Ak hovoríme o Európe, často sa stretávame s tendenciou prisudzovať jej hodnotu samu osebe. Takéto uvažovanie vychádza z predpokladu, že existujú nejaké hodnoty, ktoré sú Európe vlastné (napríklad kresťanské), a všetky vplyvy sú jej v podstate cudzie. Filozof Eduard Chmelár upozorňuje, že takýto postup v sebe nesie všetky znaky politickej mytológie a nemal by sa stať predmetom serióznych úvah. Pre Európu je totiž typické práve tak kresťanstvo a humanizmus, ako aj fašizmus a komunizmus – všetko sú to hodnotové systémy, ktoré sa zrodili z európskeho kontextu a bolo by nesprávne domnievať sa, že jeden z nich je viac európsky a druhý menej. Preto aj hovoriť o rozdieloch medzi konzervatívnymi, liberálnymi a socialistickými hodnotami nie je celkom korektné, pretože to, čo rozdeľuje tieto smery, nie sú hodnoty, ale spôsoby ich uplatnenia.
Hodnoty sú trvalé, prežívajú aj pád veľkých ideologických systémov a menia iba svoje politické zdôvodnenie. Sloboda, demokracia, rovnosť, solidarita, sociálna spravodlivosť – to všetko sú ideály, ktorých hodnotu nemožno posudzovať podľa ich praktickej úspešnosti. Tieto ideály v politickej praxi nie sú spochybňované, nanajvýš oberané o svoju principiálnu silu: „Nepoznám socialistu, ktorý by niečo podstatné namietal proti hodnote rodiny. Nepoznám konzervatívca, ktorý by mal vážnejšie výhrady k hodnote solidarity. Nepoznám liberála, ktorý by spochybňoval sociálnu spravodlivosť. Nedorozumenia vznikajú hlavne v chápaní týchto pojmov. Často sa napríklad stavia do protikladu solidarita so zodpovednosťou. (….) Je veľmi dôležité, aby sme to pochopili, lebo iba tak si uvedomíme, že hodnotovým protivníkom ľudí vyznávajúcich slobodu, demokraciu a spravodlivosť nie je konzervativizmus, liberalizmus či socializmus. Je to rasizmus, šovinizmus, xenofóbia a izolacionizmus, (….). Hodnoty konzervatívcov, liberálov i socialistov majú v skutočnosti spoločné korene, ktoré sa zbiehajú do hodnotového systému, ktorý nazývam európsky humanizmus“ , vysvetľuje Chmelár.
Podľa neho úzka spolupráca socialistov a konzervatívcov na európskej úrovni to len potvrdzuje. Jedným z dlhotrvajúcich politologických predsudkov je zjednodušený názor, že konzervativizmus vyrástol z kresťanstva, liberalizmus zo svetského humanizmu a socializmus z robotníckeho hnutia. Ale socializmus má tak isto svoje hlboké kresťanské a humanistické korene. Treba si uvedomiť, že všetky utopické predstavy o sociálne spravodlivej spoločnosti vyrástli z koncepcie tzv. etického socializmu.
To znamená, že pôvodná teória nesledoval primárne ekonomické ciele a do rozporu s náboženstvom ju dostal až Karl Marx. Pritom v laickej verejnosti vládne primitívna predstava, akoby sa idea socializmu zrodila práve s týmto učencom. No aj o Marxovi treba povedať, že bol ovplyvnený biblickými predstavami, ako to presvedčivo dokázali Sigmund Freud a Erich Fromm.
Štefan Šrobár
autor je teológ