Starokatolícka cirkev
„Rozhodli sme sa zostať mimo spální“
Minulý týždeň katolícki duchovní počas celonárodnej kampane požehnali aj homosexuálne páry. To je v rozpore s učiteľským úradom rímskokatolíckej cirkvi. Nie však starokatolíckej cirkvi. Starokatolícka cirkev sa opiera o historicko-kritický výklad Biblie a prichádza k inému záveru.
(Preklad z nemeckého originálu v PRO Das christliche Medienmagazin: Tina Bednár. Editoval: Martin Kováč)
Ulf-Martin Schmidt je dekanom Starokatolíckej cirkvi v Nemecku (Zdroj: Osobný archív UMS)
Počas kampane #láskavíťazí (#liebegewinnt) boli v pondelok minulý týždeň po celom Nemecku, počas katolíckych bohoslužieb požehnaní ľudia a ich vzťahy – bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu. Keďže v rámci kampane boli požehnaní aj homosexuáli, je to v rozpore s rímskokatolíckou Kongregáciou pre náuku viery. Tá v marci požehnanie homosexuálov výslovne zakázala. V starokatolíckej cirkvi je situácia iná. Výslovne umožňuje žehnanie homosexuálnym párom. Starokatolícka cirkev tiež upustila od povinného celibátu a svätí ženy.
„Požehnanie homosexuálnych párov v starokatolíckej cirkvi už nie je ničím rušivým,“ hovorí Ulf-Martin Schmidt, farár starokatolíckej farnosti v Berlíne. Ako dekan je Schmidt vo svojej cirkvi zodpovedný za všetky nové spolkové krajiny vo východnom Nemecku. „O otázke, ako sa správať k homosexuálnym bratom a sestrám vo viere, už oficiálne rozhodla synoda v roku 1997.“ Synoda konštatovala, „že v mnohých našich farnostiach sú začlenení ženy a muži milujúci rovnaké pohlavie. Synoda žiada farnosti, aby sa naďalej usilovali o atmosféru prijatia, otvorenosti a tolerancie voči homosexuálne milujúcim a žijúcim ľuďom.“ Naposledy bol v septembri 2014 v starokatolíckej cirkvi schválený obrad požehnania partnerstiev osôb rovnakého pohlavia. Tým sa konečne oficiálne v celej diecéze zaviedlo to, čo sa v mnohých starokatolíckych farnostiach praktizovalo od začiatku 80. rokov.
Kňazský celibát zrušený v roku 1878
Ďalší spor, ktorý vyvoláva diskusie a nepochopenie v radoch rímskokatolíckej cirkvi, celibát kňazov, bol už v starokatolíckej cirkvi vyriešený. Keďže v období vzniku cirkvi koncom 19. storočia bola prevažná väčšina kňazov vychovávaná a vzdelávaná v rímskokatolíckej tradícii, ale laická synoda od začiatku celibát ako podmienku kňazstva odmietala, od roku 1878 mohli kňazi žiť v celibáte alebo sa ženiť. Približne 90 percent duchovných dnes žije v manželstve alebo trvalom partnerstve a desať percent v dobrovoľnom celibáte, uvádza Schmidt. Ženy sú tiež, na rozdiel od oveľa väčšieho katolíckeho náprotivku, svätené do duchovnej služby.
V čom sa teda starokatolícka a rímskokatolícka cirkev teologicky líšia v prístupe k homosexualite a požehnávaniu partnerstiev osôb rovnakého pohlavia? „V zásade sme sa rozhodli, že sa nebudeme miešať do spální našich členov,“ hovorí Schmidt a vysvetľuje: „O otázke náboženského prístupu k homosexualite v konečnom dôsledku rozhoduje aj hermeneutický prístup k Biblii.“ Sexuálna morálka rímskokatolíckej cirkvi je vo všeobecnosti veľmi výrazná, a to nielen v oblasti homosexuality. Mnoho ľudí to považuje za negatívne a rušivé. „Ľudia, ktorí k nám prichádzajú, to už rozhodne nechcú. Nechcú cirkev, ktorá by im hovorila, ako majú žiť svoju sexualitu.“
Schmidt má dojem, že rímskokatolícka oficiálna teológia je silne ovplyvnená ideálnym obrazom manželstva a „všetko ostatné sa musí merať vo vzťahu k nemu“. V rímskokatolíckej náuke je vzťah medzi mužom a ženou jasne legitimizovaný božským právom a nie je možné o ňom diskutovať – akýsi rodový normatív. V nej – ale aj v evanjelickej teológii – existuje jasné rozdelenie mužských a ženských charakteristík, ale nie ich vzájomné pôsobenie. „Ako cirkev, ktorá prikladá veľký význam možnosti nadobúdania vedomostí – a teda aj prehlbovaniu poznania – prostredníctvom vedeckého výskumu, ale už nemôžeme zdieľať tento normatív. Teda ani tento základný predpoklad, že existuje „ideálny muž“ a „ideálna žena“, a teda iba jeden ideálny vzťah. Ak okrem toho skúmame historicko-kriticky, veľa z toho, čo sa nám na prvý pohľad zdá v biblických textoch ako ‚krištáľovo jasné výpovede‘, má v historickom kontexte niekedy úplne iný zmysel.“
Historicko-kritický výklad Biblie a veda majú veľký význam
Historicko-kritická interpretácia Biblie odmieta prenášať „biblické chápanie manželstva zo staroveku jedna k jednej do súčasnej situácie“, vysvetľuje Schmidt a odvoláva sa na pasáže novozákonných listov Pavla a Petra. (1 Petrov 3, 9) „Žehnajte, lebo ste boli povolaní, aby ste sa stali dedičmi požehnania,“ píše sa v Prvom Petrovom liste. „Vychádzame z toho, že požehnanie je určené pre všetkých,“ hovorí Schmidt. Ostatné pasáže biblického textu, ktoré „hovoria, akoby boli proti homosexuálnym vzťahom“, je potrebné interpretovať v ich dobovom kontexte a podľa svojho významu neboli zamerané na také formy partnerských vzťahov, aké dnes požehnávame. „Homosexualita vtedy vždy bola o zneužívaní moci. Mimochodom, veľmi veľká oblasť, ktorá bola v tom čase dôležitá aj pre heterosexuálov. Ženy a dievčatá museli v tom čase znášať znásilnenie, dokonca aj v manželstve,“ hovorí Schmidt. Vzťahy vôbec neboli „partnerské“.
V biblickom kontexte odsúdenie homosexuálnych vzťahov – Schmidt uvádza aj starozákonnú situáciu v Sodome a Gomore – v podstate poukazuje na zneužitie práva na pohostinnosť. Aj to, že v staroveku bola homosexualita dôsledne spájaná s pedofíliou, je „z dnešného pohľadu“ neprijateľné. Obe tieto témy sa však stále často hádžu do jedného vreca, najmä zo strany konzervatívnych kresťanov. Schmidtovi je jasné, že na základe biblických pasáží o homosexualite je možné dospieť aj k inému názoru. Tí, ktorí texty neskúmajú historicko-kritickým spôsobom, dochádzajú k iným záverom.
Tento spôsob výkladu Biblie má preto v starokatolíckej cirkvi – a teologickej vede vo všeobecnosti – vysokú prioritu „U nás je nemysliteľné, aby sa biskupský učiteľský úrad považoval za oprávnený rozkazovať vedeckej teológii,“ vysvetľuje Schmidt. Na druhej strane v rímskokatolíckej cirkvi je podľa neho učiteľský úrad nad všetkým. „V konečnom dôsledku sa v rímskokatolíckej cirkvi môže vedecký výskum robiť ako chce – nemá to žiadny štrukturálny význam. Učiteľský úrad stále rozhoduje o tom, čo je učením cirkvi. V rímskokatolíckej sfére zohráva historicko-kritické bádanie interne významnú úlohu – z vedeckého hľadiska, ale nie z hľadiska učiteľského úradu. Z dlhodobého hľadiska to vedie k stále väčšiemu odcudzeniu medzi univerzitnými teologickými fakultami a cirkevným učiteľským úradom.“
„Cirkevný rozkol už dávno vnútorne nastal“
„Podľa mňa otázka, ako sa vysporiadať s homosexuálnymi požehnaniami, vlastne ukazuje, aké hlboké rozdelenie už dlho je v rímskokatolíckej cirkvi“ uviedol Schmidt. Problematicky vnímam pri debatách na túto tému to vyhrocovanie: „Nehovoríme o faktickej otázke – nie, je to o láske. Hovoríme o ľuďoch, ktorí sa majú radi!“ V ostrých debatách preto niekedy človek môže ľuďom naozaj iba ublížiť. Schmidt považuje kampaň #láskavíťazí (#liebegewinnt) za „prejav občianskej neposlušnosti“ zo strany niektorých duchovných. „Táto akcia je iba vonkajším znakom toho, že cirkev je už dávno vnútorne rozdelená,“ obáva sa Schmidt.
Schmidt poznamenal, že „konzervatívne krídlo je rovnako rázne a niekedy dokonca ešte hlasnejšie ako takzvané progresívne krídlo“ v rímskokatolíckej cirkvi. „Potrebuje však aj cirkevný domov pre ľudí, ktorí chcú byť konzervatívni, a ktorí chcú veľmi prísnu, poslušnú líniu“ hovorí zároveň Schmidt. Bolo by „nedbanlivé vziať im ich domov“. V súčasnosti je otázkou, ako sa s tým vyrovná liberálne krídlo v rímskokatolíckej cirkvi, pretože udržať toto napätie je z dlhodobého hľadiska náročné. Je to rozkol. „Niektorí dokonca hovoria o schizme,“ hovorí, o novej „nemecko-katolíckej cirkvi, nech by už vyzerala akokoľvek.“ Schmid je skeptickejší. „Pre mňa to nie je dráma, že máme tak rozdielne názory. Existuje toľko ekumenických rôznych konfesií, že aj teraz si každý môže nájsť svoj domov.“ Rozhodujúce však podľa neho je, aby sme napriek všetkým rozdielom, ktoré je niekedy ťažké znášať, pokračovali v rozhovore. Pre liberálneho starokatolíka je obzvlášť dôležité zdôrazniť: „Upierať druhému z toho či onoho dôvodu, že je kresťan, je zbožštením seba samého a veľkou aroganciou. Aj keď s druhým nechcem zdieľať veľa vecí, vždy by som mu dôveroval: Skrze Krista si mojím bratom alebo sestrou. Vždy.“
Starokatolícka cirkev v Nemecku
Starokatolícke cirkvi vznikli z protestu proti dogmám Prvého vatikánskeho koncilu, ktorý sa konal v roku 1870. Jedným z hlavných bodov kritiky bola okrem iného nová dogma o pápežskej neomylnosti. Rímskokatolíci, ktorí odmietali nové dogmy, boli exkomunikovaní. Sformovali sa do novej denominácie, ktorej členovia sa nazývali „starokatolíci“ s odkazom na Starú cirkev. Od roku 1872 si vytvárali vlastné farnosti a miestne cirkvi. Starokatolícka cirkev v Nemecku má dnes približne 15 000 členov v 60 farnostiach so 42 farskými úradmi, ktoré sú rozčlenené do siedmich dekanátov. Cirkev tvorí jedno biskupstvo (diecéza). Od roku 2010 je biskupom Matthias Ring.
Preklad z nemeckého originálu v PRO Das christliche Medienmagazin („Wir haben entschieden, uns aus den Schlafzimmern rauszuhalten“ z 18. mája 2021): Tina Bednár. Editoval: Martin Kováč