Homília Miroslava Kocúra na zoslanie Ducha svätého 23. mája 2021
Zoslanie Ducha svätého je zaujímavý sviatok. Pre mňa osobne je to aj sviatok, kedy sme na odpustovej slávnosti vo farnosti Liptovský Trnovec prichádzali celá širšia rodina ku starej mame. Bol to začiatok obdobia, v ktorom už bolo teplejšie a keďže to bolo pod Tatrami, už bolo takmer isté, že nebude snežiť.
Na hlavnom oltári kostola je výjav zo Skutkov apoštolov, ktorý odkazuje práve na scénu opísanú v jeho druhej kapitole, ktorú sme práve počuli (Sk 2,1-21).
Zoslanie Ducha svätého je sviatkom Turíc alebo Letníc. Nadväzuje a rozvíja sviatok z judaistickej tradície známy aj ako dar Tóry. Alebo sviatok týždňov, šavuot. Židovský kalendár prepája prirodzene hospodársky rok so spomienkami na biblické dejiny a zakladajúce udalosti viery biblického Izraela ako spoločenstva v jediného boha. Z poľnohospodárskeho hľadiska ja šavuot sviatkom prvotín, alebo prvých plodov novej žatvy.
Prvá žatva spadala práve do tohto obdobia 50 dní po Pesachu, 6. dňa židovského mesiaca sivan. Židovská veľká noc je Pesach. Tento najväčší sviatok bol pripomienkou na východ Židov z egyptského otroctva. 50 dní (pentecostes lat.) po veľkej noci sa mal sláviť sviatok týždňov preto, lebo od prechodu Červeným morom až po dar Tóry na dvoch kamenných tabuliach uplynulo podľa tradície 50 dní. Židia z rôznych geografických častí takto prinášajú symbolicky prvé plody novej žatvy, ďakujú a tešia sa z Božej prítomnosti.
So sviatkom šavuout sa spája aj veľa folklórnych tradícií. Ľudia si ozdobujú svoje príbytky kvetmi na spomienku toho, ako po prijatí Zákona rozkvitol celý Sinaj. Inde pečú písmenkové koláčiky na pamiatku toho , že s darom napísanej Tóry prišla aj povinnosť poznať ju a pravidelne ju čítať.
Takto je zoslanie Ducha svätého na židovský sviatok šavuot vlastne aktualizáciou daru Zákona na hore Sinaj a pokračovaním a rozvinutím toho, čo Ježiš počas svojho života opakovane zdôrazňoval ohľadom toho, že on zákon neprišiel zrušiť ale naplniť. Tak aj zrodenie cirkvi v udalosti opísanej v druhej kapitole Skutkov apoštolov je práve naplnením toho Zákona – Tóry, ktorú všetci zhromaždení poznali a aj preto rozumejú, čo hovoria apoštoli.
Všetci takto v Jeruzaleme zhromaždení poslucháči apoštolov hovorili rôznymi jazykmi, no všetci apoštolom rozumeli, lebo hovorili ich jazykmi. A Skutky vymenúvajú pestrosť zhromaždenia, v ktorom sa apoštoli ocitli pri udalosti zoslania ducha svätého: Parti, Médi, Elamčania, obyvtelia Mezopotámie, Judska, Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie. Tento jav je niečo iné ako univerzálne zjednotenie pod svetovládou akejsi teokratickej mocnosti.
Prisľúbený Boží duch, ktorý zostupuje na cirkev vytvára nový druh jednoty. Sú prekonané rozdiely, ktoré boli zdrojom diskriminácie a pohŕdania. Ide totiž napospol o regióny, ktoré geograficky nie sú súčasťou Zasľúbenej zeme. Keďže ide o sviatok židovských týždňov, teda šavuot, je pravdepodobné, že ide zvlášť v Jeruzaleme o tých, ktorí priniesli na obetu prvé plody novej tohoročnej úrody. Pri tejto príležitosti sa Ježišovi nasledovníci ocitnú vo zvláštnej situácii, keď sa nad nimi zjavia ako keby ohnivé jazyky, ktoré otvárajú ich mysle a srdcia a prihovárajú sa svojim poslucháčom im zrozumiteľnou rečou. Autor tohto textu, evanjelista Lukáš takto zdôrazňuje, že ide o niečo mimoriadne. Tak ako sa Mojžišovi prihovára hlas z horiaceho kra, tak tu sa nad každým apoštolom objavuje ohnivý jazyk.
Tu treba povedať, že ide o niečo iné ako o glosoláliu, ktorú apoštol Pavol v liste Korinťanom (1Kor 14) vymenúva medzi duchovnými charizmami. Hovorenie jazykmi sa vzťahuje v rovine duchovného prežívania výlučne na súkromnú sféru a je to extatické prežívanie modlitby, ktorému nikto nerozumie ako artikulovanej reči.
V Skutkoch apoštolov ide o nové potvrdenie apoštolov a ich zmocnenie a oprávnenie ísť hlásať evanjelium do celého vtedy známeho sveta.
Ezechielovo podobenstvo o kostiach (Ez 37,1-14), ktoré postupne ožívajú vzniká ako metafora a prísľub oslobodenia z babylonského zajatia. Cirkevní otcovia v ňom videli predobraz vzkriesenia mŕtvych. A tak sa aj často vysvetľuje. Táto metafora však má pôsobiť povbudzujúco a mobilizujúco v prvom rade na babylonských zajatcov. Ezechiel sa s touto metaforou navždy stal autorom metafory víťazstva života nad smrťou. Izrael, ktorý je v zajatí historicky mŕtvy, ožije. Jeho rekonštrukcia opísaná v tomto podobenstve bude takpovediac biologická. Kostry ožijú v plastickom opise. Oslobodenie z exilu je určite tým prvým motívom tohto opisu.
Zároveň aj rekonštrukcia spoločenstva viery na základe vdýchnutia oživujúceho Ducha, ktorý sa pri stvorení vznášal nad vodami má svoju novú dimenziu. Ježiš prisľúbil svojho ducha (Jn 15,26-27-16,4b-15), ktorý bude komunitu veriacich posilňovať tak, aby mala silu žiť v pravde a poznaní toho, čo je hriech, spravodlivosť a súd.
Prítomnosť Ducha svätého v spoločenstve veriacich je preto zdrojom vyrovnaného života v nádeji. Jánovo evanjelium hovorí o živote v Duchu a v Pravde. Hovorí o pravdivej ceste života. Práve toto nám ukazuje na rôzne roviny života v Duchu a v Pravde. Už nepotrebujem na nič čakať v apokalyptickom strachu. Božie kráľovstvo je medzi nami a v nás.
Dar Tóry, ako ho na sviatok 50 dní po sviatku Pesachu slávia židia v Jeruzaleme je príležitosťou pochopiť, že Zákon, Nová zmluva prichádza napísaný nie do kameňa ale v oživujúcom Božom dychu (Ez 37,14). Náuka o trojjedinom Bohu patrí medzi najnáročnejšie tajomstvá kresťanskej viery. Tradične sa vzťah lásky medzi Otcom a Synom vyjadruje práve vo vzťahu vzájomného prenikania a stvoriteľskej láske, ktorá sa v Synovi stáva novým stvorením.
Toto nové stvorenie však opúšťa hranice akejkoľvek etnickej či rituálnej identity. Reči apoštolov rozumejú všetci a všetci sa posúvajú k novej spolupráci na hlásaní Dobrej zvesti. Nové stvorenie neznamená vyhladenie iných ani ich triumfalistické poníženie. Naopak. Zoslanie Ducha svätého je takpovediac nový softvér a nový hardvér. Je to nové víno v nových nádobách. Všetko, čo platilo doteraz bude také isté ale radikálne iné. Boh je len jeden, no má cez kamenné tabule prejsť iným spôsobom do konania tých, ktorí ho poznajú.
Ide však o to, že nové srdce nebude srdcom z kameňa. Nebudú to kamenné tabule, ktoré priniesol pod horu Sinaj Mojžiš. Bude to nový spôsob konania a uvažovania o tom, kto je Najvyšší a ako tento Najvyšší, tento Boh pôsobí.
Dnes máme v cirkvi mnohé príležitosti otvoriť sa novým výzvam a reagovať na ne. Kresťan nemá byť konformný tým, že sa svetu prispôsobí. Má však vedieť na svojej úrovni prijať a reagovať vo viere na svet okolo seba. Rozumieť svetu a ľuďom znamená prijímať ich v láske a otvorenosti. Nové stvorenie, ktoré v tomto svete pokračuje pôsobením Svätého Ducha je láskavým pretváraním toho, čo sme tu našli, v čom žijeme, s čím sa stretávame. Ako kresťania nečítame len Bibliu ale vzdelávame sa a hľadíme na svet aj očami vedy a poznania dnešnej doby a dnešných ľudí. S novým poznaním už nemôžeme žiť ako predtým.
Každé spoločenstvo viery potrebuje vyjsť zo seba. Viera sa spolieha na oživujúce pôsobenie Ducha pri jej živote aj jeho spravovaní. Inštitúcia je stelesnením našej viery na spoločenskej úrovni. A inštitúcie sa vyvíjajú a menia. Je to nepretržitý proces. Aj cirkev sa mení a vyvíja. Už nežije v rybárskej loďke na Genezaretskom jazere. Cirkevné inštitúcie sídla v murovaných a niekedy asi dobre strážených a až priveľmi opevnených domoch.
A dnes preto potrebujeme aj my skúmať, či hovoríme jazykom, ktorému rozumejú ľudia okolo nás. Či netreba niečomu pomôcť vo vývoji, či sa nemáme postaviť na vlastné nohy a vykročiť vo viere ďalej. Či sme dostatočne vnímaví na bolesti a starosti a choroby dnešného sveta. Či prichádzame s riešeniami, ktoré sú kompetentné a otvorené vykročeniu na nové a neprebádané cesty. Či žijeme ako veriaci a uctievame Boha v Pravde a v Duchu alebo poškuľujeme po materializácii našej moci a jediného správneho názoru.
Historické zlyhanie biblického Izraela bolo zlyhaním komunity viery, nie jeho politickým krachom. Aj preto sa všetky obrazy a kritické hodnotenie Izraela dotýkajú v kresťanskom pohľade vždy znovu tzv. Nového Izraela a tým je cirkev ako komunita viery, nie ako jej konkrétna inštitucionálna forma, ktorá sa v čase vyvíja a mení. My máme náklonnosť vnímať len konkrétnu cirkevnú organizáciu. Veľmi všeobecne tú najsilnejšiu, najväčšiu a najznámejšiu. Ide však o rovinu teologického charakteru. Biblia je teologickým spisom. Odráža sa v ňom reflexia človeka a svätopisca, ktorý zapisuje skúsenosť človeka s Bohom.
Preto inštitucionálna rovina toho, čo prežívame ako veriaci ľudia nachádza svoje vyjadrenie v tom, ako ako kresťania organizujeme svoj život v našom konkrétnom spoločenstve viery, cirkvi.
Ak sa dnes nedostávajú niektoré kresťanské postoje do novín, časopisov či elektronických médií, je to aj na nás. Kresťanstvo je strom s hlbokými koreňmi a preto aj jeho koruna je logicky košatá. Práve tie vetvy kresťanstva, ktoré svojou reformnou reflexiou umožnili veriacim spojiť prežívanie viery so súčasnosťou – s novými bioetickými, spoločenskými či duchovnými výzvami sú tu aby sa stali inšpiráciou a dávali vysokému tempu života a jeho reflexiu tú dimenziu, ktorú to viditeľné kresťanstvo reprezentované len tými známymi a „veľkými“ stráca.
Pokušenie zavrieť Boha do našich predstáv je silné. Pokušenie moci je v dejinách cirkvi neustále prítomné. Na rozdiel od ranej cirkvi máme už ako podklad pre našu reflexiu príbeh dvetisíc rokov kresťanstva. Vieme, že jednotlivec len ako súčasť celku v spolupráci a v empatii a vzájomnej podpore dosiahne viac. Tento svet nie je naším nepriateľom. Tento svet je práve ten stratený raj, v ktorom sa rozmohla nespravodlivosť, sociálne nerovnosti, pýcha silnejších a ponižovanie slabších.
Práve preto je sviatok zoslania Ducha svätého mementom klásť si otázku, či svet našej reči a životu dnes rozumie. Či vieme odmietnuť historické deformácie, kedy nás svet videl stáť skôr na strane starého sveta mocných a sebavedomých cirkevných kniežat a vládcov. Či vieme ako veriaci nájsť odvahu opustiť zajatie našich predstáv. Oslobodiť sa od kamenných tabúľ a nájsť dynamiku viery vo vanutí tvorivého Božieho Ducha. Toto nové stvorenie je vlastne posolstvom dnešného dňa.
Najväčším nepriateľom potrebnej nápravy a teda reformy v čase Ježiša a apoštolov bol práve náboženský systém súdobého Izraela. Farizeji boli ako pravoverná skupina sebaistých veriacich ľudí najpočetnejšia aj najvplyvnejšia. Jej povrchnosť a pokrytecká zbožnosť sa však práve preto stala pejoratívnym označením akejkoľvek pretvárky a svätuškárskej zbožnosti. To že nám napadajú paralely s dnešným svetom je pochopiteľné.
Preto a práve preto si to pripomíname každú nedeľu a na takéto veľké sviatky. Dnes dostávame opäť príležitosť opustiť vychodené chodníčky a stať sa svetlom sveta, soľou zeme. Nie v triumfalistickom pohŕdaní inými ale v svedectve pravde, do ktorého si teraz spolu vyprosujeme aj múdrosť aj posilu.