Štefan Šrobár: Prečo môže náboženstvo vyvolávať násilie?

Náboženstvo si opäť razí cestu do verejného života. Snaží sa ovplyvňovať život spoločnosti. Napriek tomu vznikajú náboženské konflikty v rôznych častiach sveta. Spomeňme napríklad Indiu, kde sú pokusy politických činiteľov zaviesť hinduizmus do celej spoločnosti a vytlačiť z nej kresťanstvo a islam. Dokonca aj rehoľníčky Matky Terezy, ktoré vykonávajú dôležité a prospešné služby v spoločnosti sú obviňované z prozelytizmu. Výsledkom toho bolo zastavenie prísunu finančných prostriedkov potrebných pre ich činnosť v prospech najbiednejších ľudí. Čoraz častejšie sú aj útoky na kresťanov v rôznych častiach sveta. V poslednom čase napríklad vo Francúzsku. Výnimkou nie je ani Slovensko. Už od čias reformácie sú tu konflikty medzi katolíkmi a protestantmi. Holokaust výrazne poznačil aj židovskú komunitu a nenávisť voči nej pretrváva aj naďalej. Religionista a teológ Hans Kűng tvrdí, že nebude mier na zemi bez mieru medzi náboženstvami. Pokúsme sa pozrieť na seba „očami tých druhých“.

Zdá sa, že náboženstvo je spájané s násilím takmer kamkoľvek sa obrátime. Na násilné idey a obrazy nemá pritom žiadne náboženstvo monopol. V skutočnosti každé z veľkých náboženstiev – kresťanstvo, judaizmus, islam, hinduizmus, sikhizmus a budhizmus – už niekedy poslúžilo ako prameň, z ktorého násilníci čerpali. Skutočnosť, že náboženstvo v ich zázemí vystupuje však naznačuje, že všetky náboženstvá sú vo svojej podstate revolučné. Dokážu poskytovať ideové zdroje alternatívneho pohľadu na verejný poriadok (Mark Juergensmeyer).

Stretnutie medzi silami dobra a zla v kresťanstve

Je dobré si uvedomiť, že napriek svojím ústredným zásadám lásky a pokoja, malo aj kresťanstvo – podobne ako väčšina ostatných tradícií – vždy svoju násilnú stránku, pripomína Juergensmeyer. Krvavé dejiny kresťanskej tradície oplývajú obrazmi rovnako znepokojujúcimi, ako sú tie, ktoré nachádzame v islame, či v sikhizme. Na pútavé popisy násilných konfliktov narazíme v Starom a Novom zákone kresťanskej Biblie. Raní kresťania boli v zásade pacifisti. Keď sa kresťanstvo v štvrtom storočí nášho letopočtu dostalo do postavenia štátneho náboženstva, vedúci predstavitelia cirkvi sa začali pacifizmu vzdávať a prijímať skôr doktrínu spravodlivej vojny. Túto myšlienku ako prvý vyjadril Cicero a po ňom ju rozvinuli Ambróz s Augustínom. História i biblické obrazy poskytujú dostatočný material, o ktorý sa môžu súčasné kresťanské skupiny opierať v snahe teologicky ospravedlniť násilie. Napríklad útoky na interrupčné kliniky nebývajú chápané len ako údery proti praxi, ktorú niektorí kresťania považujú za nemravnú, ale aj ako konflikty súvisiace s veľkolepým stretnutím medzi silami dobra a zla, ktoré má ďalekosiahle sociálne a politické dopady, vysvetľuje Juergensmeyer.

Násilie za účelom obrany hinduistickej kultúry

Podobne ako väčšina náboženských tradícií je aj hinduizmus schopný zahŕňať v sebe stanoviská násilné aj nenásilné. Už dávno pred tým, ako sa sikhizmus v šestnástom storočí stal samostatnou náboženskou tradíciou, vo védskych dobách starovekej Indie dvíhali vtedajší bojovníci svoje hlasy k bohom a žiadali ich, aby sa zúčastnili ich bojov a poskytli im božskú pomoc zaručujúcu víťazstvo. Sila bohov bola živo znázorňovaná mýtickými príbehmi plnými najrôznejších násilných stretnutí a krvavých aktov pomsty. Ako sa indické náboženské tradície rozvíjali obrazy vojny v nich pretrvávali. Známe indické eposy Mahábhárata a Rámájana obsahujú veľkolepé popisy vojen a bitiek. Krišnova pamätihodná kázeň Bhagavadgita je v Mahábhárate zaznamenaná ako prednášaná priamo na bojovnom poli. Bhagavadgita uvádza niekoľko dôvodov prečo je zabíjanie vo vojne prípustné a patrí medzi nich aj argument, podľa ktorého dušu nikdy opravdivo zabiť nie je možné – „kto zabíja, nezabíja; kto je zabitý, nie je zabitý“. Ďalší dôvod sa zakladá na dharme (mravnom záväzku). Povinnosti člena kasty bojovníkov (kšatríja) už z podstaty zahŕňajú aj zabíjanie, takže násilie je ospravedlnené poukazom na nutnosť zachovať samotný spoločenský poriadok. M. Gándhí, rovnako ako mnoho iných moderných hinduistov vážiacich si Bhagavadgitu, považoval násilie o ktorom sa v nej hovorí, len za alegorické a súdil, že má zobrazovať konflikt medzi dobrom a zlom. Gándhí, ktorý sám hlásal nenásilie, však uznával, že z tohoto všeobecného pravidla môžu existovať výnimky v prípadoch, kedy sa malým násilným strategickým aktom zabráni väčšiemu násiliu, hovorí Juergensmeyer. Väčšina predstaviteľov hinduistického nacionalizmu sa však v otázke, či hinduistické náboženstvo predpisuje nenásilie s Gándhím nezhodovala. Hinduistická Národná vlastenecká organizácia (Raštrija Swajamsevak Sangh) zahájila výcvik polovojenských jednotiek na obranu hinduistickej kultúry už v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.