V utorok 6. apríla 2021 vo veku 93 rokov zomrel rímskokatolícky kňaz, významný teológ a kritik cirkvi prof. Hans Küng.
Švajčiarsky teológ Hans Küng patril jednoznačne medzi najväčších teologických velikánov našej doby. Bol mimoriadne otvoreným katolíckym mysliteľom. Dokonca katolíckym v tom najširšom zmysle slova. Bol to slobodný duch, ktorý premýšľal o kresťanstve inak.
Na Druhom vatikánskom koncile pôsobil ako peritus, teda expertný poradca. Hoci pôvodne na koncil prišiel ako peritus biskupa, veľmi skoro bol navrhnutý na perita celého koncilu. Spolu s iným mladým teológom – Jozefom Ratzingerom patrili medzi najmladších expertov na koncile. Ich vzťah sa však odvtedy výrazne skomplikoval a keď sa Ratzinger stal pápežom, Küng patril medzi jeho výrazných kritikov.
Pápež Ján Pavol II. mu v roku 1979 odňal právo vyučovať teológiu v prostredí katolíckych univerzít kvôli jeho otvorenej kritike dogmy o pápežskej neomylnosti a mocenského poňatia katolíckeho kresťanstva. Nám starokatolíkom a starokatolíčkam v tom bol ale samozrejme naopak veľmi sympatický.
Univerzita v nemeckom Tübingene však na toto mocenské rozhodnutie cirkvi pohotovo zareagovala tým, že pre Künga vytvorila nový ekumenický inštitút, kde mohol naďalej slobodne pôsobiť a tvoriť. Takéhoto experta si jednoducho nenechala ujsť. Univerzita predsa musí byť slobodným priestorom – a to aj v oblasti teológie…
Küng sa takto prirodzene preorientoval na otázky ekumenického a medzináboženského dialógu, pre ktoré mal aj predtým výborné predpoklady. Veľmi rýchlo sa aj v tejto oblasti stal rešpektovaným odborníkom. Známou sa stala jeho teória svetového étosu, ako aj jeho mnohokrát citovaná téza, že svetový mier nemôžeme dosiahnuť bez zmierenia medzi náboženstvami – a zmierenie medzi náboženstvami nedosiahneme bez dialógu medzi náboženstvami.
Bol budovateľom mostov, no zároveň reformným katolíkom otvorene a ostro kritizujúcim centralizmus, autoritárstvo a totalitárne poňatie moci v rímskokatolíckej cirkvi. Otvorene podporoval umlčiavané iniciatívy zápasiace za slobodu v cirkvi – vrátane Skrytej cirkvi v socialistickom Československu a nositeľov jej odkazu.
Zopár jeho kníh vyšlo v slovenskom preklade – napr. Katolícka cirkev či Žena v kresťanstve, no celá rada jeho kníh vyšla v češtine. V našom prostredí je tiež známa jeho séria dokumentárnych filmov Světová náboženství očima profesora Hanse Künga.
Len pár dní pred Küngovou smrťou sa pri príležitosti jeho 93. narodenín v rakúskych katolíckych novinách objavil list Christopha Leitla, niekdajšieho prezidenta Hospodárskej komory Rakúska, v súčasnosti prezident európskej hospodárskej komory Eurochambers. Vyzýval v ňom pápeža Františka, aby Hansa Künga konečne rehabilitoval – hoci je to aj tak neskoro.
Dnes už je jasné, že tak ako mnohí iní v dejinách sa ani Küng, žiaľ, svojej rehabilitácie nedožil. Nestihol (alebo nezmohol?) to ani František.
Ďakujeme za jeho dielo! Nech mu pán daruje svoje odpočinutie, a nech mu zažiari večné svetlo! 
A jeden citát na záver:
„…v Nemecku, kde katolícke osvietenstvo (…) už značne ovplyvnilo reformu vzdelávania duchovných, bohoslužby a cirkevného spevu v národnom jazyku a presadzovalo samostatnosť biskupov a odstránenie povinného celibátu, dochádza v rokoch 1870 a 1871 k početným protestným zhromaždeniam, tlačia sa letáky a v Mníchove a Kolíne sa organizujú kongresy katolíkov. Z nich sa pod Döllingerovým duchovným vedením formuje starokatolícka (vo Švajčiarsku kresťanskokatolícka) cirkev; cirkev, ktorá je naďalej katolícka, avšak ‚oslobodená od Ríma’. Chce sa platne vysvätenými biskupmi pridŕžať viery prvého tisícročia (prvých siedmich koncilov), teda synodálno-episkopálneho zriadenia s veľkou autonómiou miestnych cirkví, a pápežovi už nechce priznávať viac než ‚čestný primát’. Odmietnuté sú zvyky zavedené v stredoveku alebo až v 19. storočí ako povinný celibát, záväzok každoročnej osobnej spovede, kult relikvií, ruženec, uctievanie Ježišovho a Máriinho srdca… V mnohých ohľadoch táto malá, statočná, ekumenicky otvorená starokatolícka cirkev predbieha reformy Druhého vatikánskeho koncilu, a nedávnym zavedením svätenia žien postupuje ešte ďalej.
V pápežskom Ríme to vtedy samozrejme videli inak: rímsky systém, ktorý cez všetok odpor, cez všetky zvraty a odpadnutia budovali pápeži od jedenásteho storočia, našiel v roku 1870 konečne korunu svojej stavby. Absolútne vládnuci a neomylne učiaci pápež v budúcnosti ľahko vyrieši, ako si mnohí myslia, všetky problémy a bude schopný urobiť všetky potrebné rozhodnutia. Avšak tvárou v tvár tejto kolosálnej stavbe sa dnes nielen starokatolíci pýtajú: Čo sa v druhom tisícročí stalo z posolstva Nazaretského? Alebo vyhrotene: Čo by asi sám Ježiš, na ktorého sa tento pápež svojím koncilom odvoláva, povedal na tieto dve pápežské dogmy [o neomylnosti pápeža a Božskom pôvode jeho univerzálneho primátu]? Neviem, do akej miery si bol Karl Rahner, teológ Druhého vatikánskeho koncilu, vedomý priepastne hlbokého zmyslu svojej kritiky keď vyhlásil ‚Ježiš by nechápal!’“
(Malé dějiny katolické církve, s. 113-114)