Adventné obdobie má dvojaký význam: je časom prípravy na slávnosť Narodenia Pána, v ktorom sa pripomína prvý príchod Božieho Syna medzi ľudí a zároveň je to čas, v ktorom sa touto pripomienkou zameriava ľudská myseľ na očakávanie druhého Kristovho príchodu na konci vekov. „U nášho Pána Ježiša Krista je väčšinou všetko dvojité. Dvojité narodenie: jedno z Boha pred vekmi, druhé z Panny v plnosti času. Dvojitý príchod: jeden skrytý ako rosa na rúne, druhý slávny, totiž ten budúci. Pri prvom príchode ležal v jasliach zavinutý do plienok, pri druhom sa zahalí do svetla ako do rúcha. Pri prvom vzal na seba kríž, zahrnutý potupou, druhý raz príde oslávený, obklopený zástupmi anjelov. Preto sa nezastavme len pri jeho prvom príchode, ale očakávajme aj druhý.“ (sv. Cyril Jeruzalemský)
Kto je Ján Krstiteľ?
Biblické texty spojené s adventom sú v modernej reči tvrdou alternatívou. Kázanie Jána Krstiteľa nadväzuje priamo na prorockú zvesť o Mesiášovi, vykonávateľovi spravodlivosti, ktorý už prichádza (Mt 3, 11-12). Ján Krstiteľ je asociál podobný hippies, dnešný panker, greenpeaceák, ekologický aktivista. Matúš v ňom videl toho, o ktorom iný velikán biblickej kultúry Izraela hovoril, že to je on, kto ohlasuje príchod nebeského kráľovstva. Matúš napísal toto: „V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ To o ňom povedal prorok Izaiáš: Hlas volajúceho na púšti: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med“ (Mt 3, 1-4). Zrejme tomuto charizmatickému kazateľovi nebolo jedno, čo na jeho slová povedia chrámoví pracovníci či farizeji, ktorí boli spokojní sami so sebou. Samozvaný Ján Krstiteľ s pochybným backgroundom, čudným výzorom, pozoruhodnými schopnosťami interpretovať náročné state z prorokov, no bez akejkoľvek mocenskej podpory, bol pre nich zaujímavou epizódou. A bol by ňou ostal. Keby to, čo hovoril nebolo naplnené. Ján Krstiteľ je preto z kresťanskej perspektívy označovaný za posledného proroka Prvej zmluvy, ktorou bol tzv. Starý zákon. Ten, ktorého ohlasoval prišiel tento zákon naplniť. A začala sa napĺňať Druhá zmluva, tzv., Nový zákon, ktorý je Druhou časťou kresťanskej Biblie. Čím ho podľa Jána Krstiteľa mal naplniť? „Rozsudzovať bude medzi národmi a naprávať početné kmene, takže si z mečov ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju.“ (Iz 2, 4): „Vtedy bude vlk bývať s baránkom a leopard spočívať s kozliatkom, teliatko a lev a kŕmny vôl budú spolu a drobný chlapček ich bude zavracať. Krava a medveď budú sa pásť, ich mláďatá budú ležať spolu a len bude ako vôl žrať slamu. Nemluvňa sa bude hrať nad dierou hada, do jamy vretenice siahne rukou odkojenča.“ (Iz 11, 6-8). Ale čo si má s týmito čudnými metaforami počať dnešný človek? Tieto obrazy majú mobilizačný zámer. Proroci neveštia z kryštálovej gule. Sú prognostikmi veriacej „verejnosti“. Kto začne veriť v možnosť premeny sveta na lepšie miesto pre život, ten ho už začne svojou vierou aj reálne meniť. Nestane sa to samo od seba. To by boli biblické príbehy len smiešnymi príbehmi pre deti. Realita sveta dospelých je o inom. Príchodom toho, o ktorom hovoril Ján Krstiteľ však nastala možnosť. Možnosť oslobodenia sveta od arogancie svetskej i náboženskej inštitucionálnej moci. Ani Ján Krstiteľ, pravdepodobne esén a celkom iste čudák, ani Ježiš Nazaretský sa nepridali k mocným, ani k tým, čo sa považovali za zbožných. Naopak boli členmi „občianskej verejnosti“, teda laici. Ježiš bol predtým ako verejne vystúpil remeselníkom teda samostatne zárobkovo činnou osobou. Vedel o čom je život a zakúsil jeho tvrdosť. Dejiny sa však opakujú. Arogancia moci pôsobí na poli svetskom i cirkevnom. No je tu možnosť stať sa alternatívou. Chce to však nájsť kľúč a dešifrovať biblické metafory. Máme istú výhodu. Vieme, že neslávny prvý advent, prvé betlehemské Vianoce či neúspech verejného vystúpenia Jána Krstiteľa a Ježiša mali svoje poveľkonočné pokračovanie. Len preto a práve preto majú takéto úvahy ešte aj dnes pre veľa ľudí zmysel. Ak pre mnohých ostatných ten zmysel už nemajú, je to tak trochu aj vinou tých prvých. Začína sa advent. Prežime ho v pokoji. A ak je to možné aj alternatívne.
Túžby a nádeje súčasného ľudstva
V našej dobe je ľudské pokolenie zasiahnuté údivom nad vlastnými vynálezmi a nad svojou mocou. Napriek tomu si však s úzkosťou kladie otázky o dnešnom vývoji sveta, o mieste a úlohe človeka vo svete, o zmysle úsilia jednotlivca a spoločnosti ako aj o poslednom cieli človeka a zmysle vecí. V tejto situácii neistoty a hľadania v súčasnom svete je pre nás kresťanov mimoriadne aktuálne zaoberať sa faktom druhého (nového) príchodu Ježiša Krista. Bez očakávania tejto skutočnosti zostáva celá budúcnosť sveta a ľudstva len hmlistým a neurčitým tápaním. Ľudstvo v súčasnosti prechádza krízou rastu. Nejasne si začína uvedomovať svoje potreby a možnosti. Ľudstvo je dne plné nejasných predtúch a očakávania. Preto je nanajvýš potrebné, aby sme sa my kresťania znovu naučili žiť z očakávania. Hviezda, ktorú svet dnes očakáva, bez toho aby vedel vysloviť jej meno, bez toho, aby presne oceňoval jej skutočnú transcendenciu, bez toho, aby vedel dokonca rozoznať jej najduchovnejšie a najbožskejšie lúče, to je nevyhnutne sám Ježiš Kristus, ktorého očakávame. Aby sme intenzívne túžili po parúzii, k tomu je potrebné, aby sme v sebe nechali tĺcť samotné srdce Zeme a pokresťančili ho. Musíme mať stále na mysli, že divinizovať neznamená zničiť, ale dotvoriť.
Aj my kresťania si stále hovoríme, že žijeme v očakávaní Ježiša Krista. V skutočnosti ale ak chceme byť úprimní, musíme si priznať, že vlastne už nič neočakávame. Preto je nevyhnutne potrebné, aby sme v sebe obnovili túžbu a nádej na veľký Príchod. Pre veriaceho v Ježiša Krista je príchod Pána nádejou na zavŕšenie vykúpenia a na vyslobodenie zo všetkých strachov, úzkostí, bolestí ako aj smrti.
Čo je parúzia?
Kristov príchod sa často označuje slovom „parúzia“, ktoré je odborným výrazom pre štátnu návštevu panovníka. (Mt 24, 3; 1Kor 15, 23; 1Sol 2, 19; Jak 5, 7; 1Jn 2, 28). V minulosti sa očakávalo od návštevy panovníka oslobodenie od pozemských nedostatkov a bied. Treba si však uvedomiť, že od takých bied, akými sú hriech, smrť, nepokoj a úzkosť pred smrťou nemôže oslobodiť žiaden svetský panovník. Tí, čo veria v Krista, čakajú svoje vyslobodenie zo spomínaných bied od Pána a to pri jeho novom (druhom) príchode (Flp 3, 18nn; 1, 6). V pastorálnych listoch sa stretáame namiesto výrazu „parúzia“ s termínom „epifania“ (2Sol 2, 8; 1Tim 6, 14; 2Tim 1, 10). Slovo „príchod“ značí zjavenie alebo oslávenú prítomnosť Mesiáša Krista, Syna človeka, Pána, ktorý sa ujíma svojho kráľovstva, je suverénnym vykonávateľom moci a posledného súdu. Pritom ide o transcendentný akt, alebo udalosť, ku ktorej sa upriamuje nádej viery a ktorá ukončí čas alebo prítomný vek a začne nový čas, ktorý sa nazýva zjavenie „nebeského kráľovstva“. Keď hovoríme o „novom (druhom) príchode“ Ježiša Krista, nemáme na mysli dajakú udalosť odohrávajúcu sa v priestore, ale osobné stretnutie sa s Kristom. Dôležitosť druhého príchodu Ježiša Krista je v skutočnosti, že v plnosti a vo večnej aktuálnosti a univerzálnosti zjaví to, čo je už dosiahnuté, naplnené a dokonané v čase prvého Kristovho príchodu. Sám Pán hovorí: „Hľa prídem skoro a so mnou moja odplata, aby som odplatil každému podľa jeho skutkov. Ja som Alfa a Omega. Počiatok aj Koniec“ (Zjv 22, 12-13). Pán Ježiš ale nepríde skoro, ak nebude intenzívne a túžobne očakávaný.
Literatúra
Gaudium et spes. Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete. Vyšehrad, Praha, 1969.
Kocúr, M.: theoBlogy. Artforum, Bratislava, 2011.
Novotný, A.: Biblický slovník. Kalich, Praha, 1956
Nový biblický slovník. Návrat domů, Praha, 1996.
Rahner, K.: Křesťanská budoucnost člověka. In: Křesťanství dnes (eseje). Horizont, Praha, 1969.
Rahner, K., Vorgrimler, H.: Teologický slovník. Zvon, Praha, 1996.
Teilhard de Chardin, P.: Chuť žít. Vyšehrad, Praha, 1970.
Štefan Šrobár
autor je teológ