Ikona kráľa Dávida (Wikimedia)
Postava Dávida ako človeka a kráľa je taká výrazná, že pre Izrael ostáva vždy vzorom Mesiáša, ktorý sa má narodiť z jeho rodu. Počínajúc Dávidom, nositeľom Zmluvy s ľudom je kráľ (Sir 47, 2 – 11). Preto trón Izraela je trón Dávida (Iz 9, 6; Lk 1, 32); jeho víťazstvá oznamujú víťazstvá, ktoré Mesiáš, plný Ducha, ktorý spočinul na synovi Jesseho (1 Sam 16, 13; Iz 11, 1 – 9), dosiahne nad nespravodlivosťou. Ježiš víťazstvom svojho vzkriesenia splní prisľúbenia dané Dávidovi (Sk 13, 32 – 37) a dá dejinám zmysel (Zjv 5, 5).
Dávidova ríša
Dávid (hebrejsky dāwíd), toto meno je doložené v starobabylončine z počiatku 2. tisícročia pred Kristom. Dávid, pravnuk Rút a Bóaza, bol najmladší z ôsmich bratov (1 Sam 17, 12 nn), a bol pastierom. Keď Boh zavrhol Saula ako kráľa nad Izraelom, ukázal Samuelovi Dávida ako jeho nástupcu. Samuel ho v ústraní v Betleheme pomazal za kráľa (1 Sam 16, 1 – 13). Jedným z dôsledkov Saulovho zavrhnutia bolo to, že od neho odstúpil Boží Duch. Dávid, ktorý mal podľa Božieho plánu Saula nahradiť, bol vybraný, aby kráľovi vo chvíľach duševnej depresie slúžil (1 Sam 16, 17 – 21). Už v tom vidíme zjavenie Božieho zámeru, ktorý vzbudzuje bázeň. Vtedy sa stretli životné dráhy dvoch mužov – postihnutého velikána a povstávajúceho mladíka. Po Saulovej smrti hľadal Dávid Božiu vôľu a Boh ho viedol k tomu, aby sa vrátil do Judska, odkiaľ pochádzal. Tam ho jeho súkmeňovci pomazali za kráľa a on si za svoje kráľovské sídlo zvolil Hebron. Mal tridsať rokov a vládol v Hebrone sedem a pol roka. Je to dôležitý fakt, že dávidovská monarchia kladie svoje pevné základy na kmeňoch juhu, ešte blízkych kočovnému životu, kde sa uchovávali a budú uchovávať živé tradície. V druhom období šejkovia všetkých kmeňov uznali Dávida za Pánovho pomazaného. Vtedy nový kráľ verejne ohlásil svoje veľké politické ciele. Aby dal kráľovstvu pevný základ, potrebuje ústrednejšie hlavné mesto ako bol Hebron, ktoré by bolo symbolom víťazstva. Preto upiera svoj zrak na Jeruzalem. Jebusejci, kanaánsky ľud, ktorý ho obýval, mal v ňom pevnosť. Keď roku 1005 kráľ opanoval hlavné mesto, ihneď sa pustil do práce, aby mu dodal nový vzhľad. Len čo Dávid dosiahol zjednotenie kráľovstva podujal sa na boj proti Filištíncom. Títo sa sklamali, keď si mysleli, že zostane poslušným vazalom. Pod jeho nadvládu sa dostali prístavy, ktoré Šalamún použije ako základne pre rodiace sa loďstvo. Na severe opäť vydobyje rovinu Ezdrolen. Od čias Héliho archa zostávala v polovyhnanstve, ukrytá v malom mestečku. Dávid ju dal preniesť do Jeruzalema. Bola to veľká politická myšlienka. Hlavné mesto sa stalo tiež náboženskou metropolou. Sám vykoná obrady obety. Svedčí to o tom, že voči kňazstvu bola monarchia oveľa silnejšia, než za Šaula. Vojny proti Moabčanom, Amončanom, ba aj proti aramejským princom z Damasku, vedené skoro vždy statočným Joábom, rozšírili Dávidovu moc nielen po Kanaáne, ale od Sinaja až po rieku Eufrat. Bolo to prvý raz, čo Izrael dosiahol taký stupeň moci a organizácie. Rysovalo sa štátne zriadenie s kancelárom, sekretármi, s ministerstvom verejných prác, archívov. Urobil sa rozhodujúci krok vpred. Také bolo Dávidovo dielo. Ukázalo sa významné po viacerých stránkach. Chrabrý ako Šaul, no oveľa lepší politik, nenápadne dokončieva zjednotenie národa, oslobodzuje krajinu a získava svojim poddaným tú slávu, ktorá pri úspechu zoceľuje jednotu. Je to dielo výlučne národné, lebo Dávid je predstaviteľom svojho národa a odmieta každý cudzí vplyv. Azda len Filištínci, ktorých vojenskú organizáciu obdivuje, budú trochu vplývať na jeho mladé kráľovstvo. „Chápeme, že vo chvíľach veľkého smútku Izrael nemôže zabudnúť na tento slávny obraz a nemôže si sľúbeného Spasiteľa, Kráľa Slávy, predstaviť inak, než v Dávidovej podobe“, myslí si Rops.
Náboženský význam Dávida a jeho kráľovstva
Dávidovo kráľovstvo patrí tak ako udalosti Exodu k základným náboženským udalostiam, ktoré v izraelských dejinách najsilnejšie pôsobili na vytváranie liturgie a teológie. Dejiny izraelských kmeňov sú akosi nepretržitým výstupom k vrcholu, na ktorom žiari osobnosť a dielo veľkého kráľa Dávida. Neskoršie dejiny izraelského národa sa stále merajú podľa tohto Dávidovho merítka tým, že sa buď narieka na klesnutie z tejto výšky, alebo sa napomína k návratu k Dávidovmu kráľovstvu. Náboženské spracovanie Dávidovej osoby podnietilo veľké teologické otázky príchodu Mesiáša a problémy eschatológie. Nejde však len o Dávida. Podľa biblických správ ide o následníctvo Dávidovho trónu. Aj Dávid pochybil, ale práve Šalamún, ktorého mu porodila Betsabe, manželka Uriáša (2 Sam 12, 24), sa stáva jeho nástupcom. V tejto situácii vystupuje otázka : Prečo Boh nezavrhol tiež Dávida a jeho rod, ako Šaula? Prečo Boh jednal s Dávidom veľkorysejšie, než so Šaulom? Prečo, napriek Dávidovmu zlyhaniu, zostalo následníctvo trónu v jeho rode? Dávidove dejiny chcú predovšetkým dať odpoveď na tieto naliehavé otázky. Teologicky citlivé ťažisko týchto odpovedí možno vidieť v Nátanovom proroctve, ktoré vyznieva tak, že Boh už nikdy nezabudne na sľub, ktorý raz dal Dávidovi a nezreviduje ho. „Až sa tvoje dni doplnia a uložíš sa k svojím otcom, ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. On postaví môjmu menu dom a ja upevním trón jeho Kráľovstva naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom. Ak sa previní, budem ho karhať ľudským prútom a ľudskými ranami. Ale svojej milosti ho nepozbavím, ako som jej pozbavil Šaula, ktorého som odstránil spred teba. Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený na veky !“ (2 Sam 7, 12 – 16). V Dávidových dejinách ide o to, čo príde po Dávidovi, o následníctvo trónu, o Pomazaného, o vzdialeného Potomka (Ž 131, 17). Pointa celých Dávidových dejín spočíva v nástupníctve na trón, ktoré sa v blízkej dobe uskutočňuje v Šalamúnovi a vzdialene v Ježišovi Kristovi, „synovi Dávida“ (Mt 1, 1) a právom „židovskom kráľovi“ (Jn 18, 33 – 37). Vzdialený cieľ, to znamená príchod Mesiáša, ktorý vzíde z Dávidovho rodu a narodí sa v Betleheme, ožaruje jasným svetlom starozákonné dejiny spásy. Izaiáš vedel o tomto mesiášskom svetle (Iz 11, 1). Aj Micheáš ospevuje nástupníctvo a kráľovstvo „nového Dávida“, ktorý pochádza z Betlehema (Mich 5, 1). Bez tohto vedúceho mesiášskeho motívu, ktorý zaznieva najprv len slabo, sa Dávidove dejiny nedajú a nemôžu rozprávať. Dávid a jeho nástupca Šalamún spôsobili, že sa Jeruzalem stal náboženským centrom izraelského národa. Rozhodujúce udalosti v živote a vykupiteľskom diele Ježiša Krista sú spojené s Jeruzalemom, ktorý dobyl Dávid, a ktorý Šalamún vyznamenal postavením chrámu. Jeruzalem sa stal strediskom dejín spásy (A. Läpple).
Literatúra
Läpple, A. : Úvod do Starého zákona. Praha : Česká katolická charita 1972, s. 185 – 186.
Rops, D. : Biblia a jej ľud. Trnava : Dobrá kniha, 1991, s. 164 – 167.
Štefan Šrobár
autor je teológ