a zelótizmus, a ktorí v prostej zbožnosti, opierajúc sa o Zákon žili svojím eschatologickým nádejám (Percy 1953, s. 45). Slovo anavim môžeme preložiť aj ako ponížení (Ž 10, 17; 18, 28; porov. Iz 26, 5n). Ich základný postoj je poníženosť, anavah, ktorú niektoré texty Starého zákona spájajú so spravodlivosťou (Sof 2, 3), s „bázňou Božou“ (Prís 15, 33; 22, 4) a s vierou alebo vernosťou (Sir 45, 4 nn; porov. Nm 12, 3). Tí, ktorí trpia a modlia sa s takýmito pocitmi si naozaj zaslúžia meno „chudobní Jahveho“ (porov. Ž 74, 19; 149, 4). Sú predmetom jeho zhovievavej lásky (porov. Iz 49, 13; 66, 2) a tvoria prvotiny „ľudu chudobného a biedneho“ (Sof 3, 12n), „cirkvi chudobných“, ktorú zhromaždí Mesiáš (Dufour a kol. 2003, s. 243).
Ježišovi blahoslavení (porov. Lk 6, 20; Mt 5, 3) neboli nejakou náboženskou skupinou alebo sociálnou vrstvou, kde sa robí z biedy cnosť a kde sa rezignuje na životné požiadavky v prospech ešte náročnejších požiadaviek. Chudoba a poníženosť nadobúda u Ježiša svoj pôvodný význam. Chudobní a núdzni sú tí, ktorí nemajú od sveta čo očakávať a všetko očakávajú len od Boha. Všetkých blahoslavených spája nelichotivá skutočnosť, že boli vytlačení na okraj sveta a jeho možností.
Chudobní sú tí, ktorí nezapadajú do štruktúry sveta, a ktorých svet nepotrebuje. Ľudia, ktorým Ježiš pomáha, sú podľa evanjelií postavy na periférii. V dôsledku svojho osudu, svojej viny, ale aj spoločenského predsudku, sú pokladaní za odvrhnutých a poznačených. Pritom Ježiš vôbec nemal romantickú záľubu v „podsvetí“, ktoré neuznáva hranicu medzi dobrom a zlom, ospravedlňuje hriech a robí karikatúru zo spravodlivosti. Ježiš dokonca zásadne nepopiera skrytú súvislosť medzi vinou a údelom človeka (Mk 2, 1nn; Lk 13, 1nn), aj keď inde zase také zmiešavanie jednoznačne odmieta (Jn 9, 1nn). Odveký mučivý problém theodicei sa u neho jednoducho nevyskytuje (Bornkamm 1975, s. 49, 51).
Nestačí byť chudobným. Lebo aj chudobný môže byť celkom naplnený svojou chudobou, či preto, že stále myslí na bohatstvo a peniaze, alebo preto, že je pyšný na svoju chudobu. Nebeské kráľovstvo však patrí len tomu, kto vnútorne nie je na ničom závislý: ani na majetku, ani na moci, ani na práve, ani na prednostiach (Mt 5, 1).
To isté platí v pohľade na hladujúcich. Nie sú blahoslavení jednoducho tí, ktorí nemajú čo jesť alebo piť, ale len tí, ktorí túžia po Božej spravodlivosti. Komu sa podarí vzdať sa všetkého a konať spravodlivo, ten bude už tu na zemi odmenený nebom (Mt 5, 3.10). Príchod Božieho kráľovstva sa deje už teraz – tým, že na zemi jednáme tak, ako to zodpovedá Božej vôli v nebi (Limbeck 1996, s. 62 – 63, 167).
Podľa G. Bornkamma nie je možné Ježišov postoj pokladať za „prehodnotenie všetkých hodnôt“, za programovú revolúciu v oblasti mravných a sociálnych kritérií. Sám o tom hovorí takto: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Mk 2, 17). Jeho sloboda sa neprejavuje abstraktnou kritikou merítok, ale samozrejmosťou, s ktorou bez akejkoľvek úzkostlivosti vyhľadáva ľudí, ktorí ho potrebujú, a vracia im česť.
Hraničné situácie ľudskej existencie nie sú pritom nijako glorifikované. Núdza a bieda sú tak isto zlom, ako slepota, chromosť, malomocenstvo a smrteľnosť (Mt 11, 5n). Ale Boh čaká za touto hranicou, vlastne už nečaká, ale prichádza k tým, ktorí čakajú na neho. Jeho kráľovstvo náleží budúcnosti, ale v žiarivom svetle niekoľkonásobného: „Blahoslavení ste !“ vstupuje už teraz do temnôt, ktoré obklopujú utláčaných.
Ježišovo slovo ich neutešuje lepším životom vo večnosti, ani nenachádza v prítomnej chudobe skrytú blaženosť. Blahoslavení ste! neznamená, že „prídete do neba“, ani „predsa ste už v nebi, keď viete veci správne vidieť“, ale: prichádza k vám Božie kráľovstvo. Všetky blahoslavenstvá sú zamerané na prichádzajúce Božie kráľovstvo a všetky sa zhodujú v tom, že Boh berie na každého ohľad, vidí, čo sa mu nedostáva a čo potrebuje, a preto koná v rôznych prípadoch rozmanitým spôsobom. „Božie kráľovstvo sa nedá popísať ako ktorákoľvek pozemská veličina, ani označiť za ďalekou krajinou zázrakov. Každý pokus o definíciu je vopred určený k neúspechu, pretože Božie kráľovstvo je stále dianie, je to udalosť, Božie milostivé konanie voči ľuďom.“ (Bornkamm 1975, s. 49 – 51).
Zoznam bibliografických odkazov
BORNKAMM, G., 1975. Ježíš Nazaretský. Praha: Kalich.
DIBELIUS, M., 1921. Der Brief des Jakobs. In: BORNKAMM, G., 1975. Ježíš Nazaretský. Praha: Kalich, s. 49.
DUFOUR, X. L., a kol. 2003. Slovník biblickej teológie. Trnava: Dobrá kniha. ISBN 80 – 7141 – 414X.
LIMBECK, M., 1996. Evangelium sv. Matouše. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství. ISBN 80 – 7192 – 146 – 7.
PERCY, E., 1953. Botschaft Jesu. In: BORNKAMM, G., 1975. Ježíš Nazaretský. Praha: Kalich, s. 131.
Štefan Šrobár
autor je teológ