Ekumenická bohoslužba – Limská liturgia
Prvé čítanie: Gn 12,1-4a
Medzispev: Ž 121
Druhé čítanie: Rim 4,1-5.13-17
Evanjelium: Jn 3,1-17
Kto to len mohol vyklábosiť, to utajené stretnutie počestného Nikodéma, verejne známeho vplyvného člena najvyššej rady Sanhedrín s pochybným charizmatickým rebelom Ježišom z Nazareta? Odkiaľ sa o tomto stretnutí dozvedel autor Jánovho evanjelia? Prečo nás o ňom informuje? Kto vlastne dekonšpiroval možného dvojitého agenta Nikodéma? Nuž, čudné utajené stretnutia politikov a rebelov s politickým potenciálom nie sú výsadou len slovenskej politiky.
Postava Nikodéma sa stala symbolom. Predstavuje osvietených príslušníkov politického establišmentu. Dokážu rozpoznať skorumpovanosť aktuálnych mocenských štruktúr, ale nenájdu odvahu na otvorené vystúpenie proti nim. Iba z akéhosi filozofického záujmu alebo z vypočítavosti vyhľadávajú dotyky s disentom. Morálne je to veľmi krehká poloha. Na jednej strane sa takí ľudia ľahko stávajú obeťou politických čistiek pri upevňovaní moci. Na druhej strane, keď sa karta moci obráti, zostávajú v očiach dejín len sympatickými slabochmi, nikdy však nie hrdinami.
A predsa je tento symbol súčasťou novozmluvného posolstva. Čo nám chce povedať v dobe, keď zápasíme o charakter našej spoločnosti? V parlamente čoraz ostentatívnejšie rečnia extrémisti inšpirovaní fašizmom. Rastie ich voličská základňa. Aj vďaka tomu, že svoju kritiku spoločnosti veľmi umne obliekajú do povrchných kresťanských fráz. No a cirkevné špičky im účinne kontrujú vyvolávaním strachu zo Západu, z utečencov a z homosexuálov.
Áno, sú aj v dnešnom establišmente Nikodémovia. Politici a špičky, čo tušia politický potenciál extrémistov a vsádzajú na tajné stretnutia s nimi, alebo na otvorené politické obchody. Ktovie, asi uvažujú pragmaticky a pripravujú sa na možný obrat v rozložení politických síl. Na jednej strane je tu teda veľká podobnosť s naším biblickým príbehom. Aj tam, aj v našej situácii ide o to, že spoločnosť a jej zodpovední lídri hľadajú niekoho, kto má odpovede na základné ľudské a spoločenské otázky. Na druhej strane je tu aj veľký rozdiel. A ten je v podstate odpovedí, ktoré dostávame.
Ježišova odpoveď na Nikodémovu otázku je prostá a na prvé počutie azda aj podobná tomu čo počúvame od extrémistov: Musíme začať odznova, na novom základe, nový život.
1. Príbeh tajného stretnutia medzi Nikodémom a Ježišom je príbeh nového začiatku. Je príbehom viery. Je pra-príbehom človeka. Veď čo iné je vyjadrené v Abrahámovom príbehu? Musí začať odznova. To, v čom žije, jemu a jeho rodine už nemôže poskytnúť budúcnosť. Musí sa vydať na cestu za novým životom. Opustiť to, čo mu poskytovalo istoty. Doslova odumrieť svojej dovtedajšej existencii.
Čo iné je príbeh o bohatom mládencovi? Podobne ako Nikodém, aj on – hoci nie tajne – prichádza za Ježišom. Vyjadrí mu rešpekt oslovením rabbi a kladie mu základnú otázku: Ako získam naplnenie svojho života? Akú odpoveď dostáva? Úplne nová cesta, nový začiatok. Nič z toho, čo robil doteraz mu nemôže pomôcť.
V rozhovore s Nikodémom vlastne táto otázka ani nepadne. Len z odpovede sa dozvedáme, že rozhovor je o hľadaní plnohodnotného života. V našom texte je to vyjadrené slovami „uzrieť kráľovstvo Božie“. No a Ježišova rada znie: dá sa to len návratom na úplný začiatok vlastnej existencie. Treba sa znova narodiť.
Nemožné! – reaguje Nikodém. Nemožné! – reaguje aj bohatý mladý muž. Je to nemožné, nepredstaviteľné, aby sme sa vzdali toho, k čomu nás vedie naša prirodzená a živočíšnymi pudmi riadená existencia, ktorú mnohí označujú vznešene ako „zdravý rozum“. Nedá sa! Bolo by to nezodpovedné! Neboli by sme to už my. Nie je možné zaprieť vlastnú identitu formovanú rokmi rodinou, priateľmi, kultúrou. Bolo by to proti zdravému rozumu, keby sme na prvé miesto nekládli zabezpečenie a prežitie seba, svojej rodiny, svojej cirkvi, svojho náboženstva, svojho národa, svojich civilizačných hodnôt.
Preto sa tak darí rôznym apokalyptickým víziám, ktoré veštia náš zánik pre všakovaké nafúknuté a vymyslené hrozby. Mobilizujú v človeku túžbu za každú cenu zachovať to doterajšie, to čo pozná, to na čo sa môže spoľahnúť. To je podstata extrémizmu. V biblickej reči vlastne extrémistické riešenia mobilizujú v človeku vzburu proti Bohu, lebo v ňom chlácholia predstavu, že sa nemusí ničoho vzdať; že nemusí začínať odznova; že napriek nezvratnému vývoju a zmenám všetko sa môže vrátiť do starých dobrých koľají.
Nový začiatok – nemožné? Proti zdravému rozumu? Naozaj?
2. Abrahám to dokázal. Aj preto v ňom apoštol Pavel vidí pravzor viery. Nový začiatok je možný na novom základe. Tento základ je však mimo nás. Je to bezvýhradné spoľahnutie sa na to, čo nás presahuje. Ktovie ako to bolo v prípade Abraháma. Staré texty nezachytávajú detaily myšlienok a rozhovorov, ktoré predchádzali jeho rozhodnutiu pustiť sa do úplnej neistoty a začať odznova. Len konštatujú, že koná na Boží pokyn a hodnotia to ako vieru, ktorá sa počíta ako spravodlivosť.
V rozhovore medzi Nikodémom a Ježišom je už viac podrobností. Skutočný život – uzrieť kráľovstvo Božie, možno len ak sa človek postaví na základ, ktorý stojí mimo neho. To je viera. Spoľahnutie sa na to, čo nemáme úplne pod kontrolou, čo je mimo nás, čo nás presahuje. To je podstata Ježišovej metafory o narodení sa z vody a z ducha. Je to narážka na krst. Krst, ktorého zmyslom je – tu si pomôžem Lutherom – „že starý Adam (t. j. hriešny človek) má byť v nás každodennou ľútosťou a pokáním so všetkými hriechmi a zlými žiadosťami topený a mŕtvený a že každý deň má v nás vychádzať a povstávať nový človek, ktorý by v spravodlivosti a čistote života žil pred Bohom naveky.“ Alebo ešte lepšie – pomôžem si Pavlom: „Spolu s Ním (Kristom) sme teda skrze krst pohrobení v smrť, aby tak, ako Kristus vzkriesený bol slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života.“ (R 6,4)
Kladieme si spolu s Nikodémom a spolu s Nikodémami nášho dnešného spoločenského života otázku, v čom – alebo v kom je nádej na zmenu, na obrat k životu nádeje a požehnanej budúcnosti? Kde sú riešenia pre tento svet, ktorému hrozí, že sa prepadne do víru primitívneho extrémizmu? Možno to vyznie ako lacná náboženská fráza. Ale tie riešenia sú vo viere. Vo viere, ktorá znamená totálny obrat od spoliehania sa na seba k spoliehaniu sa na Boha; na to, čo je mimo nás; na to, čo z človeka hľadiaceho len na seba a potreby svojej úzkej skupiny, dokáže urobiť človeka otvoreného, láskavého, človeka s odvahou deliť sa a pomáhať; človeka schopného prekonať prirodzený strach o seba a v spoľahnutí sa na Boha riskovať dôveru v ostatných ľudí.
3. Rozhovor medzi Nikodémom a Ježišom končí poukazom na zvláštnu udalosť z príbehu o putovaní izraelského národa po púšti. Smrteľné uštipnutie hadom mohli prežiť len tí, čo sa vo viere pozreli na symbol medeného hada. Je to novozmluvná metafora pre kríž, na ktorom zomrel Ježiš. Nový život je možný v pohľade na to, čo ukončuje náš doterajší, prirodzený spôsob života.
Kresťania tento pohľad praktizujú v eucharistii. V nej hľadia na toho, čo zomrel na kríži. Berú do rúk a prijímajú telo a krv toho, čo zomrel. Práve tento pohľad, táto opakovaná skúsenosť je opretím sa o to, čo je mimo nás, čo je uchopiteľné len cez spoľahnutie sa vo viere. Ona je zárodkom nového života v nás. Ona je účasťou na dare nového zrodenia, na dare vzkriesenia.
Keď v tomto našom dnešnom spoločenstve slávime eucharistickú slávnosť, stávame sa novým spoločenstvom. Spoločenstvom zmierenej rôznosti. Stávame sa výzvou pre rozdelené spoločenstvo kresťanov. Uvedomujeme si, že hlboké konflikty nezmierených kresťanských spoločenstiev sa odrážajú aj v mnohých napätiach a konfliktoch širokej spoločnosti presahujúcej uzavretú pôdu cirkví. Rozdelené cirkvi nemôžu pomôcť rozdelenej spoločnosti.
Preto aj v dnešnej slávnosti eucharistie chceme hľadieť na to, ako na Kristovom kríži zomiera naša konfesionálna pýcha; ako na ňom strácajú moc všetky kliatby, ktoré si navzájom vyslovili naši predkovia; ako zomiera naše spoliehanie sa na rôzne identity; ako je umlčané aj to naše nikodémovské zvolanie „Nemožné!“.
Našim hostiteľom je vzkriesený Kristus. Nie sú to naše rozdelené cirkvi. Preto môžeme začať znova, na novom základe nový život. Amen.
Ondrej Prostredník
docent Katedry Novej zmluvy EBF UK