Rozhovor v Communiu s Martinom Kováčom

9. septembra 2017 bol Martin Kováč v Malom evanjelickom kostole v Bratislave vysvätený na kňaza českej starokatolíckej cirkvi s poverením pre službu na Slovensku. V tejto súvislosti s ním šéfredaktor časopisu Communio urobil rozhovor pre českých čitateľov, ktorý Vám teraz ponúkame aj v slovenskej verzii. (pôvodne publikované na blogu Denníka N).

Martin, nie všetci čitatelia ťa dobre poznajú. Mohol by si sa bližšie predstaviť a popísať, ako viedli tvoje kroky do Starokatolíckej cirkvi v Českej republike?

Mám 27 rokov, pochádzam zo Slovenska, od roku 2014 som ženatý a s manželkou Luckou sa nám tento rok narodilo naše prvé bábätko – synček Samuel Martin. Momentálne žijeme v Trnave. Teológiu som študoval v Bratislave, Prahe, Osle a Viedni a absolvoval som aj niekoľko kratších pobytov na teologických fakultách v ďalších krajinách. Teraz pokračujem v doktorandskom štúdiu v oblasti biblickej teológie, predovšetkým novozákonnej, a ekumenickej teológie.

Ako dieťa som bol pokrstený v rímskokatolíckej cirkvi, ako v podstate väčšina ľudí na Slovensku. Keď som bol teenager, v našej farnosti v Hlohovci dostal na starosť prípravu na birmovku kňaz, ktorý ju viedol v duchu charizmatickej spirituality. Táto príprava ma naučila chápať vieru úplne inak: stala sa pre mňa osobnou záležitosťou, viedol som rôzne stretnutia mládeže a spoločenstvá, pôsobil som v tíme diecéznej školy animátorov mládeže, začal som sa zaujímať o bibliu, teológiu a tiež o ekumenické hnutie. Po maturite na osemročnom gymnáziu som sa preto v roku 2009 trochu netradične rozhodol študovať teológiu súbežne na katolíckej a evanjelickej fakulte v Bratislave. Za mojím rozhodnutím stála predovšetkým motivácia venovať sa hlbšie štúdiu biblických textov v pôvodných jazykoch a teoretickému i praktickému ekumenizmu, čomu sa venujem dodnes.

To sa ale nestretlo s porozumením na katolíckej fakulte a myslím, že to bol jeden z kľúčových momentov, keď sa začal môj postupný rozchod s rímskou cirkvou. Keďže som pochádzal z (bratislavsko-)trnavskej arcidiecézy, zažil som tiež, čo znamenala diecéza vedená arcibiskupom Sokolom, ale aj prerod v čase nástupu obľúbeného arcibiskupa Bezáka. V priebehu niekoľkých rokov som zažil chvíle, ktoré ma presvedčili, že moja osobná cesta viery už nie je zlúčiteľná s rímskou cirkvou. Spoločnosť okolo mňa očakávala, že na kritiku cirkvi budem odpovedať obranou, no ja som stále viac musel pritakávať jej opodstatnenosti – a z pozície laika som navyše nemal žiadnu možnosť zmeniť chod vecí okolo mňa, ktoré som nepovažoval za správne.

Študoval som síce na evanjelickej fakulte, no práve tam som pochopil, že problémy, ktoré zažívam v rímskej cirkvi, sú z môjho pohľadu u slovenských evanjelikov úplne analogické. Mňa totiž nikdy nijak zásadne netrápili vonkajšie veci, akými je podľa mňa napríklad povinný celibát duchovných, ale najmä otázka zneužívania moci na potláčanie iných názorov a prúdov bez možnosti brániť sa. A práve vtedy som narazil na starokatolícke teologické texty, pri ktorých som si uvedomil, že nie som prvý v dejinách, kto chce žiť katolícke kresťanstvo inak, a koho trápia v podstate tie isté otázky.

Čo ťa práve na starokatolíctve tak zaujalo (uchvátilo)?

Nikdy predtým a nikde inde som, až do stretnutia so starokatolíctvom, nezažil natoľko otvorené kresťanské spoločenstvo. Do pražskej farnosti som prvýkrát zavítal začiatkom roka 2011. Bol som vtedy hľadajúci, ale stále veľmi konzervatívny „chlapec z dediny“. Stretnutie s alternatívnym katolíctvom ma hlboko formovalo a stále formuje. Učí ma milovať skutočne každého bez akéhokoľvek rozdielu a nesúdiť iných kvôli ich inakosti.

Okrem iného sa vtedy naše spoločné stretnutia nekončili bohoslužbou, ale spoločne sme po nej chodili do „hospůdky“ kúsok od pražskej Rotundy – volala sa Tingl-tangl – a učili sme sa pravej starokatolíckej spiritualite, ktorú niektorí z nás charakterizovali ako „vyváženú mieru modlitieb a piva“. 😊

Starokatolíctvo ma naučilo žiť katolícke kresťanstvo v oveľa menších spoločenstvách, no v o to srdečnejšej a otvorenejšej atmosfére. Skutočnú katolícku alternatívu, ktorá je komunitná, demokratická, ekumenická, ale najmä ľudská.

Čo sa pre spoločenstvo na Slovensku mení spolu s tvojím kňazským svätením?

Začnem smutnejšou skutočnosťou: určite sa totiž tak často a pravidelne neuvidíme s Pavlom Vichlendom, ktorý k nám ochotne a bez nároku na akýkoľvek honorár dochádzal viac ako rok z Brna a neskôr zo Zlína takmer každú nedeľu do Bratislavy, aby nám vypomohol so slávením eucharistie. Okrem toho sme sa obtýždeň striedali za kazateľnicou, takže sme sa aspoň trochu snažili, aby sme sa neopočúvali. Pavla a jeho novú službu administrátora farnosti v Zlíne dodnes sprevádzame svojimi modlitbami. Bez neho a jeho ochotnej pomoci by sme ale dnes určite neboli tam, kde sme.

Mojím svätením sa zavŕšila jedna z etáp obnovy starokatolíctva v spoločenstve s Utrechtskou úniou na Slovensku. Starokatolícki veriaci teraz vo mne majú k dispozícii kňaza pre pravidelný sviatostný život, ale aj potvrdenie biskupa a synodálnej rady, že cirkvi na nás na Slovensku záleží. Okrem toho sme v nadväznosti na moje svätenie začali slúžiť naše bohoslužby v nových priestoroch – v aule Vysokej školy sv. Alžbety, ktorá sa nachádza priamo v centre mesta – len pár krokov od prezidentského paláca.

Otvára sa množstvo nových možností a my teraz dôkladne zvažujeme, do čoho sa oplatí investovať svoje sily a prostriedky.

Aká je vlastne aktuálna situácia a status spoločenstva v Bratislave?

Z hľadiska slovenského zákona o cirkvách a náboženských spoločnostiach, bohužiaľ, momentálne nemáme k dispozícii registráciu. Tú má totiž stále v rukách spoločenstvo pána Augustína Bačinského, ktorý v rokoch 2003 a 2004 opustil jednotu s biskupmi Utrechtskej únie, nechal sa vysvätiť vagantným biskupom v Portugalsku a mladú slovenskú časť cirkvi vyviedol mimo svetové starokatolícke spoločenstvo a vytrhol ju takto z pôvodnej jurisdikcie, ktorá zasahovala územie bývalej federácie.

Registrácia nových cirkví na Slovensku je natoľko náročná, že v súčasnej situácii je pre nás prakticky nemožná – vyžaduje sa totiž získať čestné vyhlásenia o členstve od 50 000 dospelých členov cirkvi! Tento absurdný návrh, ktorý dnes nespĺňa väčšina z už registrovaných cirkví na Slovensku, presadili v našom parlamente islamofóbni nacionalisti, ktorí tak chceli zamedziť formálnemu uznaniu islamu.

Z pohľadu slovenskej legislatívy sme tak dnes neregistrovanou cirkvou. Členovia nášho bratislavského spoločenstva sú ale riadnymi členmi českej cirkvi – a to zatiaľ prostredníctvom farnosti pri pražskej katedrále sv. Vavrinca.

Na zastrešenie niektorých našich kultúrnych, vzdelávacích, sociálnych a ďalších aktivít sme tento rok založili aj občianske združenie s názvom Starokatolíci na Slovensku. Chceli by sme sa v rámci našich časových možností uchádzať o granty na sociálne projekty a zvažujeme tiež, či sa v dlhodobejšom horizonte nepustiť do nejakej formy sociálneho podnikania.

Aké sú tvoje vízie a predstavy ďalšieho vývoja?

Prial by som si, aby naše bratislavské spoločenstvo bolo konštruktívnou súčasťou Starokatolíckej cirkvi v ČR. Naše spoločenstvo momentálne stojí najmä na nedeľných a sviatočných bohoslužbách, takže aktuálne hľadáme ďalšie formy pastoračných aktivít, ktoré by mohli byť pre ľudí v našom okolí zaujímave aj v priebehu týždňa. Po novom roku by sme sa do niečoho takého chceli pustiť. Trochu nás limituje, že okrem nedelí a sviatkov zatiaľ nemáme v Bratislave k dispozícii žiaden vlastný priestor, ale snažíme sa niečo vymyslieť.

Je tiež jasné, že sám na to všetko časom určite nebudem stačiť. Modlím sa preto za ďalšie povolania a snažím sa aj aktívne hľadať ľudí, ktorí by mohli mať záujem o duchovnú službu v starokatolíckej cirkvi a boli by pre ňu vhodnými kandidátmi.

Myslím, že máme potenciál rásť aj do ďalších miest. To je ale zatiaľ len hudbou budúcnosti. Najskôr je potrebné, aby sme v Bratislave vybudovali funkčnú a v istom zmysle modelovú farnosť s fungujúcou demokratickou štruktúrou, ktorá bude konštruktívne kritickým hlasom bez ohľadu na to, kto bude duchovným.

Dôležitou súčasťou nášho života je taktiež propagácia starokatolíctva na Slovensku, aby sa dostalo do spoločenského povedomia. V starokatolíctve som našiel zmysluplnú tvár kresťanstva, ktorá má podľa mňa potenciál osloviť súčasného človeka. Považujem preto za svoju zodpovednosť dať o ňom vedieť aj ľuďom vo svojom okolí, ktorí hľadajú Boha v katolíckej tradícii, ale trochu inak.

Ako v Bratislave funguje ekumenické hnutie? Ako ste zapojení?

Ekuména je dnes na Slovensku z môjho pohľadu formálna. Existuje niekoľko zaujímavých iniciatív, ale ľudia sa často boja a je cítiť opatrnosť. V našom spoločenstve sa ale v duchu ekumenickej otvorenosti našej starokatolíckej tradície usilujeme o aktívny dialóg a stretávanie sa s kresťanmi iných tradícií. Pravidelne niekoľkokrát do roka organizujeme spoločné bohoslužby (najmä v advente, pôste a niekedy na Letnice/Turíce), chodíme vzájomne kázať na svoje bohoslužby a zúčastňujeme sa akcií.

Najlepšie a najsrdečnejšie vzťahy máme s evanjelikmi (luteránmi), u ktorých som aj študoval teológiu, najmä s Cirkevným zborom Evanjelickej cirkvi a. v. Bratislava – Staré Mesto a tamojšou farárkou Annou Polckovou, ale aj s Farnosťou Evanjelickej cirkvi metodistickej Bratislava – Staré mesto, kde je farárom môj bývalý spolužiak Ivan Lukáč. Inšpirujúci je pre mňa ale aj príbeh a svedectvo Daniela Pastirčáka, kazateľa bratislavského zboru Cirkvi bratskej – Kaplnka, ktorý bol blízkym priateľom známeho slovenského rímskokatolíckeho kňaza a disidenta Antona Srholca.

Osobne na základe svojich skúseností verím, že priateľstvo a stretávanie sa je jedným z dôležitých krokov ekumenizmu, pretože buduje väzby jednoty, ktoré majú silu prekonať aj historické konflikty a bariéry, ktoré naše cirkevné tradície rozdeľujú.

Človek nemôže žiť 24 hodín len duchovným životom… Máš aj nejaké hobby vo voľnom čase? Kde čerpáš energiu, resp. kde si najlepšie oddýchneš? Prezradíš nám svoje obľúbené jedlá?

Keďže sa nám tento rok narodilo naše prvé bábätko, snažím sa väčšinu svojho voľného času tráviť so svojou rodinou. Okrem toho veľmi rád čítam. Aktuálne okrem odbornej literatúry z biblistiky, ekumenickej teológie a histórie mám hrozne rád reportážnu literatúru, ktorú v slovenčine a češtine vydáva nové vydavateľstvo Absynt. Rád sa tiež bicyklujem – pred pár mesiacmi som si kúpil skladačku, ktorú ľahko zbalím aj do vlaku alebo auta. 😊

Pokiaľ ide o jedlo – mám veľmi rád lasagne na rôzne spôsoby, ale nepohrdnem ani indickou kuchyňou. V praxi ale rád zjem všetko, čo mi navarí niekto iný – teda najmä moja manželka Lucka.

Ďakujem za rozhovor. Nech sa Vám darí.

Jiří J. Konvalina, šéfredaktor časopisu Communio

Rozhovor pôvodne vyšiel v celocirkevnom časopise Communio 4/2017, s. 12-15.
Viac o nás a našej službe sa môžete dočítať na www.starokatolici.eu.