Cirkev je Duchom Svätým obnovené a zjednotené spoločenstvo
(Limská liturgia, EBF UK, 1. slávnosť svätodušná, 15. 5. 2016)
Iz 44,1-5
Teraz počúvaj, Jákob, môj služobník, Izrael, ktorého som si vyvolil. Takto hovorí Hospodin, tvoj tvorca, ten, čo ťa stvárnil a od matkinho lona ti pomáha. Neboj sa, môj služobník, Jákob, Ješurún, ktorého som si vyvolil. Lebo vylejem vodu na smädnú pôdu a vodné toky na súš. Vylejem svojho ducha na tvoje potomstvo a svoje požehnanie na tvojich potomkov. Vyrastú ako tráva uprostred vôd, ako vŕby na brehoch potokov. Jeden povie: Patrím Hospodinovi, druhý sa nazve menom Jákoba, iný napíše rukou: Hospodinov a nazve sa menom Izraela.
Cirkev je v kríze. Sprevádzajú ju škandály. Mladí ľudia strácajú záujem o službu v nej. Ľudia stojaci mimo nej na ňu hľadia s rozpakmi, či s úsmevom na tvári. Na jednej strane má cirkev pevne ukotvené právne postavenie v spoločnosti s rozsiahlymi privilégiami v právnom systéme Slovenskej republiky. Na druhej strane je stále zreteľnejšia neschopnosť cirkvi zmysluplne prehovoriť v spoločnosti a orientovať ju, keď sa medzi ľuďmi dvíhajú hlasy nenávisti voči všetkému, čo je iné a cudzie. Načo je vlastne taká cirkev? Splnomocnenkyňa pre nadchádzajúce oslavy 500. výročia reformácie Margot Käsmann položila príznačnú otázku: „Máme vôbec čo oslavovať?“ Mnohí sa dnes pýtajú: Má cirkev ako inštitúcia ešte svoje opodstatnenie? Veď je stále viac ľudí, ktorí sú znechutení pomermi v cirkvi. Odchádzajú z nej. Hľadajú alternatívne spoločenstvá, alternatívnu spiritualitu, hľadajú proste niečo iné, čo v cirkvi nenachádzajú. Viera áno, ale nie v cirkvi.
Ale my sme aj dnes prišli do spoločenstva cirkvi. Dokonca sme sa zišli ako ľud rozdelenej cirkvi. Zišli sme sa, aby sme o chvíľu spolu vyznali, že veríme „svätú cirkev, všeobecnú“! Veríme? Ozaj? Čo je vlastne predmetom tejto viery, ktorú vyznávame? Prorok Izaiáš nám zanechal dôležité slová, ktoré nám môžu pomôcť, keď uvažujeme o cirkvi ako objekte našej viery. Cirkev je Duchom Svätým obnovené a zjednotené spoločenstvo.
Skutočná hodnota spoločenstva sa stáva viditeľnou vtedy, keď je v kríze. To je situácia, v ktorej vznikali aj slová z knihy proroka Izaiáša. Spoločenstvo vyvoleného ľudu Božieho s veľkou históriou a veľkými ambíciami je na dne. Elita národa je odvlečená do exilu. Vytrhnutá z vlastného kultúrneho a náboženského prostredia. Je dezorientovaná a ponížená. V pôvodnej krajine sa k slovu dostáva luza a vládne chaos. Môže si ešte vôbec toto spoločenstvo hovoriť „vyvolený ľud Boží“? Ak by sme situáciu hodnotili len takto, tak nie.
Veľkosť Izaiášových slov však tento krát nie je v analýze situácie. Je v tom, že pomáha tomuto skrachovanému spoločenstvu vidieť nie to v akom zúfalom stave sa nachádza, ale to aká budúcnosť ho čaká. Ako to Izaiáš robí? Pripomína tomuto spoločenstvu, že napriek všetkému zostáva vyvoleným Božím ľudom: „Teraz počúvaj, Jákob, môj služobník, Izrael, ktorého som si vyvolil.“
Povedomie o vyvolení je však veľmi nebezpečné. Na jednej strane je to samozrejme mimoriadne motivujúce. Koho z nás nepovzbudí, keď nám niekto povie: „Práve teba som si vybral!“ Ak nás niekto výberom spomedzi ostatných oddelí, pôsobí to ako úžasný stimulant. Dodá nám to sebadôveru, povzbudí k dôkladnejšej práci na sebe… Alebo aj nie???? Netreba dlho uvažovať a prídeme na to, že povedomie o vyvolení vedie človeka aj k pýche a k podceňovaniu ostatných. No a keď sa niekomu o vyvolení podarí presvedčiť celý národ, či akúkoľvek inú skupinu ľudí, tak už zostáva len krôčik k hrôzam založeným na nacionalizme, nadradenosti rasy a predstave, že všetkých ostatných si treba pokoriť, či dokonca ich vyhladiť.
Je toto naozaj posolstvo, ktoré nás má oduševniť k obnove cirkvi? Povedomie výlučnosti vedúce k pýche? Určite nie! Veď práve takéto pochopenie vyvolenia stojí za súčasným tragickým položením spoločenstva cirkvi a aj všetkých iných spoločenstiev, ktoré od vyvolenia odvodzujú svoju nadradenosť nad ostatnými.
Vyvolenie, o ktorom hovorí Izaiáš má úplne iný základ a iný cieľ. Ak biblické posolstvo hovorí o vyvolení, tak to neznamená „vás áno a iných nie“. Znamená to, že iniciátorom toho, že vôbec máme povedomie o Bohu, že sme schopní o Bohu uvažovať, že sme schopní vzťahu s Bohom je Boh a nie človek! Nuž a to, koho všetkého si ešte okrem nás Boh vyvolil, tak to je tá najprekvapujúcejšia správa. Už Izaiáš ju formuluje v tomto texte: „Jeden povie: Patrím Hospodinovi, druhý sa nazve menom Jákoba, iný napíše rukou: Hospodinov a nazve sa menom Izraela.“ Týmito slovami vlastne načrtáva predstavu, že budúcnosť spoločenstva ľudí je v jeho univerzalizme, v tom, že ľudia sa navzájom budú brať ako rovnocenné bytosti pred Bohom. Apoštol Pavel to pochopil, keď si uvedomil, že v Kristovi Boh do spoločenstva svojho ľudu pozýva všetkých. To sú tie slová z R 8,14: „Lebo všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Boží synovia.“ A Ježiš Nazaretský bol ten, kto svojimi postojmi šokoval všetkých, čo si mysleli, že vyvolení sú len oni a nikto okrem nich.
Cieľom Božieho vyvolenia nie je ľudstvo rozdeliť, ale ho obnoviť a zjednotiť. A to je ten najúžasnejší projekt, ku ktorému nás Boh pozýva. Ak náš súčasný stav charakterizuje projekt babylonskej veže, teda neschopnosť dorozumieť sa; predstava, že rozličné kultúry musia byť nevyhnutne v konflikte; presvedčenie, že len naša viera a naše hodnoty sú jediné správne – tak tento projekt je príbehom o vyliatí Ducha Svätého prekonaný. Boh nás pozýva, vyberá si nás, vyvolil si nás k novému projektu. K projektu, ktorým chce ľudstvu vrátiť jeho pôvodné určenie, jeho jednotu a jeho schopnosť žiť napriek rozdielnostiam v mieri.
To je teda objekt našej viery. Taká cirkev! Tá ktorá spája a nie rozdeľuje. Ruší nás, keď zisťujeme, že sa v tomto spoločenstve vyvolených ocitáme s gaunermi, darebákmi, heretikmi, katolíkmi, metodistami, luteránmi, smilníkmi, prostitútkami, eštebákmi, zradcami, boháčmi a chudákmi, arabmi a černochmi, Číňanmi a Vietnamcami, Židmi a cigáňmi….? Čo s tým? Niektorí by „to“ chceli „vyčistiť“. Tak si totiž predstavujú spoločenstvo vyvolených. Ako „čisté“ podľa ich predstáv. Ale posolstvo letníc hovorí presný opak. Ľudstvo, ktoré sa rozhádalo pri projekte babylonskej veže a potom mnohokrát v dejinách vždy znova a znova, Boh povoláva k jednote. Ako? Tak, že skutočnosť vyvolenia pochopíme inak. Nie elitársky. Ale ako Božie rozhodnutie milovať všetkých rovnako. Amen.
doc. Ondrej Prostredník
Katedra Novej zmluvy EBF UK v Bratislave