Moderná doba sťažila prijatie viery z toho dôvodu, že radikálne zmenila ponímanie človeka. Prijatie viery v súčasnej situácii vyžaduje zmenu v hĺbke ľudskej existencie. Také zmeny sú dlhodobým procesom. Pretože človek ako dejinná bytosť má účasť na kultúrnych a náboženských dejinách, nemôže si osvojiť vieru inak, než spracovaním otázok a rôznych druhov námietok. Spojenie s Bohom vierou sa uskutočňuje vo svete, aj keď je nové a odlišné od sveta.
Keď sa spýtame bežného kresťana na jeho vieru, odpovie nám obvykle tak, že uvedie určité obsahové prvky viery. Povie napríklad, že verí, že je Boh, že sa zjavil v Ježišovi Kristovi, a že založil cirkev ako prostriedok spásy. Keď sa naopak v súčasnej dobe často hovorí o kríze viery, myslí sa tým obyčajne kríza v uznávaní a vyznávaní určitých obsahových prvkov viery, a ich formulácia. Eugen Biser vníma súčasnú situáciu viery nasledovne: „Zdá sa mi, že problémy, ktoré majú mnohí so svojou vierou, sa netýkajú ani tak obsahov, ako skôr skutočnosti, že sa tieto obsahy tradujú formuláciami bez výkladu. Keď sa však dajaká výpoveď odovzdáva ďalej v podobe nepremyslenej formulácie, dochádza síce najprv k povrchnému porozumeniu, a má sa za to, že ju každý rozumie jednoducho preto, že tak bola tradovaná po stáročia. No v ďalšom priebehu používania takých formulácií dochádza k ich opotrebovaniu, lebo keď sa len stereotypne odovzdávajú, poklesnú jedného dňa do vyprázdneného stavu, ktorý už nie je nikomu zrozumiteľný.“
Pri ohlasovaní teda nestačí len opakovať formuly viery. Svedčí to o nesprávnom chápaní viery – rovnako ako keď neustále opakujeme: Kto to, či ono nevyznáva, už k nám nepatrí; alebo keď sa iba cynicky pýtame: Chcete i vy odísť? Teológia a ohlasovanie musí byť v správne chápanom zmysle misiou, to znamená, že musí objasňovať formulácie viery tak, aby mali zmysel v konkrétnych ľudských situáciách, a stali sa skutočným nárokom na človeka, s výzvou k rozhodnutiu sa.
Nestačí stále poukazovať na formálnu autoritu Boha alebo cirkvi. Ide o to, aby sme druhému pomohli urobiť svojprávne rozhodnutie viery. To je však možné iba vtedy, keď tomuto rozhodnutiu viery dáme miesto v ľudskej skúsenosti, zdôrazňuje Kasper.
Ľudia dnes nechcú počúvať definície, ale stretnúť sa s inšpirujúcou osobnou skúsenosťou duchovného života, hovorí Tomáš Halík a dodáva : „Som presvedčený, že paralelne so všetkými katechizmami, ktorých pravdy zastávame, sa v každom z nás rozvíja rovina celkom osobného hľadania a nezameniteľných skúseností. Tento osobný rozmer našej viery niekedy nemožno celkom ľahko porovnať s našimi katechizmami, aj keď je prirodzené a legitímne sa o toto zladenie v záujme vlastnej integrity stále pokúšať. (….) Prichádzam k záveru, že ,obsah´ našej viery (dogmy, sviatosti, atď.) je iste rovnaký – v čom sa však líšime, je štýl prežívania, slávenia a odovzdávania viery. Dogmy, sviatosti, cirkevné právo, to všetko vychádza z cirkvi – štýl však vychádza z osobnosti.“
Viera je odhodlanie k radikálnemu vnútornému prerodu, vášnivá a odhodlaná účasť celej osobnosti, jej pravdivosť posúdime podľa toho, nakoľko mení život v konkrétnych situáciách (S. Kierkegaard).
Štefan Šrobár
autor je teológ