Už v debate o ľudských právach vo francúzskom revolučnom parlamente v roku 1789 bola vznesená požiadavka : Keď sa proklamuje deklarácia práv človeka je treba s tým spojiť deklaráciu povinností človeka. Inak by nakoniec mali všetci ľudia len práva, ktoré by uplatňovali voči iným, avšak nikto by nepoznal povinnosti, bez ktorých práva nemôžu fungovať.
Rozlíšenie medzi právnymi a etickými povinnosťami je dôležité pre presnejšie rozlišovanie rovín práva a étosu, ktoré má početné implikácie práve pre uskutočňovanie ľudských práv. Najprv je treba objasniť otázku : Môžeme len na základe ľudských práv rozvinúť ľudský étos, platný pre celé ľudstvo. Roviny práva a étosu sa k sebe vzťahujú rozmanite : vznik, existencia a využívanie práva predpokladajú étos. Na druhej strane sa však étos nevyčerpáva v práve. Roviny práva a étosu je treba zásadne rozlišovať, čo má význam práve pre ľudské práva.
- Ľudia majú základné práva, ktoré sú vyjadrené v deklarácii ľudských práv. Štát i jednotliví občania sú povinní tieto práva ctiť a chrániť. Sú to právne povinnosti. Sme tu v rovine práva, zákonov, paragrafov justície, polície … Právo je v princípe žalovateľné a v nutnom prípade vynútiteľné ( „v mene zákona“ ).
- Ľudia však majú zároveň pôvodné povinnosti, ktoré sú dané charakterom osoby a preto sa nezakladajú na nejakých právach : Sú to právne nefixované etické povinnosti. Sme tu v rovine étosu, mravov, svedomia, „srdca“.
Prakticky to znamená : Vnútorné, mravne dobré zmýšľanie nemožno preskúmať ; preto nie je žalovateľné a už vôbec nie vynútiteľné ( „myšlienky sú slobodné“ ).
- Z ľudských práv samých, aj keď sú pre človeka základné, nemožno odvodiť úplný ľudský étos, ktorý musí obsiahnuť aj ľudské povinnosti dané pred právom. Pred každým právnym zakotvením a zákonodarstvom je tu mravná samostatnosť a vedomá vlastná zodpovednosť jednotlivého človeka, s ktorou sa spájajú nielen základné práva, ale aj základné povinnosti.
Ozajstný etický čin je ako čin umelca – objavom a tvorbou. Etika sa zvyčajne obracia k človeku s nejakým viac či menej výrazným apelom, ktorý ukazuje, čo človek musí robiť a čo nemusí. Ľudovo hovoríme, že etika chce „riadiť naše správanie“. Ale takéto konštatovanie nie je úplné. Etika chce apelovať hlbšie, k prameňom, z ktorých pochádzajú naše činy. Čo teda stvárňuje etika ? Stvárňuje „náš spôsob života“. Etika svojím apelom idúcim do hĺbky človeka chce zmeniť ľudské spôsoby existencie. Vyzýva ho, aby odhalil, čo je jeho étosom, a aby to, čo odhalil, urobil vlastným spôsobom existencie. Človek, ktorý je oddaný etickému zákonu praxis, sa stará o to, aby spôsob jeho existencie podliehal étosu konkrétneho dobra, keď mu rozum a intuícia hovorí, že je „tu nedostatok príslušného dobra“.
Právo potrebuje mravný základ. Pre nový svetový poriadok to znamená :
- Lepší svetový poriadok nemožno vytvárať , či dokonca vnucovať púhymi zákonmi, konvenciami a nariadeniami.
- Nasadenie pre ľudské práva predpokladá vedomie zodpovednosti a povinnosti. pre čo musia byť zároveň oslovené hlava i srdce človeka.
- Právo bez étosu nemá dlhé trvanie, preto nebude nový svetový poriadok bez svetového étosu.
„Svetový étos“ neznamená „svetovú etiku“ v zmysle určitej filozofickej alebo teologickej náuky o mravnom správaní, hodnotách a normách, ale značí základné mravné správanie človeka, chápaného individuálne, či kolektívne.
Štefan Šrobár
autor je teológ