Zdroj: Wikipedia
Špecifickým javom súčasnej katolíckej cirkvi sú nové duchovné hnutia. Ide o spontánne vznikajúce skupiny laikov a duchovných, ktorí sa snažia špecifickým spôsobom reagovať na spirituálnu a náboženskú krízu katolíckej cirkvi ako inštitúcie. Svojou náukou i praxou stoja plne na cirkevných základoch, zároveň však zdôrazňujú niektoré aspekty, ktoré považujú za zvlášť dôležité práve v tejto historickej situácii. Niektoré z týchto hnutí sa v posledných desaťročiach rozšírili do väčších regiónov, prípadne aj globalizovali, čo so sebou prináša tiež istú mieru inštitucionalizácie.
Etablované náboženstvá a nové náboženské hnutia
Sotva nájdeme na svete nejakú kultúru, ktorá by nepoznala náboženstvo. Už najstaršie archeologické nálezy dosvedčujú, že ľudia vždy cítili bytostnú potrebu uctievať niekoho, kto je vyšší, mocnejší a silnejší než oni. Slovo „náboženstvo“ môžeme chápať ako myslenie „na Bohu stojace“. Latinský pojem „religio“, ktoré sa objavuje s malou úpravou v rade európskych jazykov je zrejme odvodený od slovesa „religiere“, ktoré v sebe okrem iného skrýva ja význam „na niečo upevniť“. Náboženstvo je pokusom prísť na kĺb odvekým otázkam spojeným s ľudskou existenciou. (Porov. Magie, zlí duchové, satanské obřady: pastýrský list toskánských biskupů. 1. vyd. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 1966, s. 17-18). Kresťanstvo je jedným z veľkých tradičných náboženských systémov – vedľa judaizmu, islamu, budhizmu, hinduizmu, taoizmu a konfucianstva. Náboženské systémy vznikali väčšinou ako neformálne hnutia, ako spontánne nasledovanie určitej charizmatickej osoby – náboženského zakladateľa, či vodcu. Neskôr prechádzali procesom inštitucionalizácie, formalizovali a spevňovali svoje zvyky, rituály a pravidlá konania a tak vznikali náboženské organizácie. V prípade kresťanstva sa pre nich ustálil názov cirkev. (Martinek, 2016, s. 11). Zo sociologického hľadiska môžeme súčasné cirkvi zahrnúť medzi tzv. formálne organizácie, ktoré „predstavujú umelo vytvorený nástroj koordinácie aktivít väčšieho počtu ľudí za určitým pevne stanoveným cieľom. Najrôznejšie ľudské aktivity je pochopiteľne možné uskutočňovať aj iným spôsobom ako prostredníctvom formálnych organizácií. Vyrábať je možné do istej miery aj bez výrobných podnikov a veľkých firiem. Vzdelávať je možné aj bez škôl a celého systému školstva. Liečiť možno aj bez zdravotníckych zariadení, bádať možno aj bez výskumných ústavov, bojovať sa dá aj bez stálych armád. Výhody, ktoré plynú z formálne ustanovenej koordinácie ľudských činností vedú však k tomu, že stále väčšia oblasť našich aktivít je uskutočňovaná organizovane. (Keller, 2007, s. 9). „Religiozita“ nie je určitý „svetový názor“, okolo ktorého je zoskupená množina jeho prívržencov („veriacich“) oddelená z množiny ostatných („neveriacich“). Náboženskosť je prirodzená dimenzia človeka a spoločnosti, podobne ako zmysel pre krásu, pre humor, či pre verejný život. Podobne ako tieto rozmery života môže byť rozvinutá a pestovaná. Podobne ako je tomu v ostatných oblastiach života, aj náboženskosť môže v priebehu rokov meniť podobu a intenzitu svojej prítomnosti v našom živote. Stále sa stretávame s tým, že si ľudia pletú „vieru“ a „náboženské presvedčenia“. Systémy náboženských presvedčení sú šatníkmi viery, odrážajú vkus a štýl jednotlivých epoch a kultúr, ktorými viera prechádza. Náboženstvo je hĺbkovou štruktúrou spoločnosti a jej kultúry. Náboženstvo stavia a integruje ľudský svete, viera prekračuje hranice. Náboženstvo je domov, do ktorého sa človek rodí, viera je však vecou voľby, rozhodnutia, slobodnej odpovede na povolanie – a vydanie sa na cestu. Tradičné cirkevné kresťanstvo sa na stavenisku zjednocujúceho sa sveta pomaly stalo „mŕtvym jazykom“, používaným podobne ako latina – už len ako dekorácia pri slávnostných zhromaždeniach a možno ešte na zjazdoch odborníkov, nie však ako nástroj bežnej komunikácie. „Kresťanstvo tretieho tisícročia bude podobne (…) pluralitné a pestré ako bolo kresťanstvo prvého tisícročia, kedy vedľa seba žilo kresťanstvo grécke, rímske, koptické, sýrske, slovanské, keltské, africké, ázijské, so svojimi odlišnými liturgiami, spirituálnymi a teologickými dôrazmi“. (Halík, 2002, s. 27- 28, 127, 165-166).
Vznik nových náboženských hnutí
Vznik nového náboženského hnutia nebýva nijako dramatický. Vyžaduje osobnosť, ktorá je schopná sformulovať a rozšíriť novú náboženskú ideu, tak aby oslovila aspoň určitú časť spoločnosti. Podmienkou úspechu tejto idei je vystihnutie určitých (väčšinou nevedomých) duchovných potrieb časti spoločnosti. Úspešná idea sa preto týka zanedbaných a opomínaných oblastí duchovného života a prinajmenšom naznačuje odpovede na náboženské otázky, ktoré doteraz neboli naplno vyslovené, ale ktoré predsa v časti spoločnosti skryto rezonujú. Okolo zakladateľskej osoby sa potom vytvorí jadro tých, ktorí sa s novou ideou identifikujú a ktorí ťažia z odpovedí, ktoré táto idea prináša. Nové náboženské hnutie potom žije vlastným životom. Nové náboženské idei a vznik nových náboženských hnutí neodmysliteľne patria k duchovnému životu. Nová nebýva ani tak sama idea ako skôr jazyk, ktorý ju vyjadruje. Nové idei spravidla prekračujú hranice náboženstva v rámci ktorého vznikli tým, že do neho vnášajú prvky iných náboženských tradícií a vytvárajú tak syntézu. V novej idei preto spravidla rozpoznáme rad „starých“ ideí, zmiešaných v rôznom pomere a s rôznymi dôrazmi. Musíme ešte upozorniť na to, že niektoré nové náboženské hnutia zostávajú „skryté“ uprostred existujúcich zavedených náboženských inštitúcií. V rámci najväčšej takej inštitúcie u nás v rímskokatolíckej cirkvi sa týmto hnutiam hovorí „nové hnutia v cirkvi“. Myslí sa nimi celé široké spektrum hnutí, ktoré vznikli, alebo sa rozvinuli v súvislosti s impulzmi Druhého vatikánskeho koncilu (1962-1965). Tieto hnutia sú väčšinou inšpirované novými ideami, ktoré formulovali laici (nie kňazi) a pre ktoré sa predovšetkým laici dali strhnúť. Často sa tieto hnutia zameriavajú na oblasti kresťanského duchovného života, ktoré boli doteraz zanedbávané a ktoré sa v súčasnosti ocitajú v strede záujmu. Napríklad na vzdelávanie dospelých katolíkov, na misiu medzi kresťansky neveriacimi spoluobčanmi, na ekumenický či medzináboženský dialóg a podobne. (Vojtíšek, 2007, s. 14, 15, 16, 17, 18, 21).
Zakončime starolatinským príslovím Ignoti nulla cupido, ktoré znamená „Čo nepoznáme, po tom netúžime.“ Preto je nevyhnutne potrebné, aby sme sa oboznámili s jednotlivými hnutiami alebo základňovými cirkevnými spoločenstvami, aby sa mohli stať nádejou cirkvi aj u nás v súčasnosti. Oboznámenie sa s hnutiami je nevyhnutne potrebné. Hnutia vznikajú iba tam, kde sa o nich vie. A čím sú vedomosti o hnutiach dôkladnejšie, tým sa stavajú príťažlivejšími. Môžeme tu ešte pripomenúť, že nedostačujúce poznatky o hnutiach spôsobili, že sa do činnosti cirkevných spoločenstiev dostali rozličné deviácie, ktoré zdeformovali účinkovanie spoločenstiev. Z toho vychádza, že dnes musí byť s hnutiami dôkladne oboznámený kňaz aj kresťanský laik. (Vrablec, 1993, s. 14).
Štefan Šrobár
autor je teológ