Kto sme?

Keď sa povie „starokatolíci“, väčšina ľudí si pravdepodobne predstaví ťažko zrozumiteľnú latinskú bohoslužbu, kňaza slúžiaceho v starobylých rúchach otočeného chrbtom k ľudu, či ultrakonzervatívne názory. Nie je to ale vôbec tak! Starokatolíci sa usilujú tvoriť historickú cirkev pre súčasnosť – cirkev, ktorá je otvorená výzvam našej doby.

…na úvod sa však pozrime aspoň na chvíľku do histórie

Starokatolícka cirkev sa sformovala v niekoľkých historických etapách, pričom v sebe zjednotila viacero reformných katolíckych prúdov, ktoré sa z rozličných dôvodov a v rôznej dobe dostali do konfliktu s Rímom – najmä však kvôli otázkam autority v cirkvi a chápaniu úlohy rímskeho biskupa (pápeža). Napätie medzi miestnymi cirkvami a Rímom sa vyhrotilo najmä na Prvom vatikánskom koncile (1869-1870), ktorý vo svojej dogmatickej konštitúcii Pastor aeternus (Večný pastier) prijal dogmu o neomylnosti pápeža a jeho univerzálnom primáte nad celou cirkvou, čím vo svojej historickej situácii akcentoval prísne hierarchický model cirkvi ako pyramídy s pápežom na jej vrchu. Vo viacerých krajinách, najmä však v Nemecku, Švajčiarsku a Rakúsku, sa objavili vlny odporu medzi katolíkmi, ktorí toto učenie považovali za nebiblické a odporujúce starej cirkevnej tradícii, podľa ktorej mal rímsky biskup výlučne pozíciu prvého medzi rovnými (primus inter pares).

Jednou z vedúcich postáv a duchovných otcov hnutia odporu voči novoprijatým dogmám sa stal mníchovský profesor Ignaz von Döllinger, ktorý je považovaný za jedného z najvýznamnejších profesorov cirkevných dejín v 19. storočí. Döllinger tvrdil, že na Prvom vatikánskom koncile „dogma zvíťazila nad dejinami“, a že na to, aby sa z dejín dokázalo učenie o pápežskej neomylnosti nie je potrebné nič iného, ako sfalšovanie celých dejín“.

V tomto kontexte začali odporcovia koncilu hľadať možnosti, ako naďalej žiť svoje otvorené kresťanstvo, ktoré na jednej strane stojí v kontinuite so starou cirkvou, na strane druhej je zároveň ekumenicky orientované, keďže sa snaží hľadať ideál nerozdelenej cirkvi prvého tisícročia.

Duchovní otcovia a matky starokatolicizmu sa tak ocitli v neľahkej situácii, keďže otvorene – nielen vo svojom svedomí, ale aj svojimi slovami – odmietli prijať nové učenie koncilu o pápežskej neomylnosti a jeho primáte nad celou cirkvou, a hoci nechceli odtrhnutie, ale vnútornú reformu cirkvi, boli násilne zo svojej milovanej cirkvi vylučovaní – exkomunikovaní. Naďalej však vo svojich farnostiach slúžili katolícke bohoslužby, ktorých platnosť nebola Rímom nikdy spochybnená.

Keďže aj tí z biskupov, ktorí na koncile vystupovali proti novému učeniu o moci pápeža, nakoniec rezignovali na možnosť zmeny, exkomunikovaní katolíci začali hľadať cesty nového cirkevného usporiadania, ktoré spočiatku chápali ako núdzové riešenie, kým nedôjde k náprave škôd spôsobených centralistickými myšlienkami koncilu. Tieto základné myšlienky postupne formulovali a v roku 1871 vyjadrili v Mníchovskom vyhlásení k svätodušným sviatkom a následne v Programovom vyhlásení (prvého) starokatolíckeho kongresu v Mníchove. Začali tak postupne objavovať starobylý model cirkevnej štruktúry, v ktorom všetka moc smeruje zdola nahor, nie naopak.

Smerovali tým postupne k modelu cirkevného zriadenia, ktorý je dnes známy pod označením episkopálno-synodálny: Najvyšším orgánom cirkvi je synoda, ktorej predsedá biskup a je zložená zo zástupcov duchovných i laikov. Podpredsedom synody je taktiež laik a delegáti na synodu sú volení priamo farnosťami priamoúmerne k ich veľkosti. Podľa takejto štruktúry sa následne začali riadiť cirkvi v Nemecku, Švajčiarsku a Rakúsku.

Joseph Hubert Reinkens

Dňa 4. 6. 1873 bol zhromaždením v Kolíne pozostávajúcim z 21 kňazov a 56 laikov za biskupa zvolený bývalý vratislavský profesor teológie Joseph Hubert Reinkens, ktorý následne 11. 8. 1873 prijal katolícke biskupské svätenie z rúk deventerského biskupa Hermana Heykampa, čím bola prostredníctvom znaku tzv. historickej apoštolskej postupnosti dosvedčená kontinuita starokatolíckeho hnutia so starou cirkvou. Podľa dobových reflexií sa tak Reinkens po 600 rokoch stal prvým katolíckym biskupom v Nemecku, ktorý bol zvolený duchovnými aj laikmi a vysvätený bez súhlasu pápeža.

V nasledujúcich rokoch starokatolícke synody v Nemecku rokovali o viacerých významných otázkach, v ktorých sa rozhodli pre reformu dovtedajšej praxe: okrem individuálnej spovede (tzv. ušnej) zaviedli aj prax všeobecnej spovede, namiesto liturgie v latinskom jazyku začali používať liturgiu v národnom jazyku, prijímanie eucharistie sa uskutočňovalo vždy pod obojím (telo aj krv Pána), celibát prestal byť podmienkou kňazstva a stal sa dobrovoľným….

Dôležitým sa stal aj rok 1889, keď na spoločnom stretnutí holandská, nemecká a švajčiarska cirkev vytvorili spoločenstvo biskupov, ktoré dostalo názov Utrechtská únia. Biskupi združení v tejto „konferencii biskupov starokatolíckych cirkví“ vyjadrili spoločné základy svojej viery v tzv. Utrechtskej deklarácii.

Po neľahkom hľadaní vlastnej cesty sa tak starokatolícki kresťania rozhodli odpovedať na otázky svojej doby vlastnou cestou. Hľadali relevantné a ľudské riešenie, ktoré bolo v súlade s ich vierou a vnútorným presvedčením. Podstatou tohto hnutia nebola túžba byť za každú cenu iný, ale hľadanie relevantnej odpovede na otázku, aká má byť cirkev a kresťanstvo v súčasnom svete a zostať pritom v priamej kontinuite s ranou cirkvou. Základnými vodítkami pritom bola vernosť pravde, ktorá je historicky overiteľná, túžba pokračovať v kontinuite so starou cirkvou a hľadanie jednoty kresťanov všetkých vyznaní. A toto hľadanie je stále aktuálne aj v našej dobe!

Starokatolíci sú tak aj dnes kresťanmi, ktorí sa usilujú hľadať cestu ako žiť autentické a otvorené kresťanstvo v súčasnom svete. Sú súčasťou Kristovej jednej, svätej, katolíckej (všeobecnej) a apoštolskej cirkvi a usilujú sa žiť katolicizmus s ľudskou tvárou, v rámci ktorého sú laici a duchovní (muži i ženy) rovnocennými partnermi a spoločne formujú svoje cirkevné spoločenstvo.


Starokatolíci sa vždy stavali otvorene k rozvoju vzdelanosti, vedy a kultúry. Inými slovami vždy pritakávali tvorivému rozmachu a emancipácii vo svete.

Starokatolíci sú kresťania, ktorí žijú naplno a neobávajú sa toho, čo im môže pripadať nové a neznáme. Viera v ľudské schopnosti je výrazom viery v Božiu tvorivú moc, ktorá sa odráža v konkrétnom vývoji. Táto viera nám ale nezabraňuje kriticky skúmať niektoré nové aspekty rozvoja. A kľúčová otázka tákéhoto skúmania znie: „Je to naozaj pre dobro ľudskej dôstojnosti?“ To je kvalitatívna otázka; to je Božia otázka.

Duchovná skúsenosť tých, ktorí stáli na počiatku našich cirkví, bola založená na veľkej angažovanosti; ako pre Boha, tak pre ľudí. Naše cirkvi nie sú produktom ideológie, ale vychádzajú zo skúsenosti veriacich, ktorí vo svojej dobe odmietli výstrelky ideológie. Aj dnes by sme sa mali sústrediť na to, čo ľudia naozaj potrebujú. V cirkvi sa musíme zaoberať existenciálnymi otázkami a odlišovať to, čo dáva zmysel, od toho, čo ho nedáva, a zvestovať, ako sa Boh v dejinách skláňa k ľuďom. Ľudia nepotrebujú do seba uzatvorené cirkevné aktivity, ale skôr spoločenstvo pri hľadaní zmyslu života. Starokatolíci sa usilujú o to, aby bola pre ľudí cirkev v tomto hľadaní spojencom.

Starokatolícky spôsob kresťanského života je možné zhrnúť do troch kľúčových pojmov: otvorenosť, previazanosť a spoluúčasť.“

(Prevzaté z oficiálnych materiálov 31. medzinárodného starokatolíckeho kongresu,
ktorý sa konal v roku 2014 v holandskom Utrechte: http://www.okcongres2014.com/fman/21.pdf)


„Keď položím sám sebe otázku, kto som, potom musím odpovedať:

1) som Božie dieťa, 2) som kresťan, 3) som katolícky kresťan, 4) som starokatolík.

Je to podobné, ako keď poviem: som človek žijúci na tejto Zemi, som Európan, som Čech, som rodák z Prahy, som z konkrétnej rodiny.

Tú prvú skutočnosť som si nevybral, tak sme prišli na svet všetci a môžeme to v sebe tlmiť, zapierať to slovami i skutkami a hrať sa sami na pánov vesmíru, ale nebude nám to nanič, len si skomplikujeme život a zahmlíme súvislosti. Je dobré, že sme deťmi milujúceho Boha, ktorý nás stvoril pre radosť a pre šťastie.

Ak som kresťan, znamená to, že moja odpoveď na otázku: kto je Ježiš a čo pre mňa znamená znie: Ježiš je Boží Syn, Boh i človek, môj Pán i môj brat. Ježiš je môj spasiteľ a všetko, čo priniesol svetu, sa týka aj mňa osobne. Kresťanstvo nezastiera, že prijatím Krista mi nenarastú anjelské krídelká a nebudem sa po zvyšok života vznášať. Ale jedno viem: Boh v Ježišovi Kristovi prichádza za mnou. Nie je to nejaké nejasné Niečo, ale Otec a Láska. Ježiš, ktorý je pravý Boh i pravý človek mi ukazuje, že mu na mne záleží, že je so mnou, že vie, s čím sa v živote potýkam, že vie, čo je to bolesť a smrť, a že ide do toho všetkého so mnou. Ježiša Krista som si nenašiel, on si našiel mňa a rovnako ako svojich prvých učeníkov ma fascinuje. A jeho vzkriesenie nie je metafora „nesmrteľnosti“ veľkých myšlienok a činov, to veľkonočné ráno je veľká udalosť, ktorá zmenila históriu sveta, a tak aj mojej vlastnej histórii dala východisko a jasný cieľ.

Katolíctvo pre mňa znamená hlbokú súvislosť a veľké, nadčasové spoločenstvo jednej, svätej, všeobecnej a apoštolskej cirkvi. Vieru, ktorú nám odovzdali apoštoli a prví svedkovia. Vieru nerozdelenej cirkvi prvého tisícročia, vieru, ktorú vždy, všade a všetci verili. Spolupatričnosť so všetkými, ktorých v celej histórii môžem obdivovať za ich odvahu, statočnosť a opravdivosť, ale tiež spoluzodpovednosť za historické i súčasné zlyhania, ktoré sú aj mojimi zlyhaniami. Cirkev je svätá aj napriek tomu, že my nie sme svätí.

Starokatolíctvo je pre mňa katolíctvom s ľudskou tvárou, priestorom, kde sa dá dýchať, kde sa nemusím na nič hrať, rodinou, do ktorej patrím, a prostredím, kde sa cítim doma. Túto zatiaľ ešte malú cirkev som našiel, keď som bol presne v takom veku, aby som začal o tomto všetkom premýšľať, aby som našiel cirkevné spoločenstvo, s ktorého učením sa môžem identifikovať. Prežil som s ňou a v nej už dosť rokov na to, aby som poznal, aké miesto má v českom kresťanstve, v ekuméne, a čo môže ponúknuť človeku, ktorý hľadá to, ‚čo svet dať nemôže‘.

Práve tak naša cirkev prichádza aj k Vám. Ponúka spoločenstvo. Nebude Vás vodiť celý život na vodítku ako poslušného psíka, ale chce Vás naučiť zodpovednej slobode, aj keď to nie je vždy najpohodlnejšie. Skutočná viera je totiž vždy riziko, ako každé slobodné rozhodnutie sa pre čokoľvek. Ale tak, ako je s Vami Ten, ktorý nám vieru dáva, chce byť s Vami aj naša cirkev. Spoločenstvo, ktoré rovnako ako Vy riskuje, pretože verí, dúfa, miluje a nechce Vás ovládať. Chce, aby sme sa spoločne nechali viesť Tým, ktorého ‚jarmo je príjemné a bremeno ľahké‘.“

(Dušan Hejbal, biskup Starokatolíckej cirkvi v ČR)