Štefan Šrobár: Tajomstvo zvitkov od Mŕtveho mora

V roku 1982 vyšiel siedmy zväzok kritickej edície kumránskych zvitkov, v ktorom Maurice Baillet, editor tohto zväzku, nazval fragmentárny text 4Q502 „Svadobný rituál“. Toto označenie vzbudilo záujem, pretože ešte v osemdesiatych rokoch sa o esénoch a kumránskej komunite uvažovalo ako o asketickej skupine mužov nie príliš odlišnej od neskorších kresťanských monastických komunít. Samozrejme, že odvtedy boli zjednodušené predstavy prekonané. Predsa však zostava nad týmto textom otáznik neistoty. Ide o unikátny pohľad do rane židovskej praxe.

Kto sú eséni?

Zvitky od Mŕtveho mora boli nájdené v jedenástich jaskyniach Júdskej púšte v blízkosti miesta nazvaného arabský Chirbet Kumrán. Kumránska komunita existovala od polovice druhého storočia pr. Kr. do roku 68 po Kr. Filón Alexandrijský a Jozef Flávius uvádzajú, že esénov žijúcich v Palestíne bolo viac než štyri tisíc. Pretože v Kumráne nemohlo žiť viac než dvesto mužov, žila väčšina inde. Jozef Flávius vysvetľuje, kde sa vyskytovali: „Neobývajú jediné miesto, ale vo veľkom počte sa usadzujú v každej obci.“ (Bel. 2,124). Zachádza dokonca tak ďaleko, že hovorí, že sú „v každom meste“ (Bel. 2,126). Filón Alexandrijský poznamenal, že eséni žijú v celom Júdsku. Existuje dostatok archeologických údajov, ktoré svedčia o pravdepodobnosti esénskej štvrti na severozápadnom pahorku Jeruzalema. Kumránska púšť teda nebola jediným miestom, kde zbožní eséni žili.

Obyvatelia Kumránu autori zvitkov od Mŕtveho mora netvorili bezvýznamnú židovskú skupinu, žijúcu izolovane v Júdskej púšti. Boli konzervatívnym krídlom veľkého a vplyvného smeru v ranom judaizme. Kumránska komunita sa pôvodne skladala z kňazov, ktorí boli z jeruzalemského chrámu vyhnaní alebo ho opustili. Títo kňazi boli legitímni kňazi. Odvodzovali svoj pôvod od Sádoka a dokonca Mojžišovho brata Arona. Kňazov do Júdskej púšte priviedol muž nazývaný „Učiteľ spravodlivosti“, o ktorom vieme, že bol kňazom (4QpPs37). V raných desaťročiach druhého storočia pr. Kr. sa niektorí Židia pripojili k pôvodným členom komunity. Je možné, že niektorí z raných členov boli farizeji, alebo predchodcovia farizejov.  Kumránska komunita sa zrejme rozrástla na počiatku prvého storočia po Kr. Neexistuje žiadny monolitický systém kumránskej teológie. Komránske zvitky sú dielom troch storočí a preto je treba počítať s určitými rozdielmi alebo myšlienkovým vývojom. Obsahujú rôzne pojednania napr. o zvláštnom solárnom kalendári s 364 dňami a o jeho vzťahu k lunárnemu kalendáru, ďalej o manželstve, mesianológii, dualizme, antropológii, eschatológii a futurologické vízie.

Všetky zvitky od Mŕtveho mora sú datované pred rokom 68 po. Kr. Sú teda takmer vždy staršie alebo vo výnimočných prípadoch súčasné s Ježišom, ktorý bol ukrižovaný za západnými hradbami Jeruzalema v roku 30. Z roho je zrejmé, že vplyv môže ísť jedným smerom: od esénov k Ježišovi. Eséni aj Ježiš zdieľali nádej, že Boh nezabudol na svoje sľuby ohlásené v Písme. Tvrdili, že ich práve spĺňa. Zdedili a rozvíjali podobnú apokalyptickú perspektívu, ale ani Ježiš, ani eséni (prinajmenšom kumránski eséni) nenapísali žiadnu apokalypsu. Ježiš a eséni verili v jedného a toho istého Boha. Ježiš a eséni prijali pokyny pre svoje myslenie a konanie z hebrejskej Biblie (Starý zákon). Ježiš a eséni vnímali svoje akcie ako ustanovenie Novej zmluvy.

Ježiš nebol ženatý a kumránski eséni boli jedinou skupinou v ranom judaizme, ktorí dodržiavali celibát. Ježiš chváli mužov, ktorí žijú v bezženstve pre Božie kráľovstvo (Mt 19,12). Nechválil celibát, ale mohol chváliť esénov, ktorí dodržiavali celibát, lebo sa oddali jedine Bohu. Kumránsky Vojnový spis zložený na počiatku prvého storočia po Kr. zrejme predpokladá existenciu esénskej komunity v Jeruzaleme (1QM3,11). Pretože Damašský spis nepovoľoval v Jeruzaleme sexuálny styk (CD12,1) tamojšia komunita pravdepodobne dodržiavala celibát. Keď boli Kumránci najkonzervatívnejšími a najprísnejšími esénmi, žijúcimi v celibáte, potom z toho vyplýva, že v antickej Palestíne boli v dedinách a možno aj v mestách aj iné esénske skupiny, ktoré žili v manželstve. Tento záver potvrdzuje kritická četba antických prameňov, najmä Jozefa Flávia a Filóna Alexandrijského a hlavné zvitky zvlášť 1QS a CD. Kumránci (a eséni, pokiaľ sú tieto skupiny rozdielne) existovali aj v čase, kedy pôsobil Ježiš Nazaretský (26-30 po Kr.). Žiadny zo zvitkov od Mŕtveho mora sa však nezmieňuje ani o ňom ani o žiadnom z Ježišových nasledovníkov, o ktorých sa zmieňuje Nový zákon.

Svadba u esénov?

Paleograficky je fragmentárny text „svadobný rituál“ datovaný do počiatku prvého storočia pred občianskym letopočtom. Niekoľko vecí je z obsahu fragmentov zrejmých. Ide o sviatočnú ceremóniu, ako opakujúce sa sloveso (s-m-ch) „radovať sa“ a podstatné meno (simcha) „radosť“ nasvedčuje (15x celkové). Rovnako tak opakujúce sa sloveso (b-r-k) „chváliť“ (19x) a prítomnosť zhromaždenia naznačuje liturgické a komunitné začlenenie tohto textu. Vymenovanie všetkých vekových kategórií prítomných v frg. 19,2-3 odkazuje na zhromaždenie všetkých bez rozdielu pohlavia a veku. V frg. 4; 22, ; 105 a 106. Baillet rekonštruoval slovné spojenie (simchat jachad), ktoré možno preložiť buď ako „spoločná radosť“ alebo vzhľadom na to, že (jachad) je sebaoznačenie kumránskej komunity, ako „radostná jednota/komunita“ (t.j. kumránska). Prepojenie tohto textu s kumránskou komunitou sa zdá byť zrejmé z frg. 16, ktorý obsahuje citáciu z Rádu jednoty (IQS IV 4b-6).

Maurice Baillet bol prvý, ktorý text identifikoval ako svadobnú liturgiu. Ako hlavné dôvody tohto určenia uvádza: a) slovné spojenie ako „jeho žena“ (frg. 1,3) a „jeho milá spoločníčka“ (frg. 1,7) v blízkosti fráze „aby tvorili potomstvo“ (frg. 1,4) a zmienky o pohlavnom styku (frg. 1,9) b) opakujúce sa odvodeniny koreňa (s-m-ch), ktoré sú v iných hebrejských textoch často spájané s manželstvom; c) v frg. 99 Baillet zrekonštruoval slovo (hulavim), tradičné označenie pre palmové ratolesti, ktorými sa ozdobovali na sviatok stánkov, ktoré sa však objavujú aj pri iných sviatkoch vrátane svadieb; d) podobnosť s príbehom o svadbe Tobiáša a Sáry z 8. kapitoly knihy Tobiáš. Baillet nebol jediný, kto sa pokúsil interpretovať 4Q502. Joseph Baumgarten sa zasadzoval za to, že text popisuje rituál vykonávaný pri príležitosti vstupu starších manželských párov do komunity v Kumráne. Tento rituál mohol sa podľa neho podobať oslave, ktorá prebiehala prvý večer sviatku stánkov, ako je popisovaná v Tosefta Sukkah 4,2 (simchat bet hašoebah).

Rituálu, pre ktorý bol tento text napísaný, sa zúčastnilo zhromaždenie pestrej komunity ľudí každého veku i pohlavia. Spoločne žehnali mužovi aj jeho žene a toto žehnanie malo tradičnú biblickú podobu. Išlo o požehnanie k dlhovekosti, plodnosti, pokoju a svätosti. Je možné, že sa rituálu zúčastnili aj kňazi aj keď to nie je zrejmé. Určite išlo o veľmi radostnú udalosť, za ktorú bolo celé zhromaždenie vďačné Bohu Izraela, ktorému spoločne vzdávalo chválu a vďaku. Najväčšou neznámou je určite otázka vzťahu k esénskemu hnutiu vo všeobecnosti, alebo ešte špecifickejšie ku kumránskej komunite. Často sa opakujúci výskyt slova (jachad) sa obvykle nachádza len v pôvodnej sektárskej literatúre kumránskej komunity. K tomu ešte prítomnosť citácie z jedného z najjednoznačnejšie identifikovateľného sektárskeho textu Rádu jednoty (IQS) hovorí o blízkom vzťahu 4Q502 a kumránskej komunity.

Literatúra

Dávid Cielontko, „Svatební liturgie z Kumránu?“ Revue SKŽ, č. 80, 2020/5780, s. 36, 38.

James H. Charlesworth, „Kumránské svitky a kritický konsensus“. In: James H. Charlesworth (eds.), Ježíš a svitky od Mrtvého moře. Praha: Vyšehrad, 2000, s. 16-18.

James H. Charlesworth, „Svitky od Mrtvého moře a historický Ježíš“. In: James H. Charlesworth (eds.), Ježíš a svitky od Mrtvého moře. Praha: Vyšehrad, 2000, s. 23,  27, 29, 30-32, 39-40.

Rainer Riesner, „Ježíš, prvotní komunita a esejská čtvrt v Jeruzalémě“, In: James H. Charlesworth (eds.), Ježíš a svitky od Mrtvého moře. Praha: Vyšehrad, 2000, s. 223.

 

Mgr. Ing. Štefan Šrobár, CSc.
autor je teológ