Homília Mira Kocúra, teológa, pedagóga, publicistu a kňaza, na sviatok sv. Ladislava
Mk 5,21-43
Keď som sa dozvedel, že dnešný deň je vlastne bohoslužba na sviatok, ktorý v kalendári na Slovensku má meniny každý LADISLAV, dohodli sme sa s Martinom, že dnešná homília sa tak trochu dotkne práve toho, ako sa človek stáva svätým. Samozrejme, že človek, ktorý si je vedomý svojich obmedzení, je sebakritický a má odvahu povedať, že nie je dokonalý vníma svätosť ako nedosiahnuteľnú kategóriu.
Bežne máme v živote vzory. Ľudia sa pozerajú na spevákov, športovcov, vynikajúcich vedcov atď. V komunitách veriacich, židovstve, ale aj starých antických spoločenstvách to boli tí, ktorých oslovovali ako majster alebo v Starom zákone boli oslovovaní ako starší.
Ľudia nechcú len teóriu, potrebujú aj živé vzory, ktoré to, čo hovoria aj dokážu spraviť a inšpirujú svojím konaním iných. Proces blahorečenia sa ako predstupeň procesu svätorečenia používa práve na zvýraznenie a zviditeľnenie skvelých príbehov ľudí, ktorí výnimočným spôsobom boli verní svojej viere alebo preukázali svoj životný postoj tak, že je to nasledovaniahodné a inšpirujúce.
Tento proces je pokusom ukázať verejnosti, ale hlavne veriacim, že kresťanské ideály sa dajú žiť. Potom sa presne vymedzí, čím konkrétny človek naplnil spomínané ideály. Súvisí to aj s tým, že podľa vierouky títo ľudia priblížili nielen k ideálom, ale aj k Bohu.
Keďže je bohoslužba prejavom kultu a vzťahu k Bohu, títo kanonizovaní veriaci sa dostali do posmrtného spoločenstva a sú bližšie k Bohu. Je tam zapracovaná tá ľudská skúsenosť, že keď je niekto s niekým „kamarát“, prihovorí sa za vás. No a keď už je niekto svätý, prihovára sa u Nebeského otca za tých, ktorí sa k nemu modlia.
Neraz sme počuli povedať iných a možno aj my sme to povedali, ja veru nie som žiaden svätec. Ako keby snaha o kresťanskú dokonalosť bola výsadou akýchsi nadľudí. Taký papalášizmus v nebi by to mohol byť…
Musím však povedať, že miera zodpovednosti za tieto predstavy je na strane cirkevného vedenia. Prvý proces svätorečenia augsburského biskupa sv. Ulricha sa datuje do roku 993. Kanonizoval ho pápež Ján XV. Čo to vlastne je?
V konečnom dôsledku ide o potvrdenie a odobrenie týchto ľudí. Čím je cirkev ako inštitúcia väčšia, univerzálna cirkev chce v tomto procese svätorečenia overiť, či to, čo sa hovorí na lokálnej úrovni naozaj zodpovedá aj širšiemu významu cirkvi, aby sa lokálni svätci mohli stať súčasťou cirkevného duchovného bohatstva na univerzálnej úrovni.
Dobre mienená iniciatíva nevypálila práve najlepšie. Svätorečenie sa postupne stalo súťažou kráľov a panovníkov, rehoľníkov a rehoľníc ako ľudí zasväteného života. Nedosiahnuteľnosť ideálu sa tým len podčiarkla. Normálni smrteľníci sa svätcami stávali len výnimočne ak nepodporovali túto víziu cirkvi, kedy sa svätými stávali tí takpovediac HORE. Na piedestále cirkevnej či svetskej moci. Často aj v prepojení. To je tak trochu aj príbeh dnešného oslávenca. Svätého Ladislava Uhorského. Bol kniežaťom Biharského kniežatstva v rokoch 1064 a 1074, Nitrianskeho kniežatstva v rokoch 1074 – 1077 a uhorským kráľom v rokoch 1077 až 1095.
Freska boj sv. Ladislava s Kumánom. Najstaršie vyobrazenie populárneho výjavu na svete. Veľká Lomnica. Slovensko. (Autor: Rudko Mlich)
Ak sa pozrieme do wikipédie, nájdeme tam zopár historických momentov približujúcich jeho život: Bol hlboko veriacim kresťanom, ale zároveň aj odvážnym a bojovným kráľom. Obdobie jeho vlády bolo obdobím relatívneho mieru a upokojenia dynastických bojov Arpádovcov. V roku 1083 dosiahol kanonizáciu prvých uhorských svätcov: sv. Štefana I. a jeho syna Imricha, biskupa Gerharda (Gellérta) a pustovníkov Andreja Svorada a Benedikta. Založil biskupstvá vo Veľkom Varadíne (Oradea, Nagyvárad) a Záhrebe.
- Podľa niektorých zdrojov mal byť vodcom prvej križiackej výpravy, pred jej začatím ale pri ťažení proti Čechom ochorel a zomrel 29. júla 1095 (maďarská Wikipédia udáva dátum 19. júl). Ako miesto smrti sa niekedy udáva Nitra. Pochovaný bol vo Veľkom Varadíne.
- Ladislav I. bol vyhlásený za svätéhov roku 1192. Jeho kult bol rozšírený po celom Uhorsku, a je veľmi častý aj na území Slovenska. O jeho obľube v a 14. storočí svedčí množstvo kostolov zasvätených sv. Ladislavovi (Liptovské Matiašovce), ako aj časté zobrazenia na gotických freskách (Žehra, Veľká Lomnica, Necpaly, Bijacovce, Bodice).
- Rozšírené je zobrazenie svätoladislavskej legendy, ktoré “komiksovou formou” rozpráva príbeh boja svätého Ladislava s Kumánom.
- V mnohých kostoloch freska zobrazujúca tento príbeh pokrýva celú severnú stenu lode (Kraskovo, Rimavská Baňa, Rimavské Brezovo). Príbeh začína vyobrazením vojska svätého Ladislava pred Veľkým Varadínom, pokračuje prenasledovaním Kumána, ktorý uniesol dievčinu Ladivu, v nasledujúcej scéne Ladiva seká Kumánovido päty, a príbeh končí scénou Ladislava odpočívajúceho v lone Ladivy. Obľúbené bolo tiež zobrazenie svätého Ladislava v trojici, spolu s ďalšími arpádovskými svätcami, so svätým Štefanom a so svätým Imrichom (Krásnohorské Podhradie). Jeho atribútom je sekera, resp. halapartňa. V rímskokatolíckej cirkvi sa jeho sviatok slávi 27. júna.
Toľko k Ladislavovi. Aby si cirkev mohla niekoho postaviť „na oltár“ prejde životný príbeh kandidáta procesom svätorečenia. Svätcom sú potom zasvätené sochy či obrazy, ktoré sa uctievajú. Majú svoje dátumy v kalendári. Neviem, koľko je presne momentálne tých kanonizačných procesov. Od počiatku, keď bol Svätý Peter, Svätý Ján a iní, sa hneď nesvätorečilo. Vtedy neexistoval Vatikán, ale ten ich život a svedectvo ich prirodzene predurčili k svätým.
V evanjeliu vidíme príbehy ako v Mk 5, 21-43. Predstavený synagógy prichádza za Ježišom s prosbou aby išiel pomôcť jeho dcére. Kým sa však učiteľ dostane do Jairovej domácnosti, uzdraví zázračne ženu trpiacu na krvotok. Kým sa dostane cez tlačenicu, chorá dcéra umiera. Ježiš všetkých upokojuje, nezomrela, len spí. Chytí dieťa za ruku a poviem mu aby vstalo. Toto by bolo samozrejme dnes predmetom prítomnosti kamier, tlačových besied a možno aj pozvaní do programov súkromných aj verejnoprávnych médií.
Ježiš však prikazoval aby sa o tom nikto nedozvedel. Je to takpovediac jeho stratégia, ktorou sa počas verejného účinkovania nemajú s jeho pôsobením spájať takéto magické očakávania.
Zároveň je to však aj potvrdenie Ježišovej výnimočnosti. Dotknúť sa a dosiahnuť niečo výnimočné je prirodzené. Každý sa chceme stať niečím výnimočný, užitočný v niečom najlepší. Ak túto ambíciu v sebe nenesieme, upútame pozornosť nášho okolia tým, akí sme nenápadní a skromní. Reputácie je však pre každého z nás niečo ako osobná značka.
Práve reputácia, tzv. chýr svätosti je dnes pri výbere verejných vzorov významnou skúškou správnosti aj v cirkvi. Ak je ohľadom niekoho, kto by sa mal stať vzorom správania príliš veľa pochybností hoci aj v tábore ľudí, ktorí do kostola nechodia, je to dôvod na prehodnotenie jeho titulu „svätého“. Ladislav ako kráľ, dobyvateľ a vojvodca by sa dnes asi svätcom nestal. Nespomínam si v poslednom storočí na príbeh svätorečeného dobyvateľa a kráľa.
Veľmi však túžime po tom, aby sa verejne činní ľudia správali tak, aby mohli nás, naše deti či celú spoločnosť inšpirovať. Nechceme aby boli svätí, no máme očakávania, že by mali byť charakternými a rovnými ľuďmi. Kategória slušnosti už celkom nestačí. Vieme totiž ako sa naoko slušní ľudia vedia inak správať na verejnosti a inak v šere súkromia či skrytosti.
Toto však nie je dôvod na to, aby sme rezignovali. Svätosť a dokonalosť bola v židovstve či biblickom kresťanstve Božím atribútom. Človek môže byť podľa písma spravodlivý. Ospravedlnený tým, že verí v Boha a koná podľa jeho slova. Ako taký vedie a spravuje svoju rodinu, spoločnosť aj cirkev. Za svoju spravodlivosť nevďačí vlastnému výkonu ale schopnosti zladiť svoje konanie s ideálom, ktorý je Boh sám. Vieme, že sa to nemusí vždy podariť. Na druhej strane však vieme, že sa o to musíme pokúšať vždy znovu. Kríza autority dnes dosť súvisí práve s našimi predstavami i svätosti. A pritom byť človekom by niekedy úplne stačilo. Nemusíme potom úsilie o dobro delegovať len na tých tam hore. Boh určite nemá rád tento papalášizmus.