Vigília 4. adventnej nedele (23.12.2023)

Zasiahlo ma, ako ľahko sa môže matke rozplynúť vianočný sen. Tá predvianočná radosť a atmosféra, keď ako každý rok, možno už po vyše 20tykrát chystá rodine vianočnú večeru. Keď sa teší na návrat syna alebo dcéry z univerzity domov, na sviatky.

Balí preň darček, zavesí na stromček ním vyrobenú ozdobu ešte zo škôlky, spomenie si na Listy Ježiškovi, kedy ich prestal písať… pečie jeho/jej obľúbené koláče, lebo dokonale pozná svoje dieťa, je s ním spojená aj napriek diaľke od chvíle keď rozprestrela krídla, aby mohol letieť.

Ako ľahko otec stratí pýchu svojho života a súrodenci šťastné detstvo. Vyjadrujem hlbokú sústrasť všetkým dotknutým.

Nezmazateľne dotknutým,

priam s roztrhanými srdciami na márne kúsky. Vsetko sa zastavilo a Vianoce stratili pre nich navždy pôvodný zmysel.

Dnešným dňom sa stal vianočný zhon malicherným aj pre nás ostatných.

V kontexte tragédie, ktorá postihla rodiny a spoločnosť sa nedá nájsť niečo, čo by sa stalo horším.

Oni neprídu.

Ich stoličky ostanú prázdne, ak vôbec rodiny budú mať silu si sadnúť za štedrovečerný stôl. Bolí to o to viac, že si tým musia prejsť sami.

Už nikdy nebude veľa vecí ako predtým.

Toľko zo statusu jednej mamy, ktorý napísala na Facebook v kontexte tragédie, ktorá sa stala v uplynulých dňoch.

Myslím si, že rodičovstvo a rodičia práve istým spôsobom chápu bolesť, utrpenia a straty iným spôsobom. Sám viem, že odkedy sa nám narodil Samko, ten strach, ktorý v sebe mám, je úplne iný. Strach o niekoho blízkeho, o to, ako sa mu bude vodiť, o to, aby sa mu nič zlé nestalo. Tragédia, ktorá sa stala v Prahe, roztrhala istý obraz o Vianociach, o Advente, o svetle a ľudskosti, o čom tu hovoríme posledné týždne. Ľudská zloba vraždila. Paradoxom však je, že aj toto je súčasťou vianočného príbehu. Dnes počúvame krásny príbeh o zvestovaní Márii; ten časový údaj v šiestom mesiaci je tam ešte podotýkajúci obzvláštnu radosť. Pretože ten šiesty mesiac sa týka Alžbety, Máriinej príbuznej, ktorá už čaká Jána Krstiteľa. Paradox Jánovho evanjelia je, že keď Mária prichádza za Alžbetou na návštevu, čo nasleduje v tej ďalšej časti biblického textu, keby že pokračujeme ďalej, Ján Krstiteľ sa zachveje už v matkinom lone. Je to symbolom toho, že ukazuje na Ježiša ešte predtým, ako sa vôbec obidvaja narodili. Chápe svoju úlohu toho, ktorý pripravuje cestu a toho, ktorý má na Neho poukázať, na toho väčšieho, čo prichádza po ňom, ako to neskôr počujeme v slovách evanjelia. Dnešné evanjelium je plné radosti. Radostného očakávania z toho, čo má prísť, čo Advent so sebou prináša. Narodenie svetla do sveta, to, že sa Boh stáva človekom, že sa v Ježišovi stáva ľuďom špeciálnym spôsobom blízkym.

No ten vianočný príbeh, ktorý budeme počúvať už zajtra, rozhodne žiadnou idylkou nie je. To, že sa Ježiš stáva človekom, je práve tým, že prichádza do všetkých tých starostí, trápení a neostáva im ľahostajný. Ukazuje sa ako Emanuel, ako Boh, ktorý je s nami v starostiach a trápeniach a pozná ich až do krajnosti. To, že sa Boh stáva v Ježišovi blízkym sa prejavuje tým, že od prvého momentu jeho narodenia nič nie je idylické. Nič nie je úplne pripravené na kontext tejto udalosti, ktorá má prísť. Rodí sa nečakane, na mieste, kde nie je pre neho miesto v žiadnom príbytku, na periférii vtedajšieho sveta a rodí sa ako ten, ktorý je z Dávidovho rodu, na čo poukazujú dnešné texty. Ale nerodí sa v kráľovskom paláci, hoci sa ním mocní cítia ohrození. Nerodí sa, ako to bolo obvyklé, v rodinách veľkňazov. No aj veľkňazi sú z toho zhrození, a majú obavy z toho, čo v ňom prichádza. Zaujímavé je, že biblický text nám vlastne hneď po vianočnom príbehu, akoby sme počuli už o pár dní, pripomenul aj to, že vlastne hneď po Ježišovom narodení nasleduje strach kráľa Herodesa a snaha zbaviť sa všetkých chlapcov, ktorí sa narodili v tomto období. Prečo sú aj príbehy svetla a viery poznačené toľkým násilím? Prečo aj Ježišov vlastný príbeh nie je idealistickým príbehom spasiteľa, ktorý prichádza ako dokonalý a ako nám ho vykresľujú neskôr tzv. apokryfné evanjeliá.

Možno ste zachytili tie tzv. príbehy Ježišovho detstva, ktoré sa snažili dať na toto odpoveď. Ktoré hovoria o Ježiškovi, ktorý zrazu si vymodeluje z hliny postavičky vtáčikov a keď prídu jeho rodičia, zatlieska rukami a vtáčiky odletia a statnú sa živými. Sú to príbehy, ktoré sú ideálne, ale také Ježišovo detstvo nebolo. Pretože bol človekom z mäsa a kostí ako každý a každá z nás, a stávanie sa človekom je to, čo nás Vianoce majú učiť. Aj napriek všetkej neľudskosti, násiliu, starostiam a trápeniam.

V konfrontácii s teroristickým útokom u našich susedov v Čechách niektorí poukazujú na to, že u našich susedov na Ukrajine rakety padajú už oveľa dlhší čas a vlastne každé ráno, do ktorého sa budíte, neviete, či vaši blízky sa dožijú aj toho ďalšieho dňa a zobudia sa aj do ďalšieho rána. V Palestíne a v Izraeli v čase vojnového konfliktu je to podobné. V uplynulých dňoch ma prekvapila choroba a navštívil som svoju lekárku, ktorá je z Ukrajiny a keďže som bol posledným pacientom v daný deň, ponúkol som jej odvoz domov, čo prijala a rozprávali sme sa o mnohých témach. Pochádza z Charkova a každý deň je v kontakte so svojimi rodičmi a hovorí, že jedna z najhorších vecí na ktoré si môžete zvyknúť je, že si zvyknete na vojnu; na to, že sa jednoducho deje, že vás oslabí o váš vlastný pud sebazáchovy. Počúvate o raketových útokoch, ktoré prichádzajú každý deň a takýto osud sa stane úplne bežnou súčasťou vašich životov. Hovorila, aké dôležité je túžiť po mieri; o tom, aby to celé skončilo.

Zaujímavosťou je, že už aj dnes pred omšou Irenka tu otvorila tú otázku, pred tým, ako sa pustila do prvého čítania, kde je prisľúbený pokoj Izraelu. Preslávim tvoje meno ako meno pozemských velikánov. Svojmu izraelskému ľudu určím miesto a usadím ho. Bude bývať na svojom mieste, nebude sa už chvieť, zlosynovia ho už nebudú utláčať, ako robievali predtým; odvtedy, ako som ustanovil sudcov nad svojím izraelským ľudom, budeš nažívať v pokoji so všetkými nepriateľmi. Hospodin ti oznamuje, že tebe on postaví dom.

Aké oblažujúce, aké proroctvo o pokoji. No práve v konfrontácii so všetkými neblahými udalosťami izraelský národ prišiel na to, že toto proroctvo nie je iba pre tento svet. Že nie je o spoľahnutí sa na súčasných „mesiášov“, ktorí sa nám objavujú v rôznych politických hlasoch, v rôznych tvárach okolo nás, v rôznych cirkevných predstaviteľoch, alebo náboženských vodcoch, ktorí sa tvária ako tí, ktorí už pochopili a ktorí chápu. Biblické texty nám poukazujú práve na to, že krízy ľudstva a konfrontácia s tým, že proroctvá sa akosi nenapĺňali, vedú k niečomu, čo je v skutočnosti až za horizontom tohto sveta. Hovoria o niečom, čo sa do neho vlamuje a o čom prirodzene vidíme, že to tak naozaj jedného dňa musí byť. We shall overcome. Jednou bude líp. Jednou budem dál, tak sa spieva v tejto pesničke.

Hlboko vo svojom srdci verím, že raz sa veci zmenia. Že raz sa veci okolo nás pohnú. Že to, čo Ježiš priniesol, to čo vo svojom živote učil, a to čo nám prináša vo svojom evanjeliu, sa jednoducho musí naplniť. Že on je naplnením proroctiev o láske, zmierení , o uzdravení sveta, všetkých starostí a trápení, ktoré okolo seba máme. Čo sa musí diať v hlave človeka, ktorý sa rozhodne vziať do ruky zbraň a spáchať ohavný čin? Musí to byť tiež veľké zúfalstvo, ktorému spoločnosť nedokáže pomôcť. Koľko ľudí dnes trpí podobným spôsobom? Nevie, ako ďalej a myslí si, že jediná vec, ktorou sa môže vpísať do dejín je to, že ublíži iným. Že zničí svet okolo nás. Koľkým z nich môžeme priniesť svetlo a podať pomocnú ruku my sami, koľkým deťom, teenagerom v ťažkostiach, mladým v depresiách, mladým, ktorí prišli o svoju prácu a mnohým ďalším. Aj my dnes môžeme priniesť nové svetlo a novú nádej. Možno aj to je dnešné pozvanie. Naučiť sa Ježiša vidieť v zúfalstve ľudí okolo nás, v tom keď sa nenachádzajú v idylických situáciách, vedieť podať pomocnú ruku.

Sestry a bratia, stretávame sa dnes a sme oprávnene zdrvení, smutní a nešťastní, tie Vianoce sa naozaj stali akými inými, ako sme počul v úvodných slovách matky, ktorá sa veľmi empaticky vžila do role rodičov, ktorých deti sa tieto Vianoce nevrátia domov. No v tom všetkom, napriek všetkým týmto veciam buďme povzbudení k tomu, že ony nemôžu byť víťazstvom. Že takýto svet si jednoducho neprajeme a toto nie sú tie hodnoty, na ktorých stojí evanjelium. Prinesme lásku a porozumenie, empatiu a starostlivosť tým, ktorí to aj teraz od nás potrebujú. Tým, ktorí potrebujú pomocnú ruku, dobré slovo, svetlo a novú nádej do života. Nebojme sa ju priniesť a niekedy to ani možno nie je o slovách. Je to len o čistej blízkosti. O tom, že sme tu pre seba. Že aj keď nemáme slová, aby sme tú bolesť popísali, nie sme v nej sami.

Amen.

 

Z kázne prepísal Branislav Breza.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.