Najstarší dochovaný obraz apoštola Pavla zo 4. st. na freske v rímskej katakombe sv. Thekly.
25. januára si liturgické cirkvi kresťanského Západu každoročne pripomínajú sviatok „obrátenia apoštola Pavla“, ktorý odkazuje na Pavlovu jedinečnú skúsenosť na ceste do Damasku. Svedectvá o tejto udalosti nachádzame na troch miestach v Skutkoch apoštolov (Sk 9,1-19; 22,4-16 a 26,9-19) a Pavlovu vlastnú reflexiu v liste Galaťanom (Gal 1,11-17).
Týmto liturgickým sviatkom sa tradične končí aj týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý sa tradične slávi medzi sviatkom katedry sv. Petra (18. januára – v niektorých luteránskych cirkvách sa tento deň označuje ako Petrovo vyznanie) a sviatkom obrátenia sv. Pavla (25. januára).
Môžeme však naozaj hovoriť o Pavlovom „obrátení“? Viacerí odborníci v oblasti Nového zákona už od druhej polovice 20. storočia zhodne tvrdia, že tento termín nie je najvhodnejší. Prirodzene totiž navodzuje také chápanie, že Pavol po tejto skúsenosti zanechal prísne zákonnícke židovstvo a stal sa kresťanom zameraným na milosť. Takéto chápanie je však veľmi nepresné a môže neskôr viesť (a v minulosti, žiaľ, často aj viedlo) ku kresťanskému antisemitizmu. V prvom storočí totiž určite nemôžeme hovoriť o „kresťanstve“ ako samostatnom náboženskom prúde. Omnoho presnejšie je hovoriť o židoch, ktorí uverili v Ježiša, no túto vieru nechápali ako rozchod s judaizmom. Naďalej navštevovali chrám, zachovávali svoje zvyky, no Tóru interpretovali vo svetle viery v Ježiša.
Ako by sme teda mohli označiť Pavlovu náboženskú skúsenosť na ceste do Damasku? Skúsme sa pozrieť na jeho vlastný popis v liste Galaťanom:
Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám hlásal, nepochádza od človeka. Ja som ho totiž neprevzal, ani som sa mu nenaučil od človeka, ale prostredníctvom zjavenia Ježiša Krista. Veď ste počuli, ako som si kedysi počínal v židovstve; že som nadmieru prenasledoval a ničil Božiu cirkev. V židovstve som prevýšil mnohých vrstovníkov zo svojho rodu, lebo som viac horlil za podanie svojich otcov. Keď sa však tomu, ktorý si ma vybral od lona matky a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som o ňom hlásal evanjelium medzi pohanmi, už som sa neradil s telom a krvou. (Gal 1,11-16)
Nepripomína tento text až veľmi nápadne slová proroka Izaiáša: „Hospodin ma povolal od materského lona, od života matky ma volal mojím menom.“ (Iz 49,1b) či „To je málo, že si mojím služobníkom, aby si povzniesol Jákobove kmene a priviedol späť zachránených Izraela. Ustanovujem ťa za svetlo národov, aby si bol mojou spásou až do končín zeme.“ (Iz 49,6)? Alebo podobné slová o povolaní proroka Jeremiáša: „Skôr než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa; skôr než si vyšiel z lona, posvätil som ťa; ustanovil som ťa za proroka národom (hebr. gójím – teda proroka pohanom, či nežidovským národom).“ (Jer 1,5)?
Ikona apoštola Pavla zo 4. st. v Efeze.
Sám Pavol teda túto skúsenosť v liste Galaťanom reflektuje slovami, ktoré odkazujú na starozákonné prorocké povolania. Pavol sa teda zjavne vnímal ako Žid (por. Flp 3,4-6), ktorého Boh povolal pre špeciálnu misiu medzi nežidovskými národmi. Takéto povolanie je v plnom súlade s mesiášskymi zasľúbeniami Starého zákona (por. napr. Iz 2,2-5) a ponúka nám aj jedno z možných vysvetlení veľmi rýchlej a rozsiahlej Pavlovej misijnej činnosti medzi nežidmi, keďže najmladšie Pavlove texty sú charakteristické očakávaním veľmi blízkeho druhého príchodu Pána (gr. parúzia), ktorý možno očakával ešte za svojho života (por. 1Tes 4,15).
Nechcem v tomto krátkom texte zachádzať do prílišných podrobností súčasného bádania o Pavlovi a jeho teológii, ktoré sa zvykne nazývať aj „novým pohľadom na Pavla“. Na záver by som však rád položil jednu otázku ohľadom liturgickej praxe. Nebolo by v kontexte súčasného novozákonného bádania naozaj vhodnejšie hovoriť aj v cirkevnej praxi o 25. januári radšej ako o sviatku povolania apoštola Pavla? Myslím, že uvažovanie a diskusia o tejto otázke v prostredí kresťanských cirkví by mohli byť zaujímavým podnetom nielen pre ekumenický, ale aj pre židokresťanský dialóg, keďže vedie k historicky spoľahlivejšiemu a pravdivejšiemu pohľadu na judaizmus a rané kresťanstvo.
Martin Kováč,
starokatolícky diakon
a doktorand teológie
* Všetky biblické texty sú citované podľa Slovenského ekumenického prekladu.