Beryl Lewis – Kázeň na hore
(Tullie House Museum and Art Gallery)
Blahoslavenstvá, ktoré vyhlásil Ježiš v reči na vrchu otvárajú novú epochu v dejinách ľudskej morálnej citlivosti. Nie sú zostavením príkazov a zákazov akým bol kedysi Dekalóg. Sú výzvou otvorenej mravnosti, pozývajú človeka, aby uskutočnil zásadnú zmenu spôsobu svojej existencie. Výzva nehovorí čo musí byť a čo nemusí, čo treba robiť a čo netreba, hovorí o tom, čo skutočne je. Výzva vznikla z objavenia hlbšej pravdivejšej skutočnosti, ktorá spočíva pod vrstvou predstáv, ktorým by vyhovovalo nepriznať ich. Vlastne je blahoslavená ona. Čo je to za skutočnosť? Ježiš hovorí: Je ňou človek, ktorý dosiahol skutočný stav existencie, ktorý je tichý a trpiaci pre spravodlivosť, chudobný v duchu, tvorca pokoja, čistého srdca, milosrdný voči iný. Spôsob existencie odhalený pred našimi očami je syntézou pasívnej a aktívnej prvotiny. Preto je vlastne spôsobom existencie. Ale aby bol tento druh syntézy možný, musel sa objaviť syntetizujúci činiteľ. Mala by ním byť nejaká hodnota, ktorá je výnimočná a súčasne základná. Treba, aby sa na nej odrážali nejaké odblesky hrdinstva. Takáto hodnota syntézu nijako neobmedzuje. Človek by ju mal odhaliť sám pre seba. Matúš v reči na vrchu zdôrazňuje ľudskú aktivitu. Jej a nie jednoducho stavu utrpenia: chudobe, hladu, plaču a prenasledovaniu, platí prisľúbenie. Mohli by sme teda tu uvedené „vyplácajúce sa spôsoby konania“ popísať v Matúšovom zmysle takto:
„Blahoslavení, ktorým sa podarí všetkého sa vzdať!
Blahoslavení, ktorým sa podarí vydržať, keď sa ich niečo dotklo.
Blahoslavení, ktorí nikomu nie sú na ťarchu a o svoje ciele sa neusilujú násilím.
Blahoslavení, ktorí túžia po spravodlivosti! (…) “
Ak sa vezmú tu uvedené prisľúbenia vážne, nejedná sa potom v prípade blahoslavenstiev len o plané utešovanie? Ak má Boh skutočne vôľu a moc priviesť tu vo výhľade stojacu pozitívnu zmenu, prečo nepoteší Boh plačúcich už dnes. Prečo nenasýti Boh už dnes túžbu tých, ktorí majú hlad a smäd po spravodlivosti? Pretože Božia moc je jeho láska, nemôže sa bez lásky a s násilím presadzovať voči človeku. Preto nemôže zničiť tých, ktorí nechávajú plakať iných a preto tiež nemôže vziať zo sveta tých, ktorí páchajú bezprávie. Preto je všemohúci Boh bezmocný tam, kde naráža na skutočnosť bez lásky, na násilie a odopieranie. Blahoslavenstvá neurčujú zákazy ani príkazy a predsa odhaľujú akúsi cestu prežívania. Na akom podklade toto odkrývanie prebieha? Zdá sa, že nepostupujeme nesprávne, ak práve na tomto mieste použijeme slovo „nadšenie“. Toto slovo pochádza z oblasti umeleckej tvorivosti, ale skúsenosť ktorú vyjadruje, sa spája s naším vzťahom ku každej hodnote, rovnako aj s etickým dobrom. V umeleckej tvorbe spočíva pravda bytia na strane bytia, ktoré ešte nemá. Podobne je to aj v etike. Ale tu je výtvorom a tvorcom sám človek. Človek sa sám formuje, keď vytvára vôkol seba dobro. Akoby sa delil na dve časti: tú, ktorá jestvuje zdanlivo a tú ktorá jestvuje skutočne. Utrpenie nešťastných ľudí je zdaním existencie. Pravda existencie je, že trpiaci sú blahoslavení a nešťastní sa stanú šťastnými. Blahoslavenstvá odkrývajú nový priestor ľudského sveta. Odkrývajú ho spôsobom nadšenia. Vďaka tomu sa môže prebudiť naše svedomie. Blahoslavenstvá pred nami odkrývajú našu súčasnosť aj budúcnosť. Čas blahoslavenstiev je časom špecifickej nádeje. Tak navyše aj spôsob ľudskej existencie, ktorí blahoslavenstvá zamýšľajú načrtnúť, je spôsobom bytia preniknutým nádejou.
Štefan Šrobár
autor je teológ
Literatúra
LIMBECK, M. 1996. Evangelium sv. Matouše. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 279 s. ISBN 80-7192-146-7.
TISCHNER, J. 2005. Ako žiť? Uvedenie do kresťanskej etiky. Bratislava: Serafín, 124 s. ISBN 80-8081-033-8.