Zdroj: Mina Anton
Úvod
Príliš často je kríž predkladaný nášmu uctievaniu nie ako vznešený cieľ, ktorý dosiahneme tým, že prekonáme samých seba, ale skôr ako symbol smútku, obmedzovania, potláčania. Na kríž sa odvolávali nekrofilné povahy, ktoré milujú viac ťažkosti než radosť zo života.
Úlohou každého kresťana je stále znovu uvažovať o kríži z teologického, psychologického, politického i sociologického hľadiska. Keď o symboloch neuvažujeme, môžu sa vyprázdniť. Symboly majú stále vplyv na nevedomie. Potrebujú však stálu konfrontáciu, aby sa mohlo rozvíjať ich uzdravujúce a scelujúce pôsobenie.
Kríž – znamenie života, spásy a víťazstva
Ježišov kríž bol predovšetkým brutálnym historickým faktom (preto sa tiež do Kréda dostal Pilát Pontský!) a nemal vôbec nič spoločné so životom celistvosťou a pravou ľudskosťou (porov. 1 Kor 1,23). Znakom spásy sa stáva až spôsobom umierania, ktorého bol kríž užasnutým svedkom v prípade Ježiša Nazaretského. Kríž bol pre teológov prvotnej cirkvi pohoršením. Ukrižovanie ako najhroznejší trest smrti v antike bol pre teológiu výzvou, aby v kríži odhalili hlbší zmysel. Keď ho teológovia našli, pohoršenie kríža sa stalo znamením Božej múdrosti.
Ježiš niekedy pomáha aj svojou bezmocnosťou, solidárny s bezmocnosťou človeka kdekoľvek. Taká spása a vykúpenie nie sú vôbec lacné. Potrebujú ľudskú spoluúčasť, nie sú len akousi veľkou hrou na Božej scéne. Aj pozíciu a rolu obete Ježiš včleňuje medzi pozitívne akty, to znamená do základného prúdu tvorivej lásky. A naopak u neho postrádame prastarú predstavu, že Bohu je treba niečo „zo svojho“ darovať a uznať tým jeho všemohúcnosť, že má všetky tromfy v ruky, má nárok na všetko. Takéto tendencie je možné nájsť ešte v Starom zákone.
Ježiš sa však snaží ukázať celým svojím životom aj zmyslom svojej smrti iného Boha a inú obeť. Kto miluje, vie, že vinu nie je možné vyplatiť, ale len vyhojiť. Zmierenie nevyžaduje urazené božstvo. Zmierenie predsa potrebuje odcudzený človek, ľudská budúcnosť. Kríž ja našou poslušnosťou cene pravdy a lásky – bez záruky, že to „začne fungovať“. „Kupuje“ nám pravdu, ktorá je v tomto svete vždy drahá. Skrze kríž zaplatil Ježiš cenu nie tak, že my by sme ju platiť nemali, ale tak, aby sme skutočne vedeli, že za pravdu a lásku sa platí – všetkým.
Tým, že sa človek venuje svetu neuniká pred krížom, ale stále znovu na kríž naráža. S utváraním sveta sú spojené sklamania a pády, z ktorých je treba sa vzchopiť a ďalej s vierou pracovať na budúcnosti tohto sveta. Kto sa napriek všetkej márnosti zasadzuje proti odporujúcim silám k zlepšeniu pomerov, zakúsi v tomto nasledovaní Ukrižovaného najvnútornejšiu podstatu Kristovho kríža. Ježišov verejný život je symbolicky zhrnutý v ukrižovaní a s ukrižovaním je nerozlučne spojené aj vzkriesenie. Preto práve v ukrižovaní je ohnisko kristológie – a života v nasledovaní Krista.
Zobrazenie trpiaceho Krista
V prvých troch storočiach sa spodoboval vždy len holý kríž, vždy bez tela Ukrižovaného. Kríž bol víťazným znamením a býval preto zdobený drahokamami. Najstaršie zachované zobrazenia ukrižovania pochádzajú z 5. storočia: jedno je na doske zo slonoviny, uchovávané v britskom múzeu, ďalšie na drevených dverách baziliky svätej Sabiny v Ríme. Na oboch je ale potlačený akýkoľvek výraz utrpenia. Kristus sa vyjavuje v postoji víťaza alebo modlitebníka.
Ešte v ranom stredoveku a v románskom štýle sa znázorňovanie Krista vyznačuje ostýchavosťou a úctivosťou. Kráľovská koruna zdobí nielen sudcu nad svetom, ale tiež Panovníka na kríži. Až vo vrcholnej gotike a v ranej renesancii stráca postava Krista svoju hieratickú prísnosť v prospech ušľachtilej ľudskosti. Pod vplyvom mystiky utrpenia Bernarda z Clairvaux a Františka z Assisi sa teraz kladie dôraz na Kristovo utrpenie. Ale až neskorá gotika robí utrpenie Ukrižovaného hlavnou témou. A kým u fra Angelica, florentského dominikánskeho mnícha ranej talianskej renesancie, ešte Kristus trpí v tichej kráse, severne od Álp sa trpiaci Kristus znázorňuje vždy viac v štýle drsného realizmu s tŕňovou korunou na hlave. A kým vrcholná talianska renesancia, filozoficky ovplyvnená novoplatonizmom a spoločensky určovaná vyššími vrstvami, znázorňuje Krista ako prototyp ideálneho človeka, nemecká neskorá gotika, ktorá rastie viac z náboženských zápasov jednotlivca a zo spoločenských zvratov, ho maľuje ako zbičovaného, zmučeného, zlomeného, umierajúceho muža bolesti. Naturalisticky barokový výraz nie je príliš vhodný k prehĺbeniu lásky k ukrižovanému Kristovi alebo k zrozumiteľnému priblíženiu kríža ako znamenia víťazstva a spásy, víťazstva Božej lásky nad nenávisťou sveta.
Skôr by sme mali nadviazať na starocirkevnú tradíciu, ktorá chápala kríž ako znamenie spásy a víťazstva a ako znamenie, že patríme Bohu a že sme vyslobodení z moci sveta. V drastických zobrazeniach kríža je často vyjadrená aj potlačená agresivita. Vo východnom kresťanstve sú obrazy často „hojivé“, zatiaľčo v západnom kresťanstve sa drastickým spôsobom zobrazuje nielen ukrižovanie, ale aj scény zo života mučeníkov. Kresťanské obrazy by mali pôsobiť aj ako obrazy „uzdravujúce“. Nechceme pred utrpením zatvárať oči, o to tu nejde. Ale Kristus, ktorého rozodiera na kríži bolesť, nesmie byť v ťažisku nášho spôsobu zobrazovania kríža.
Štefan Šrobár
autor je teológ