Nedeľa Zjavenia Pána (7. 1. 2024)

Autor: Michal Žák SDB

 

Milé priateľky a priatelia, sestry a bratia,

keď počúvame evanjeliá o Ježišovom narodení a jeho detstve, máme ich už trochu opočúvané, lebo je ich veľmi málo. Predstavy o Ježišovom detstve sú niečím veľmi hmlistým.

Za normálnych okolností by prvá nedeľa, ktorá nasleduje po Zjavení Pána, čo je dnešná nedeľa, bola nedeľou Ježišovho krstu a tam vidíme veľmi veľký kontrast: je to kontrast medzi dieťaťom Ježišom a vzápätí dospelým Ježišom, ktorý prichádza a prijíma krst v Jordáne od Jána Krstiteľa.

Skutočnosť je ale taká, že ľudia, ktorí sa konfrontovali s Ježišom, a ktorí zažili jeho historické pôsobenie ako človeka na tejto zemi, sa s ním stretli až ako s dospelým mužom. Otázka po jeho detstve je až druhotnou otázkou. Je otázkou, na ktorú nám evanjelia poskytujú istý typ odpovede, ale tá odpoveď nemôže byť považovaná za historickú odpoveď. Je to odpoveď teologická, ktorá nám má oveľa viac povedať o určitých archetypoch. O tom čo znamená nasledovanie Ježiša. O tom ako sa správne vybrať na túto cestu. Ale aj tom, z čoho mať obavy a čoho sa naopak vystríhať, čo by sme ako veriaci ľudia nemali robiť.

Vianočné sviatky mi pravidelne prinášajú trochu priestoru na čítanie kníh, ktoré inak bývajú dlhšie odložené. Bývajú na zozname toho, čo by sme raz chceli prečítať, keď na to bude čas. Tohtoročné Vianoce trávil nad knihou životopisu Dietricha Bonhoeffera, evanjelického teológa, ktorý zomrel v. koncentračnom tábore Flossenbürg. Bol to evanjelický teológ a farár, jedna z významných postáv takzvanej Vyznávačskej cirkvi v období Druhej svetovej vojny.

Tá kniha má v podnadpise titul Křesťan v opozici, pretože ukázala to, aké náchylné občas môže byť kresťanstvo voči duchu doby, ktorý prichádza. Voči tendenciám, ktoré sú okolo nás, ktoré sú vyslovené protiľudské, protikresťanské a protiježišovské. Ako náchylná môže byť cirkev v určitých situáciách na to, že podľahne týmto zvodom, aby si zabezpečila svoju vlastnú pozíciu a svoje vlastné bezpečie. Aké ťažké je občas rozoznať znamenia čias vo svojej dobe, v ktorej žijeme a začať takýmto spôsobom žiť. Je to v princípe otázka medzi kresťanským mainstreamom a kresťanskou alternatívou. Otázka o pravdivosti. Otázka po hľadaní pravdy.

Jedno z kľúčových Bonhoefferových diel má názov Nasledovanie. V jeho centre stojí výklad Ježišovej reči na vrchu. V čase, keď sa Hitler dostával k moci, Bonhoeffer videl ako jedno z kľúčových posolstiev posolstvo kresťanského pacifizmu. Náročné výzvy, ktoré stoja v texte blahoslavenstiev vnímal ako zásadné svedectvo. Ako kľúčové volanie pre kresťanstvo vo svojich dňoch. Odmietnutie vojny, odmietnutie násilia a postavenie sa za ľudí ktorí sú nespravodlivo prenasledovaní vnímal ako naplnenie evanjeliového volania Ježiša v kázni na vrchu.

Prečo to ale spomínam? Je to oveľa zaujímavejšia zmienka, ktorú som si hlbšie uvedomil až pri čítaní tohto životopisu. A to je jedna nenaplnená túžba, ktorú Bonhoeffer mal – a tou bola cesta do Indie. Bonhoeffer veľa cestoval, a jednou z ciest, ktorú mal naplánovanú, a ktorú si korešpondenčne vybavoval, bola návšteva Gándhího v Indii. Máhátma Gándhí totiž povedal, že blahoslavenstvá a  Ježišova reč na vrchu je aj zásadným etickým imperatívom jeho vlastného života, ktorý sa snaží napĺňať.

Akoby podstata toho nasledovania dokázala prekročiť aj etické hranice samotnej kresťanskej viery. A akoby sa v nej zrkadlila jedna zaujímavá vec. A to je to, že aj ľudia, ktorí sú mimo hraníc „oficiálnej“ úradnej kresťanskej cirkvi dokážu často napĺňať Ježišovo poslanie a Ježišovu etiku silnejšie než ľudia, ktorí sa nad ňou zamýšľajú deň čo deň, alebo aspoň nedeľu čo nedeľu.

Vybratie sa mimo svojej vlastnej náboženskej, kultúrnej či sociálnej tradície je mimoriadne zaujímavým motívom, ktorý vidíme aj v texte dnešného evanjelia. Občas iba tí ľudia, ktorí sú mimo, vonku či na periférii dokážu rozpoznať a vidieť znamenia čias, ktoré majú centrálny význam.

Práve včera jeden mladý slovenský salezián zverejnil svoju kresbu a pripomenul mi tento Bonhoefferov životopis tým, že práve Gándhí bol jednou z postáv, ktorá symbolizovala mudrcov prichádzajúcich do Betlehema pokloniť sa novonarodenému kráľovi. Chcel tým  poukázať na to, aby sme si aj my dokázali pripodobniť to, čo to znamená, keď prichádzajú ľudia inej kultúry, inej náboženskej tradície; ktorí prichádzajú preto, lebo rozpoznali pravdivosť. A našli ju v ľudskosti, človečenstve a ochote trpieť s trpiacimi, vo volaní po spravodlivosti.

V texte, ktorý sme dnes počuli je veľa symbolov a určite sme nad nimi veľakrát uvažovali. Mne sa s týmto evanjeliom spája aj osobný príbeh, ktorý zvyknem hovoriť na tento sviatok a neodpustím si ho ani dnes. Mudrci z východu neboli kráľmi. Neboli traja, to je až oveľa neskoršia tradícia. Slovo basileus, teda kráľ, sa v evanjeliách používa v podstate iba na označenie Ježiša a kráľa Herodesa. Nikto iný takéto označenie v evanjeliách nemá. Sú to magoi, teda mágovia. Prekladáme to ako mudrci, tí, ktorí sledovali hviezdy. Nenapĺňali podstatu náboženskej tradície Izraela. Robili niečo, čo bolo dokonca s touto tradíciou v rozpore. A presne to nám poukazuje na to, akými rôznymi spôsobmi Boh dokáže prehovoriť k človeku. A že si dokáže nájsť presne ten jazyk, akým daný človek hovorí. Jazyk, ktorý môže byť úplne náboženský. Jazyk, ktorý môže byť úplne mimo štandardného rámca.

Ale späť k môjmu príbehu. Keď som študoval v Prahe teológiu, na jeden semester do Prahy prišla za mnou aj moja vtedy ešte budúca manželka Lucka, ktorá študovala didaktiku chémie a didaktiku biológie. Bola na Pedagogickej fakulte, a keďže to bolo v zimnom semestri, na jednom predmete, kde sa učili pripravovať experimenty pre deti, pripravili aj podujatie, ktoré sa volalo „Vianočný chemikál“. Bol to taký vianočný večierok, kam pedagógovia a ľudia z fakulty, ktorí mali deti, prišli so svojimi ratolesťami – a budúce učiteľky a učitelia im tam predvádzali rôzne pokusy, ktoré mali vianočnú tematiku. Do toho zaznievalo aj sprievodné slovo. Pedagóg, ktorý to mal na starosť, docent didaktiky chémie, prišiel so zaujímavým posolstvom. Prečítal evanjeliový text o klaňaní sa mudrcov z východu, a povedal, že to boli vlastne mágovia, že to boli vedci vtedajších čias, alchymisti, ktorí prichádzali aby sa poklonili tomuto kráľovi a takýmto spôsobom snažil priblížiť posolstvo príbehu deťom. Že vo vede dokážeme takisto nachádzať pravdivosť sveta okolo nás. V poznaní a poznávaní môžeme nájsť niečo hlbšie, čo ich presahuje. Bolo to tak zaujímavé, tak oduševnene a tak autenticky podané z jeho pozície, že mi to nedalo. Ja som sa tam prišiel pozrieť a podporiť moju manželku, ale keď to skončilo, prišiel som za týmto docentom. Hovorím mu, že sa mi veľmi páčilo akým spôsobom pracoval s biblickým textom, že ja sám študujem teológiu. Na to sa spýtal: „Áno teológiu? A akú vlastne?“ Ja odpovedám: „To ani nebudete poznať. Je to malá cirkev úplne na periférii. Volá sa to starokatolícka teológia.“ On zrazu o krok ustúpil a hovorí: „Ale ja som starokatolík!“ V Prahe, v tom veľkomeste a toto. Zrazu máte zimomriavky a neviete čo na to povedať. Bolo to veľmi zaujímavé. Zrazu stretnete človeka, ktorého nepoznáte. Vidíte ho prvýkrát v živote. A nájdete v ňom niečo, čo vás tak hlboko spája. Následne sme sa celý čas spolu rozprávali. Bol to mimoriadne zaujímavý rozhovor o jeho vlastných dejinách. Ceste k starokatolíctu. Aj o tom, prečo ho dnes nevidieť v kostole a prečo sme sa vlastne tam nikdy nestretli. Dodnes si to odnášam ako mimoriadne silný zážitok. Zážitok toho, ako k nám Boh môže prehovoriť vecami, ktoré sa zdajú byť úplne inde. Úplne mimo.

Druhý rozmer toho dnešného evanjelia je ale ten kritický rozmer. Kto boli adresáti Matúšovho evanjelia? Adresátmi Matúšovho evanjelia boli veriaci v Ježiša zo židovstva. Tí, ktorí dobre poznali Tóru. Jedna z vecí, ktorú najčastejšie nájdete v Matúšovom evanjeliu a nevidíme ju v iných evanjeliách, je odvolávka, ktorú sme počuli aj dnes: Tak ako povedal Prorok. Je tam najviac citácií zo Starého zákona, z hebrejskej biblie. Prečo? No preto, že adresáti, ktorí čítali a počúvali Matúšovo evanjelium, ju veľmi dobre poznali. Zbytočne sa budete odvolávať na Starý zákon ak píšete ľuďom, ktorí nemali žiadnu predchádzajúcu skúsenosť judaizmu, pretože oni to nepoznajú, im to nič nehovorí. Odvolávať sa na Písmo a prorokov má zmysel iba ak píšete komunite, ktorá ich pozná, a pre ktorú je to dôležité. Autor Matúšovho evanjelia to evidentne poznal a vedel. Práve takýmto spôsobom chcel priblížiť Ježiša ako Mesiáša, na ktorom sa napĺňajú všetky zásadné proroctvá. Keď si ale uvedomíme celý tento kontext, o čo viac provokatívne musela na čitateľov pôsobiť práve dnešná stať evanjelia! Prečo? Mágovia sú ľudia, ktorí Písmo nepoznajú, ale ktorí dokážu rozpoznať Mesiáša. Nenachádzajú ho v Písme, ale vo hviezdach. A panovník, kňazi a znalci zákona, ktorí Písmo poznajú a študujú zostávajú v Jeruzaleme. Zostávajú uväznení vo svojej obavách. Obavách, ktoré majú mocenské pozadie, ale aj náboženské pozadie.

Tento text je v istom zmysle kritikou náboženskej uzavretosti. Už v ranej kresťanskej tradícii apoštol Pavol ale aj mnohí jeho ďalší nasledovníci ale hovorili, že práve táto „zatvrdenosť sŕdc“ Izraela bola tým, čo otvorilo bránu pre ohlasovanie evanjelia všetkým národom. Odpoveďou na neprijatie Ježiša ako Mesiáša dobovým mainstreamovým judaizmom pre nich bolo, že vďaka tomu sa otvorila cesta pre ohlasovanie evanjelia všetkým národom a celému svetu.

Sestry a bratia, to čo vidíme v príbehoch Ježišovho narodenia, je v podstate mimoriadne silná myšlienka, ktorá sa nazýva univerzalizmus spásy. Preložené do ľudskej reči: že spása už nie je izolovaná iba pre špeciálne nábožensky založených ľudí, ale že je širokým pozvaním pre celý svet. A spočíva v nasledovaní ľudskosti. Boha, ktorý sa zjavuje v človeku, a ktorý zjavuje budúcnosť ľudstva v Bohu. Je zaujímavé, že tento príbeh až do dnešných čias ostáva naozaj akýmsi archetypom, ktorý je uchovaný v tých evanjeliových textoch. Aj toho, že v nasledovaní Krista v ľudskosti, v zápase za spravodlivosť, v milosrdenstve a ochote obetovať sa, nás často predháňajú ľudia, ktorí sú úplne mimo kresťanskej tradície alebo náboženského života ako takého. Ježišove evanjelium nás pozýva k ľudskosti.

A opäť sa vrátim k Bonhoefferovi. Vo svojich listoch z väzenia uvádza zaujímavý citát: „Ježiš nás neprišiel naučiť novému náboženstvu. Prišiel nás naučiť životu.“ Ľudia, ktorí dokážu svoj život žiť naplno, ktorí dokážu žiť pre iných, ktorí dokážu prinášať radosť, lásku, milosrdenstvo a požehnanie iným, v skutočnosti napĺňajú Ježišove evanjelium. A často práve nábožensky založení ľudia nechávajú náboženstvom uzavrieť svoju myseľ a srdce.

A tak sestry a bratia, nech aj posolstvo dnešného evanjelia zažiari do našich životov. Do všetkých temných chvíľ. Do všetkých našich starostí. A nech nás pozve do novej ľudskosti. V čase, keď je ťažko vidieť svetlo, je o to dôležitejšie, aby sme ho sami prinášali. Keď je okolo teba tma, je lepšie zažať alebo lampu, než preklínať tmu – hovorí jedno príslovie, ktorého autora som nedohľadal, pretože má tak veľa prisudzovaných autorov. Iná myšlienka, ktorej autorom je Rumi hovorí: Ak nevidíš svetlo, pozri sa ešte raz, pretože tým svetlom môžeš byť ty sám alebo sama.

Sestry a bratia, aj my môžeme byť hviezdou a svetlom pre niekoho iného. Skúsme sa nad tým zamyslieť aj počas týchto doznievajúcich sviatkov. Pre koho to môže byť? A akým spôsobom urobiť svet znesiteľnejším, lepším a svetlejším? Aspoň pre niekoho okolo nás. Uvažujme nad tým a reflektujme to, aj keď dnes vykročíme z tejto bohoslužby.

Amen.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.