Zdroj: bishopineurope.wordpress.com
Sloboda svedomia tvorí spoločne so slobodou náboženského vyznania fundament moderného demokratického právneho štátu. Princíp slobody svedomia má pevné postavenie v štruktúrach modernej spoločnosti.
Luther poukázal na to, že naše svedomie môže byť pútané len Božím slovom. Z kazateľnice, v škole, v tlači a pod. by mal zaznievať jednotný hlas cirkvi. Každý má právo dávať najavo svoj nesúhlas, lebo učenie cirkvi nezaväzuje veriacich v ich svedomí a cirkev ich za ich nesúhlas nesmie nijako trestať.
Najväčším nepriateľom slobody svedomia je „cirkevný objektivizmus zjavenej pravdy“, ktorý zaväzuje človeka skrze fyzický a morálny nátlak cirkvi. Oproti tomu podľa princípu slobody svedomia pravda nie je čistou objektivitou, ale zaväzuje človeka zvnútra. Kresťanská sloboda svedomia nie je len „slobodou od“, ale tiež „slobodou k“, vnútorným záväzkom autorite pravdy, ktorú sme poznali.
Pokiaľ by bola sloboda vysvetľovaná bez záväzku voči vnútornej autorite pravdy, potom by išlo o anarchiu. Vnútorná autorita pravdy je daná svedomím, ktoré uznáva autoritu Kristovho ducha. Až keď vieme „k čomu sloboda“, vieme aj „od čoho sloboda“. Je to sloboda od všetkého, čo je v rozpore s Kristovým duchom. Táto zásada nám zabraňuje stavať sa ku kresťanskej tradícii chrbtom a zároveň nám umožňuje odmietanie všetkého, čo zatemňuje pravdu Kristovho ducha.
Kristov duch je poslednou a najvyššou pravdou, autoritou a normou, ktorú možno uplatniť len skrze slobodu svedomia, lebo nás nezaväzuje mocou cirkevnej autority, ale mocou pravdy, ktorá je z Boha. Cirkev by si mala najprv uvedomiť poradie autorít: Duch Ježiša Krista je najvyššia autorita lebo ide o autoritu danú Bohom, je Božím dielom, normou od Boha, preto nikdy nemôže byť celkom ponorený do ústavy a jej učenia. Cirkevné učenie je dielo ľudské, dielo cirkvi. Preto je náboženskou, mravnou, filozofickou aj vedeckou povinnosťou teológie cirkvi permanentne preverovať svoje učenie kritickým pohľadom Kristovho ducha. Z toho plynie požiadavka slobody teologického myslenia, diskusie a kritiky.
Štefan Šrobár
Autor je teológ