Hinómovo údolie južne od Jeruazelam – Gehenna (Zdroj: Wikimedia Commons)
Vieru v peklo zdieľa kresťanstvo s mnohými inými náboženstvami, ktoré sa počas kultúrneho vývoja ľudstva objavili na našej planéte. V Novej zmluve sa peklo označuje slovom gehenna, je to pogréčtený tvar aramejského géhinnám, ktoré vzniklo z hebrejského ge-hinnóm, údolie Ben-Hinnóm (Joz. 15,8). Tak sa menovalo údolie južne od Jeruzalema. Toto údolie nadobudlo počas dejín veľmi zlú povesť, pretože v dobe kráľa Acháza a Menaseho sa tam spaľovaním obetovali ľudia Molochovi.
Z novozmluvných textov pre neskoršiu cirkevnú náuku o pekle nadobudlo zvláštne postavenie podobenstvo o boháčovi a Lazarovi (Lk 16,19-31), ktoré sa v súčasnosti uvádza ako jeden z najvážnejších argumentov záhrobného pekla. Čo chcel Ježiš podobenstvom o Lazarovi a boháčovi povedať určite nemožno hľadať v materiáloch, ktorými si Ježiš iba poslúžil na vyjadrenie vlastného zámeru.
Príbeh vyúsťuje v pohľade na boháčových bratov, ktorí žili rovnako sebecky a nesolidárne ako žil boháč. Ježiš tým zjavne zdôrazňuje vážnosť potreby pravého ľudského života v prebiehajúcej prítomnosti podobenstvom vyzýva: Neotáľajte žiť naozaj ľudským životom, pretože ani nezbadáte a bude neskoro.
Ježiš evanjelií netvoril „náuky“ a nepoučoval ani o pekle, ale ukazoval Boží opravdivý spôsob života človeka. Tak ako biblickí proroci neváhal hovoriť expresívne, aby ľudí budil k radikálnym rozhodnutiam žiť Božím kráľovstvom. Preto v Ježišových rečiach nejde o žiadny odhaľujúci pohľad do záhrobia, ale o zdôraznenie vážnej potreby žiť ježišovsky v prítomnosti. V nej každý rozhoduje o svojom večnom živote.
Literatúra:
Nandrásky, K.: Ježiš a súčasnosť.
Štefan Šrobár
autor je teológ