Pár osobných spomienok na moju septembrovú cestu z Trnavy do Deventeru a Utrechtu a späť.
Na fotke zľava: Angela Berlis, profesorka starokatolíckej teológie na Univerzite v Berne a jedna z prvých dvoch žien vysvätených na starokatolíckeho kňaza, Bernd Wallet, utrechtský arcibiskup, a Martin Kováč, starokatolícky kňaz v Bratislave a v Trnave (starokatolícka katedrála sv. Gertrúdy v Utrechte, 19. 9. 2021).
Je sobota 18. septembra 2021. Zvoní budík. Na mobile svieti hlboká nočná hodina 02:30 a ja vstávam doma v Trnave čo najtichšie, aby som nezobudil rodinu. Narýchlo sa obliekam, beriem si vopred pripravený malý kufrík v presných mierach príručnej batožiny nízkonákladoviek a vyrážam na dôkladne naplánovanú cestu.
Hoci som sa len predvčerom večer vrátil z rakúskeho Salzburgu, kde som strávil príjemný čas s duchovnými našej sesterskej Episkopálnej cirkvi v Európe, čaká ma cesta do Holandska, kde sa píše nová kapitola dejín starokatolíctva.
Autom sa zveziem do Bratislavy. O 4.00 h nastupujem do prekvapivo plného autobusu na viedenské letisko Schwechat a o 7.10 h odlietam do Amstedamu. Všetko načas a podľa plánu. Vďaka Bohu! Okolo deviatej pristávame a čaká posledná etapa cesty vlakom cez Utrecht do Deventeru.
Po dlhom období karantén a lockdownov je neuveriteľné, že len pred pár hodinami som vstal zo svojej postele a už o pár hodín kráčam uličkami cez tisíc kilometrov vzdialeného mesta na vysviacku nového utrechtského arcibiskupa Bernda Walleta.
Už po pár minútach chôdze prichádzam k majestátnemu gotickému kostolu sv. Lebuina (Grote of Lebuïnuskerk), jednému z najväčších kostolov v Holandsku, ktorý si tamojšia starokatolícka cirkev pre túto výnimočnú príležitosť prenajala od Protestantskej cirkvi. Dôvody boli v podstate dva. Prvý bol praktický, keďže vzhľadom na pandemickú situáciu sa do takto veľkého kostola mohlo pohodlne vojsť oveľa viac ľudí aj v čase prísnejších opatrení, než by sa vošlo do výrazne menších starokatolíckych kostolov. Druhý dôvod bol symbolický, keďže práve v Deventeri historicky sídlila jedna zo starokatolíckych diecéz a až do roku 1982 mala aj vlastného biskupa – popri arcibiskupovi v Utrechte a biskupovi v Haarleme. Posledným deventerským biskupom bol Antonius Jan Glazemaker, ktorý sa neskôr stal utrechtským arcibiskupom.
Na príjemnom námestí pred kostolom stretávam prvé tváre dôverne známe najmä z Facebooku či starokatolíckych kongresov – farárky a farárov Starokatolíckej cirkvi v Holandsku, s ktorými sa hneď dávame do reči. Okrem nich sa k nám pridáva milo vyzerajúca dáma v slušivých šatách s kolárikom, s ktorou sa hneď zoznamujeme, keď si pri nás zapaľuje cigaretku. Je ňou Maria Scharffenberg, farárka evanjelickej Švédskej cirkvi v Holandsku. Čo je ale zaujímavejšie – predtým pôsobila vo Viedni, kde bola zároveň zodpovedná za všetky bývalé krajiny Habsburskej monarchie, teda aj za Slovensko a Česko. Na to, aby sa človek dozvedel o praktickom pôsobení Švédskej cirkvi v našich končinách občas musí vycestovať do Holandska.
Postupne prichádzajú aj známe tváre biskupov: rakúsky starokatolícky biskup Heinz Lederleitner, biskup Nezávislej filipínskej cirkvi Antonio Nercua Ablon, s ktorým sme sa v roku 2019 stretli na Letnej škole starokatolíckej teológie v Utrechte, či episkopálny biskup v Európe Mark Edington, s ktorým sme sa len pár dní predtým videli v Salzburgu. Veľmi rád sa tiež zoznamujem s Thomasom Peterssonom, biskupom Švédskej cirkvi z Visby. Je to totiž prvýkrát, čo sa vysviacky starokatolíckeho biskupa zúčastňuje aj biskup tejto luteránskej cirkvi, s ktorou starokatolícke cirkvi Utrechtskej únie vstúpili do tzv. plného sviatostného spoločenstva v roku 2016 vďaka dokumentu Utrecht a Uppsala na ceste k spoločenstvu, ktorý máme preložený aj do češtiny.
Presúvame sa do kostola, ktorý je podobne ako mnohé iné kostoly v Holandsku poznačený radikálnou reformáciou. V Deventeri bolo pôvodne v 16. storočí zriadené biskupstvo, ktoré však existovalo iba pár desaťročí. Jeho dvaja biskupi sú pochovaní práve v krypte kostola sv. Lebuina. Po vlnách obrazoborectva na konci 16. storočia, keď v roku 1580 kostol zabrali kalvinisti, v ňom nenájdete žiadne obrazy ani sochy, len strohú a jednoduchú gotickú architektúru, ktorá však aj sama osebe pôsobí majestátnym dojmom. Dokonca aj meno kostola sa v tomto období zmenilo na jednoduché Grote Kerk – teda Veľký kostol, aby tak chrám neniesol meno svätca (patrocínium). Časy sa však našťastie posunuli – a tak dnešná bohoslužba bude opäť plná starobylých liturgických symbolov a vône kadidla.
Vo veľkej sakristii sa postupne začíname pripravovať na bohoslužbu. Prichádza k nám jeden z kňazov so slovami: „Vytvorím z vás páry!“, na čo Maria, farárka Švédskej cirkvi, pohotovo reaguje: „OK, ja som rozvedená!“ 😊
Nasleduje krátka spoločná modlitba a za hlaholu zvonov v sprievode vyrážame hlavným námestím do kostola. Všade naokolo je veľa kamier, čo neskôr reflektujú aj niektoré holandské médiá. Nadpis jedného z článkov v novinách prevzal slová prekvapených okoloidúcich, ktorí sa pýtali: „Je to naozaj, alebo je to film?“ Scéna, ktorej boli svedkami, im jednoducho pripadala ako vystrihnutá z nahrávania historického filmu.
Pravdou však je, že Starokatolícka cirkev v Holandsku kladie veľký dôraz na svoju neprerušenú historickú kontinuitu. Na to, že ona je naozaj nositeľkou historického dedičstva svätého Willibrorda (* 658 – † 739), prvého arcibiskupa Utrechtu, ktorý má v Holandsku podobné postavenie ako u nás o viac než storočie neskôr svätí Cyril a Metod. Že ona je katolíckou cirkvou v Holandsku.
Až pri tejto vysviacke mi z jazyka všetkých tých symbolov „docvaklo“, ako veľmi kladú dôraz na to, že hoci sa kultúrno-spoločenský kontext okolo nás mení, toto je neprerušená červená niť, ktorá pretína ich dejiny. „Stojíme v kontinuite s biskupom Willibrordom. Som jeho nástupca,“ povedal v jednom z rozhovorov pre médiá nový utrechtský arcibiskup Bernd Wallet, ktorý je v poradí jeho 83. nástupcom.
A hoci sa zvyčajne starokatolícke cirkvi k úcte relikvií svätých stavajú pod vplyvom nemeckej racionálnej a kritickej teológie pomerne striedmo, pri tejto slávnosti v liturgickom sprievode kráčal aj svätý Willibrord. Teda aspoň to, čo z neho (asi) zostalo v historických relikviároch, ktoré boli pri úvodnej procesii prinesené na oltár.
Bohoslužbe ako hlavný svätiteľ predsedal haarlemský biskup Dick Schoon. Dvomi hlavnými spolusvätiteľmi boli nemecký starokatolícky biskup Matthias Ring a anglikánsky biskup Robert Innes. Celá bohoslužba, ktorá trvala približne dve a pol hodiny, bola v duchu starokatolíckej tradície v národnom jazyku – teda v holandčine, no kázeň sme dostali vytlačenú aj v anglickom preklade.
„‚Wow‘ – to povedal Bernd keď bol bol povolaný spomedzi nás 15. februára 2020, aby bol naším biskupom. (…) Vkladáme do teba našu nádej na základe toho, akým si bol kňazom, pastierom a kolegom. Cítime istotu, že nájdeš odpovede na otázky, ktoré ešte neboli položené. Veríme, že nás môžeš inšpirovať a vdýchnuť nový život (čerstvú energiu) a nádej. (…) Zvolili sme si veselého a zbožného pastiera, ktorý optimisticky dôveruje Kristovi a jeho Cirkvi, dôveruje Kristovi, prameňu múdrosti,“ priblížila vo svojej osobnej kázni Marieke Ridder, kanonička starokatolíckej katedrály sv. Gertrúdy v Utrechte.
Biskupská vysviacka sa za normálnych okolností zvyčajne koná do troch mesiacov od voľby biskupa katedrálnou kapitulou. Tentokrát to však kvôli pandémii nebolo možné a aj tejto niekoľkokrát odloženej biskupskej konsekrácie sa mohol zúčastniť len obmedzený okruh pozvaných ľudí.
Zaujímavosťou je, že pri vysviacke dostal Bernd Wallet od dekana utrechtskej katedrály do rúk historickú biskupskú berlu, dedičstvo po biskupoch Deventeru, zhotovenú zo zlata, striebra a medi v roku 1570 v Antwerpách, ktorú si biskupi odovzdávali z generácie na generáciu. Pre tento účel ju špeciálne zapožičalo múzeum Catharijneconvent v Utrechte, ktoré sa o ňu stará – a aj počas slávnosti bola pod ich drobnohľadom pracovníkov múzea v rukavičkách.
Tradícia v starokatolíckom poňatí ale neznamená iba slepé opakovanie minulých vecí. Nie je to múzeum či skanzen. Jej životaschopnosť bola aj pri tejto slávnosti nepochybne vyjadrená napríklad tým, že v liturgickom sprievode dnes ako duchovné rovnocenne kráčali muži aj ženy – farárky. Že kríž v liturgickom sprievode niesol jeden zo synov nového utrechtského arcibiskupa Bernda Walleta. Že ruky na biskupa počas vysviacky skladali biskupi viacerých tradícií, ktoré dnes stoja v plnom sviatostnom spoločenstve. Že biskupský prsteň vyrobila jeho manželka Elly, s ktorou spoločne vychovávajú štyri deti.
„Byť otvorený potrebám dnešných ľudí si vyžaduje niečo iné. Vyžaduje si to súcit s váhavosťou, pochybnosťami a nechuťou, ktoré sú známe mnohým z nás. Rovnako ako apoštoli, ako sme počuli z evanjelia,“ dodala slávnostná kazateľka.
Bernd Wallet si za svoje biskupské heslo zvolil slová: In Christo Gaudium – V Kristovi (je) radosť. Heslo ako stvorené pre cirkev do (post)koronových čias! A presne túto radosť bolo vidieť a cítiť v jeho úprimnom a dojatom úsmeve, keď ho hlavný svätiteľ Dick Schoon v mitre a berle predstavil zhromaždeniu. V tom úsmeve bolo možné cítiť úľavu po dlhých mesiacoch príprav, starostí a čakania na túto chvíľu, ale zároveň aj radosť naozaj pokorného služobníka Kristovej cirkvi.
Ako to už pri takýchto príležitostiach býva dobrým zvykom, po bohoslužbe nasledovalo občerstvenie priamo v kostole a rozhovory s ľuďmi, ktorí na slávnosť pricestovali z tých najrôznejších končín a cirkevných tradícií.
Jedna z mojich obľúbených fotiek po vysviacke v Deventeri.
Následne som sa z Deventeru presunul do Utrechtu, kde sa nasledujúci deň, teda v nedeľu popoludní uskutočnila slávnostná intronizácia nového arcibiskupa – teda jeho uvedenie do úradu. Išlo o jednoduchú vešperovú bohoslužbu slova bez slávenia eucharistie v „jeho“ starokatolíckej katedrále sv. Gertrúdy.
Podľa starobylej tradície nového biskupa privítali zatvorené dvere, na ktoré zabúchal svojou berlou. Prichádzajúci biskup si tak má uvedomiť, že cirkev nie je jeho vlastníctvom, ale je to ona, kto mu otvára dvere. V katedrále následne po prvýkrát zasadol na svoju biskupskú katedru bohato vyzdobenú kvetmi. Keďže však ide o výrazne menší kostol než v Deventeri, tejto slávnosti sa, žiaľ, okrem pozvaných hostí nemohli kvôli protipandemickým opatreniam osobne zúčastniť ani mnohí miestni farníci.
Pri bohoslužbe kázal priamo arcibiskup Bernd. Vo svojom príhovore zdôraznil význam mestských kostolov a farností pre budúcnosť cirkvi ako miest otvorených dverí pre ľudí, ktorí hľadajú.
Po skončení bol opäť priestor na rozhovory s mnohými skvelými ľuďmi vrátane nového utrechtského arcibiskupa, ktorý prisľúbil, že nás určite príde navštíviť aj na Slovensko. V pamäti mi však utkvel najmä rozhovor s emeritným utrechtským arcibiskupom Jorisom Vercammenom, ktorý ma odchytil už pri odchode na vlak smerujúci na letisko. Veľmi živo sa zaujímal o situáciu v našich končinách – tak na Slovensku ako aj v Česku – a bolo cítiť, že mu na tom úprimne záleží. Okrem iného bol pre mňa tento záverečný moment pred odchodom ukážkovým príkladom pokojného a kultivovaného odovzdania biskupského úradu z generácie na generáciu. Verím, že sa mu raz naučíme aj v našom priestore…
Priamo z katedrály ma však čakal spätný chod cesty, o ktorej som písal v úvode: Amsterdam – Viedeň – Bratislava – a Trnava, kde som sa tesne po polnoci dostal späť do svojej vlastnej postele. Posilnený radostnými priateľstvami a pocitom, že v našom často vyčerpávajúcom úsilí a hľadaní nie sme sami, ale máme partnerov a sme súčasťou celku.
…a hneď po tomto nabitom víkende ma čakala vlastná úloha: cesta z Trnavy do Prahy na záverečnú obhajobu diplomovky zo starokatolíckej teológie na HTF UK.
Martin Kováč
Videozáznam z vysviacky utrechtského arcibiskupa Bernda Walleta dňa 18. 9. 2021 vo Veľkom kostole v Deventeri
Videozáznam z uvedenia do úradu – intronizácie dňa 19. 9. 2021 v starokatolíckej katedrále sv. Gertrúdy v Utrechte