Prečo musel Ježiš opustiť apoštolov? Prečo Kristus vystúpil na nebesia a nevytratil sa potichu spomedzi okruhu svojich rečníkov? Ježiš sa nám stráca z očí a necháva nás v realite, aby sme sa aj my cez vlastné životné skúsenosti povzniesli k Bohu.
Ježišovo nanebovstúpenie
Christi Himmelfahrt od Gebharda Fugela, okolo roku 1893
Nebo v náboženskom význame je označením pre Boží príbytok, jeho trón (Mt 5,34; Sk 7,40), ale aj pre jeho moc (Mt 11,25), zvrchovanosť (Rim 1,18) a odlišnosť v porovnaní so stvorením (Mt 11,25; Lk 11,13). Evanjelista Lukáš, ktorý je autorom Skutkov apoštolov opisuje udalosť Ježišovho nanebovstúpenia slovami: „….vzniesol sa a oblak im ho vzal spred očí“ (Sk 1,9). Oblak je v Písme tiež znamením Božej prítomnosti (Lk 9,35; Mk 9,7), ktorá sa otvorila pre Ježiša pri jeho nanebovstúpení a oddelila ho od učeníkov. V biblickom texte sa hovorí o dvoch mužoch v bielom odeve, ktorí zastali pri učeníkoch. Boli to „angelos“, či v gréčtine znamená „poslaný“. Títo Boží poslovia potvrdzujú, že ide o dôležitú udalosť v Ježišovom živote, ktorá má pôvod v Božích zámeroch a preto je potrebné venovať jej náležitú pozornosť. Ježiš sa po vzkriesení mnohým zjavoval, bol s nimi, rozprával sa, jedol s nimi, ale potom sa to všetko skončilo. Preto bolo potrebné, aby jeho učeníci, ktorí mali byť jeho svedkami, správne pochopili koniec jeho pozemského života. Mali pochopiť, že koniec jednej periódy Ježišovho života nie je stratou, ale odchodom k Otcovi. Že to s Ježišom neskončilo zle. Ježiš, ktorý odteraz žije u Boha znovu príde na konci času.
Nemáme opustiť svet
Ježiš neodišiel z tohto sveta do nejakých krásnych nadzemských výšok, v ktorých mu už nezáleží na tom, čo sa na našom svete deje. Preto ani my nemáme opustiť tento náš svet a odísť s Ježišom do neba. Učeníci a teda aj my sme poslaní ísť opačným smerom. Ježiš hovorí „choďte do sveta“ a prinášajte mu radosť a nádej. Zdôrazňuje sa tu kresťanský realizmus, ktorý sa bránil náboženskej predstave antiky o zlom svete, z ktorého sa treba nejakou vyššou múdrosťou oddeliť. Žiaľ niektoré z týchto antických predstáv prenikli aj do raného kresťanstva a pôsobili negatívne na jeho ďalší vývoj. Pohŕdať telom už nemožno, pretože je povolané k účasti na večnej sláve celej bytosti (1 Kor 15,32).
Štefan Šrobár
autor je teológ