Sestry a bratia milé priateľky a priatelia.
prvá nedeľa, ktorá nasleduje po Vianociach, sa označuje ako Nedeľa svätej rodiny. Zároveň je to sviatok, ktorý sa slávi 30. decembra, alebo teda prvú tú najbližšiu nedeľu. 1. január je zasa sviatok, keď si pripomíname Bohorodičku Pannu Máriu. Je to teda taký dvoj-sviatok, ktorý dnes si pripomíname a slávime. A je to sviatok netradičnej rodiny.
Cirkvi a cirkevné spoločenstvá dnes veľmi často zdôrazňujú pojem tradičná rodina – a nielen cirkvi. Aj do rôznych pravicových politík, dokonca tých hnedších pravicových politík, sa dostáva tento termín. Tradičná rodina sa stáva akousi ústrednou témou obrany hodnôt.
A možno je to provokatívne, ale ak naozaj pozorne čítame biblické texty, sú plné veľmi netradičných rodín.
Zvyčajne, keď začínam prípravu na manželstvo tak hovorím, že prvá vec, ktorú si musíme ujasniť je, že tradičná rodina je mýtus, ktorý musíme demytologizovať. Že žiadne tradičné manželstvo neexistuje, ale sú okolo nás netradičné rodiny a netradičné manželstvá. A je to tá najlepšia možná cesta, pretože v nej sa odzrkadľuje krása a kreativita. V nej vidieť rôzne cesty Božieho stvorenia. A skôr môžeme hľadať akúsi červenú líniu, ktorá ide naprieč tými rôznymi modelmi manželstva a rodiny, pretože keď čítame biblické texty, rodina v nich naberá tie najrôznejšie podoby. Až do takej miery, že keď vyberáme texty, ktoré sa čítajú na svadbách, už vieme úplne presne povedať, ktoré si nikto nevyberie: „Muž je hlavou ženy ako je Kristus hlavou cirkvi.“ „Ženy podriaďujte sa svojim mužom.“ V živote som na svadbe nezažil pár, ktorý by si vybral niektorý z podobných textov. Prečo? No lebo je to model rodiny, ktorý je prekonaný. Ktorý už nežijeme. Už patrí minulosti a neexistuje. A napriek tomu v tých vzťahoch a rodinách existuje nejaká červená línia a niečo, čo sa v nich udržuje aj naďalej. Čo má cenu nasledovať. A to neznamená, že inštitúcia akou je manželstvo je zbytočná. Znamená to len, že nadobúda rôzne nové formy. Nové interpretácie chápania, ktoré tento pojem napĺňajú. Prichádzame s novými modelmi – a vlastne každé manželstvo ich istým spôsobom hľadá.
Keď sa ma pýtajú, ako chápem manželstvo, hovorím, že je to pre mňa cesta každodenného učenia sa a hľadania. Podobne ako kňazská služba. Neexistuje nejaká vyčerpávajúca definícia. A práve to je tajomstvo, ktoré sa nejakým spôsobom snažíme uchopiť tým, že hľadáme cestu, ako ho žiť. Ako nachádzať jeho zmysluplnosť. Zmysluplnosť v tom, čo sa oplatí odovzdať ďalej a zároveň odstrániť nezmyselnosti, ktoré sa vekmi a časom nahromadili.
Ako sa vyvíja spoločnosť, vyvíja sa aj chápanie rodiny. Prirodzeným spôsobom sme sa od patriarchálnych modelov rodiny, kde je silný otec, ktorý buchne do stola a deti musia byť ticho a počúvať, ten pater familias, ktorý bráni celé to veľké spoločenstvo, sme sa posunuli k demokratickej spoločnosti, v ktorej akosi demokratickou sa stala aj rodina. Kde rodinu často chápeme ako vzťah dvoch rovných a plnoprávnych ľudí, ktorí k sebe prichádzajú a ktoré sú si rovnocenní. Ktorí majú možnosť o rodine a o jej budúcnosti rozhodovať spoločne – a keď prídu deti sú prirodzené vťahované do tohto procesu spolurozhodovania podľa primeranosti ich veku a chápania. Stávajú sa plnohodnotnou súčasťou toho, ako ísť ďalej.
Svätá rodina je netradičnou rodinou.
Ježíš měl dva táty, často sa dnes hovorí v rôznych reklamách, ktoré v súčasnosti podporujú manželstvo pre všetkých. A je to naozaj tak. Bol to celkom zvláštny rodinný vzťah, keď si to tak zoberieme. Dokonca ranokresťanská tradícia musela hľadať veľa odpovedí na to, keď sa pozrelo na svätú rodinu, že čo je to vlastne za rodinný zväzok?
Ešte donedávna v eucharistických modlitbách v rímskokatolíckej tradícii sa Jozef označoval ako Ježišov pestún alebo Máriin snúbenec. Ale veď oni boli manželia! Je to priamo v tom biblickom texte. Jozef, manžel Márie, to tam máme zapísané a to tam čítame. Ale tá ustráchanosť toto povedať – to jednoducho nejak prevládalo v cirkevnom chápaní.
Druhá vec je že, Ježišovo verejné pôsobenie vnímame ako pôsobenie dospelého Ježiša. Ľudia s ním boli konfrontovaní, až keď dosiahol vek okolo svojich 30 rokov. Sú konfrontovaní s týmto dospelým Ježišom. V tomto čase a v Markovom evanjeliu, keď Ježiš vystúpi, máme takú zvláštnu zmienku, že keď začne kázať a verejne pôsobiť, prišla jeho matka a jeho bratia a mysleli si, že zošalel. Ako je možné, že začal robiť nejakú takúto vec, že tu verejne pôsobí. Zriekol sa pravdepodobne svojho zamestnania a začína plne slúžiť myšlienke Božieho kráľovstva, uzdravovať chorých. Prichádza za ľuďmi, ktorí sa nachádzajú na okraji spoločnosti.
Ježišova matka a jeho bratia. V rímskokatolíckom kostole to veľmi jasne povedia, bratia v tom širokom zmysle v hebrejskom myslení a v gréckom myslení znamenalo veľmi širokú rodinu. To boli v skutočnosti jeho bratranci. Nie bratia a sestry. Pravoslávna tradícia na to hľadá inú odpoveď – a je to odpoveď, ktorá je pomerne starobylá. Nachádza sa v takzvaných apokryfných evanjeliách. A dokonca aj v starej cirkevnej ikonografii máme Jozefa vykresleného ako starého muža. Starého muža so šedinami. A práve tá tradícia hovorila, že Jozef bol vdovec, ktorý si Máriu zobral ako mladé dievča a z predchádzajúceho manželstva so sebou priniesol svoje biologické deti, ktoré boli tými Ježišovými, súrodencami, s ktorými vyrastal. To bola jeho matka a jeho bratia. Nech je to akokoľvek, takúto biblickú odpoveď nenachádzame. V evanjelickej tradícii by vám iste biblisti povedali, že nič také v texte nie je. Boli to jeho bratia, biologickí bratia. Len neskoršie tajomstvo Márie ako večnej panny, ktoré cirkev začala vyznávať a uctievať, viedlo k tomu, že sa hľadala nejaká druhotná interpretácia.
Predstaviť si celú túto šírku je podľa mňa to najférovejšie riešenie, ktoré máme. Myslím si, že každý si v ňom nájde tú svoju cestu. No pravdou je, že aj svätá rodina si so sebou nesie svoje vlastné tajomstvá. Je to netradičná rodina. Jozef mal právo Máriu prepustiť. To čítame v biblických textoch, mohol ju vyhnať, vystaviť ju potupe, ale začína s ňou žiť. Začína s ňou žiť v tomto zvláštnom vzťahu. Vychováva dieťa, ktoré nie je jeho. V takejto situácii sa aj dnes nachádza veľa rodín a paradoxne čo sa deje? V kresťanských cirkvách, ktoré tento príbeh čítajú každé Vianoce, nenachádzajú pochopenie. Stoja na ich periférii a sú často vylučovaní a posielaní nabok.
Pred časom sa na mňa istá mladá žena obrátila s tým, že čaká bábätko, ktoré by veľmi rada pokrstila v našej starokatolíckej farnosti svätého Ladislava, ale je z netradičnej rodiny. Je to možné.? No ak počúvame vianočný príbeh, tak zjavne áno. Kto sme my, aby sme dieťaťu odsúdili jeho vlastný životný príbeh? Poslali ho mimo cirkev. Cirkev je miestom najväčšieho prijatia.
Ešte jedna z vianočných meditácií, ktorú možno každý z nás máme doma pod svojimi vianočnými stromčekmi a vo svojej domácnosti, a dáva nám istým spôsobom vizuálne podchytiť celé to biblické posolstvo, ktoré na Vianoce počúvame, je Betlehem. Pred ním naozaj môžeme meditovať. On je takou zaujímavou kompozíciou. Mimochodom to je celkom zaujímavá historická vsuvka. Práve tento rok si Betlehem pripomína 800 rokov. Pretože pred 800 rokmi svätý František z Assisi po prvýkrát začal organizovať živé betlehemy, z ktorých sa potom vyvinuli aj tieto figúrky v Betleheme, ktoré máme pred sebou. A teda táto tradícia sa s nami nesie od tejto doby. Je zaujímavé, že keď sa pozrieme na ten obraz, on nám poskytuje tak obrovskú meditáciu o cirkvi, spoločnosti, viere a kresťanstve.
Jednak to, čo v ňom nachádzame, je harmonizácia biblických textov. Biblické texty a vianočné príbehy sú totiž dosť protirečivé. Keď sa pozrieme na Lukášovo evanjelium: v tomto evanjeliu nachádzame svätú rodinu, ktorá je v tej maštaľke. Prichádzajú pastieri, ktorým sa zjavili anjeli. Prichádzajú sa pokloniť novonarodenému Mesiášovi. V Matúšovom evanjeliu naproti tomu nepočujeme ani o anjeloch, ani o maštaľke ani o pastieroch. V Matúšovo evanjeliu naproti tomu počujeme o hviezde a mudrcoch z východu. Prichádzajú do domu a klaňajú sa tam.
Prvé dva rozmery, ktoré sa nám zrazu spoja v tom Betleheme, ktorý máme pod stromčekmi, je Matúšovo a Lukášovo evanjelium, pretože tam vidíme aj hviezdu aj anjelov aj pastierov aj mudrcov. Ale ako sa tam ešte dostal ten vôl? A ten somárik?
V každom betlehemčeku ich tam máme. Prečo? Izaiášovo proroctvo: „Vôl pozná svojho gazdu, osol jasle svojho pána, ale Izrael nepozná, môj ľud nechápe“. V 4. storočí svätý Augustín začal práve tento Izaiášov text interpretovať v súvislosti s vianočným príbehom. A zrazu vôl a osol, ktorí v evanjeliách nemajú žiadne miesto nájdu svoj priestor v našich Betlehemčekoch.
Druhý rozmer ktorý v tom Betleheme vidíme je, že sú tam ľudia, ktorých by sme tam absolútne nečakali. Čo je to za „sebranku“, čo sa tam zišla? Môže si povedať každý z nás. Pastieri, ktorí v noci pasú ovce, to jednoducho boli ľudia, ktorých asi aj bolo celkom „cítiť“. Nie nadarmo aj rímsky biskup Pápež František hovorí, že pastier má byť cítiť po ovciach. Sú to ľudia, ktorí náhodou boli v službe a neboli na to nijako špeciálne pripravení. Zrazu odskočili od toho, čo ich pútalo, pretože videli, že moment, ktorý stojí pred nimi je oveľa podstatnejší.
Čo sú zač tí mudrci z východu? Ľudia inej kultúry, iného náboženstva. Veď aj v tých najstarších tradíciách sa označujú ako ľudia, ktorí majú inú farbu pleti. Ktorí sú iného náboženského vyznania. Ktorí sledujú hviezdy. Veď to bolo priamo v biblických textoch považované za pohanskú záležitosť, ktorá si zasluhovala odsúdenie a trest. A zrazu je to hviezda, ktorá ich privádza za Mesiášom. Niečo úplne mimo toho náboženského sveta, čo možno ten náboženský svet dokonca odsudzuje. Toto sú ľudia a zvieratá, ktoré sa nachádzajú v blízkosti Mesiáša. Nie, nie sú tam králi, sú to mudrci z východu. Nie sú to panovníci svetského formátu. Nie, nie sú to kňazi a nábožensky založení ľudia. V podstate sú to cudzinci náhodní okoloidúci.
Čo nám ten obraz hovorí je jedno z tých najväčších a najpozývajúcejších posolstiev kresťanstva, ktoré spočíva v otvorenosti voči svetu vo všetkých jeho podobách. Vo všetkých jeho náboženských, kultúrnych a ľudských tradíciách a ktoré to sú pre každého. Skúste sa nad tým zamyslieť a zameditovať, využiť ešte tú príležitosť. A pozrieť sa na to, čo sa nám toto posolstvo snaží vlastne povedať.
Ale k dnešnému evanjeliovému textu, aby sme ho neopomenuli. To, ktoré dnes počujeme, nám hovorí o Simeonovi a Anne. Hovorí nám o tom, že Ježišovi rodičia Jozef a Mária chceli dodržať Pánov zákon, ktorý predpisoval, že všetko prvorodené patrí Pánovi. Každý prvorodený syn, ktorý otvára lono matky, patrí Pánovi. To, čo oni mali urobiť podľa Pánovho zákona je, že oni ho mali vykúpiť, aby si ho mohli nechať. Aby ho nemuseli odovzdať do chrámu, aby tam slúžil. A tak prichádzajú, ten zákon predpisoval, že to „výkupné“ má byť mzda za 20 pracovných dní. Bolo to 5 šekelov, ktoré mali zaplatiť. Ale ak boli chudobní, tak to boli dva holúbky alebo dve hrdličky. To, čo sa teda dozvedáme je, že tie pomery do ktorých sa Ježiš rodí, sú pomery chudoby. Ľudí, ktorí sa nachádzajú na okraji, ktorí sú znevýhodnení, že sa stotožňuje s nimi.
Niektorí biblisti spomínajú provokatívnu myšlienku, že Mária, hoci mala veľmi špecifickú skúsenosť s Duchom svätým, a Jozef, vlastne veľmi podobným spôsobom v biblických textoch o Ježišovom narodení, je pomerne kľúčovou postavou, ktorá takisto má veľmi špecifické typy zjavení a vzťahu priameho kontaktu s Bohom, sa akosi podriaďujú zákonu a nedokážu sa od neho oslobodiť. Niektorí hovoria, že Simeon a Anna sú práve symbolmi náboženských ľudí, ktorí dokážu vidieť do budúcnosti. Ktorí dokážu vidieť vieru, ktorá už nie je zviazaná. Zviazaná iba príkazmi a zákazmi, ale ktorá hľadí do budúcna a vidí mesiášsky vek. V otvorenosti, ktorá tu už nie je iba pre vyvolený národ Izrael, ale ktorá je tu pre všetky národy.
Jedno z kľúčových posolstiev Lukášovho evanjelia je univerzalizmus spásy. Teda, že spása už nie je iba pre vyvolený národ Izrael, ale že v Ježišovi a skrze vieru v Ježiša sa otvára pre každého človeka, ktorý ho vo viere prijíma. Že zasľúbenia, ktoré historicky boli dané Izraelskému národu sa v tejto plnosti času, ktorá sa zjavila v Ježišovi, otvárajú úplne pre celý svet, pre všetkých ľudí bez rozdielu a vo viere v Ježiša nachádzajú svoje naplnenie. Čo počujeme v slovách starca Simeona, ktorý tam prichádza? Teraz prepustíš svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov. Svetlo na osvetlenie pohanov a slávu Izraela, svojho ľudu. Už v konfrontácii s malým Ježišom prichádza s proroctvom, ktoré je adresované a otvorené pre všetkých ľudí. Anna, ktorá je prorokyňou, a ktorá je takisto starou ženou, ktorá prichádza do chrámu, takisto je tou, ktorá prichádza a rozpoznáva Mesiáša v tom malom dieťati.
To, čo mnohí veľkí a mocní nedokázali, to čo nedokázali kňazi a králi, dokážu často ľudia, ktorí sa nachádzajú na okraji. Nie je to tak symbolické aj pre náš vek? Nevidíme aj dnes príklady viery často oveľa viac od ľudí, ktorí sú mimo cirkvi a ktorí dokážu naplnenie lásky, milosrdenstva a spravodlivosti žiť okolo seba než paradoxne medzi ľuďmi, ktorí sa každoročne, nedeľu čo nedeľu stretávajú vo svojich kostoloch a zamýšľajú sa nad textami, ktoré sú nám predložené?
Sestry a bratia, myslím si, že evanjelium nás často pozýva k tomu, práve vianočný príbeh je špecifickým pozvaním k tomu, aby sme dokázali od biblických textov pozdvihnúť svoj pohľad k človeku. Aby sme sa dokázali pozrieť na ľudí okolo nás a vidieť v nich to Božie. V Ježišovi, ako novonarodenom dieťati môžeme tajomne vidieť Boha prítomného v človeku, ale zároveň vidieť aj naplnenie celého ľudstva v Bohu. Kristus sa stal tým, čím my, aby sme sa my mohli stať tým, čím je on, povedal už ranokresťanský otec Irenej z Lyonu. V pravoslávnej teológii sa spása označuje pomerne zaujímavým termínom. Na západe a v tej západnej a latinskej teológii sme vyvinuli taký termín spása, záchrana ako ten termín toho, čo je naplnením ľudského života vo večnosti. Pravoslávna teológia hovorí o termíne, ktorý je nám cudzí a ktorý možno znie až provokatívne našim ušiam. Po grécky je to theosis, ale keď to preložíme do našich jazykov, je to zbožstvenie. Akoby naplnenie človeka bolo v tom, že sa stane tým, čím je On.
Čo nám tie texty môžu povedať dnes? V ľuďoch okolo nás tajomným spôsobom môžeme vidieť Božie jednanie. V rôznorodých rodinách sa rozličným spôsobom zrkadlí to, čo je podstatné a tou podstatou a naplnením rodinného života je schopnosť obetavej lásky. Lásky, ktorá je tu aj vtedy, keď nás veci provokujú. Keď sa musíme obetovať. Keď musíme obetovať samých seba, ale keď cítime, že je to niečo silnejšie ako my sami.
Zároveň nás tieto texty pozývajú k tomu, aby sme boli otvorení novým veciam. To neznamená automaticky prijímať úplne všetko, ale máme byť pripravení to čo sme počuli aj naozaj žiť, v situáciách, ktoré život okolo nás prináša. Rozpoznať Mesiáša a rozpoznať ho často v tých bežných a obyčajných veciach, ktoré sa dejú okolo nás.
A tak, sestry a bratia, za domácu úlohu si prosím naštudujte Betlehemčeky, ktoré ešte máte pod svojimi stromčekmi. Skúste sa niekedy večer posadiť a zamyslieť sa nad tým, aký je obraz o Bohu, viere, cirkvi pre súčasnosť nám tento obraz ponúka a k čomu nás ešte pozýva.
Amen.
Z kázne prepísal Branislav Breza.
