Nachádzanie „strednej cesty“
O starokatolíkoch sa často zvykne hovoriť, že sú cirkvou, ktorá sa usiluje hľadať v kresťanstve „strednú cestu“, byť spojnicou, či medzipriestorom. Čo to ale znamená? Spojnicou medzi čím?
Na jednej strane je to stredná cesta medzi kresťanským Západom a Východom. Liturgia starokatolíckych cirkví vychádza z tradície západných cirkví: najbližšie má k rímskokatolíckej liturgii, no kombinuje v sebe aj ďalšie prvky ranokresťanských liturgií a bohoslužobných poriadkov kresťanskej ekumény. Vo svojej teológii má však blízko aj ku kresťanskému Východu – k pravoslávnym cirkvám. Starokatolícke cirkvi sa totiž už od svojich počiatkov hlásia k ideálom „nerozdelenej cirkvi prvého tisícročia“, a preto vo svojej dogmatickej teológii vychádzajú z (kritickej reflexie) prvých siedmich ekumenických koncilov, ktoré sa konali v čase pred tzv. veľkou schizmou (r. 1054), keď sa svetové kresťanstvo rozdelilo na západnú (rímsku) cirkev a východné (pravoslávne) cirkvi.
Svojou formou zriadenia a štruktúrou sa starokatolícke cirkvi najviac podobajú na pravoslávne a anglikánske cirkvi. Jedná sa totiž o svojbytné (partikulárne) cirkvi zhromaždené okolo biskupa, ktoré zachovávajú tzv. episkopálno-synodálny model zriadenia: o smerovaní spoločenstva a zásadných úkonoch nerozhoduje biskup sám, ale biskup so synodou, ktorú tvoria laici i duchovní. Od počiatku starokatolíckeho hnutia sa preto anglikáni a pravoslávni stali najbližšími partnermi dialógu rodiacich sa starokatolíckych cirkví. Biskupi sú v starokatolíckych cirkvách volení synodou a Medzinárodná biskupská konferencia (IBK) starokatolíckych biskupov Utrechtskej únie je zdrojom a garantom tzv. historickej apoštolskej postupnosti, ktorá je jedným z významných prvkov katolíckej tradície.
Druhou strednou cestou, ktorú sa starokatolíci usilujú vytvárať, je spojnica medzi katolicizmom a cirkvami reformácie – protestantizmom. Ideál nerozdelenej cirkvi prvého tisícročia motivuje starokatolíkov, aby hľadali cestu jednoty aj so sestrami a bratmi z týchto kresťanských cirkví.
Podobne ako anglikáni a viaceré protestantské cirkvi aj starokatolíci podávajú prijímanie zásadne pod oboma spôsobmi (telo aj krv Kristovu), okrem ušnej spovede starokatolíci praktizujú aj všeobecnú spoveď, celibát duchovných je dobrovoľný, pozíciu duchovných zastávajú muži i ženy (v našej českej starokatolíckej cirkvi zatiaľ máme len diakonky), manželom sa ponecháva sloboda vo výbere metód plánovaného rodičovstva a väčšina starokatolíckych cirkví Utrechtskej únie pristupuje s otvorenosťou ku zväzkom osôb rovnakého pohlavia…
Jedným z charakteristických znakov starokatolíckej vierouky je preto ekumenická otvorenosť a hľadanie kresťanskej jednoty podľa vzoru nerozdelenej cirkvi prvého tisícročia. V starokatolíckom prostredí sa často môžete stretnúť s citátom sv. Vincenta Lerinského: „Držíme sa toho, čo vždy a všade všetci verili. To je vskutku a naozaj katolícke.“
Sviatosti
Starokatolíci v duchu katolíckej tradície vysluhujú sedem sviatostí: krst, eucharistiu, birmovanie, pokánie (spoveď), pomazanie chorých, kňazstvo a manželstvo. Sviatosti (lat. sacramenta) sú vlastne rituály cirkvi, ktoré majú špecifický význam: sú ustanovené Kristom, majú viditeľné znamenie a nesú v sebe neviditeľné zasľúbenie Božej milosti. Ich počet sa historicky ustálil na symbolickom čísle 7, no nemôžeme zabudnúť na skutočnosť, že cirkev ako taká je sviatosťou pre celý svet: je viditeľným znamením, ktoré ustanovil Kristus a má svetu prinášať Božiu milosť a sprítomňovať milosrdenstvo. Východná tradícia označuje sviatosti slovom tajomstvá, či „tajiny“ (z gréckeho slova μυστήριον).
Starokatolícke cirkvi Utrechtskej únie sa taktiež hlásia k znaku apoštolskej postupnosti biskupov, ktorej platnosť uznáva aj Rímskokatolícka cirkev. Rímskokatolícki veriaci preto môžu prijať sviatosti aj v starokatolíckych cirkvách, ak nemajú možnosť prijať ich vo svojej cirkvi alebo v prípade ohrozenia života.
Centrom duchovného života starokatolíkov je spoločné slávenie eucharistie, ktoré má niekoľko špecifík. Starokatolícki kresťania veria v skutočnú Kristovu prítomnosť v chlebe a víne, no podobne ako pravoslávni veriaci odmietajú túto skutočnosť definovať exaktnými teologickými termínmi, ako sa o to pokúsili scholastickí teológovia, ktorí v duchu Aristotelovej filozofie hovorili o prepodstatnení (transsubstanciácii). Starokatolíci vnímajú Kristovu prítomnosť v eucharistii ako tajomstvo, ktoré nie je možné jednoducho vtesnať do učených ľudských termínov a kategórií. Podobne ako viaceré reformné hnutia podávajú starokatolíci eucharistiu zásadne „pod obojím“, teda Kristovo telo aj krv, pričom k prijímaniu sú pozvaní všetci pokrstení kresťania, ktorí veria v Kristovu prítomnosť a ľutovali svoje hriechy.
Už otcovia starokatolíckeho hnutia v druhej polovici 19. storočia vyjadrili svoj jasný nesúhlas s praxou súkromných omší, ktoré slúži kňaz sám pre seba bez prítomnosti veriacich, a s prijímaním poplatkov za odslúženie omše – tzv. omšových štipendií (intencií).
Pokánie, či spoveď, má v starokatolíckej tradícii taktiež viacero foriem. Okrem ušnej spovede praktizujú starokatolícke cirkvi aj všeobecnú spoveď – a to buď ako priamu súčasť eucharistickej liturgie, alebo ako samostatnú kajúcnu pobožnosť, pri ktorej kňaz udeľuje veriacim rozhrešenie od všetkých hriechov.
V prípade manželstva starokatolíci, podobne ako pravoslávni kresťania, umožňujú po rozpade manželstva veriacim pristupovať ku všetkým sviatostiam, ako aj vstúpiť do nového sviatostného manželstva. Starokatolíci vnímajú rozvod ako bolestnú skutočnosť v živote každého človeka a preto si nemyslia, že by cirkev mala „prisýpať soľ“ do beztak citlivých zranení, ale má stáť pri ľuďoch, ktorí potrebujú pomoc a byť im k dispozícii v hľadaní Božej vôle pre ich ďalší život…
Celibát duchovných je v starokatolíckych cirkvách dobrovoľný – diakoni, kňazi i biskupi preto môžu slobodne vstupovať do manželstva. Otázka svätenia žien je v starokatolicizme považovaná za otázku disciplíny, nie vierouky. Každá členská cirkev sa prostredníctvom svojej synody preto môže slobodne rozhodnúť, či bude ženy svätiť do duchovenskej služby, alebo nie. Väčšina starokatolíckych cirkví v súčasnosti svätí ženy za diakonky i kňazov. Naša česká starokatolícka cirkev zatiaľ svätí ženy len za diakonky.
Úcta k Márii a svätým
V duchu starocirkevnej tradície aj my starokatolíci veríme, že spoločenstvo, ktoré máme počas života s Kristom, sa smrťou nekončí. V tomto duchu sme taktiež presvedčení, že cirkev na zemi môže prežívať spoločenstvo s tými, ktorí nás už predišli do večnosti. Svätých vnímame ako príklady viery, s ktorými môžeme spoločne tvoriť spoločenstvo cirkvi – putujúcej, trpiacej i oslávenej.
Ako dedičia posolstva našich duchovných otcov starokatolicizmu, ktorí pochádzali z kritického prostredia tzv. nemeckej historickej školy (s centrami najmä v Tübingene a Mníchove), sa však starokatolíci vždy bránili rôznym výstrelkom ľudovej zbožnosti, ktorá sa často prejavovala aj pri úcte k svätým. Viaceré starokatolícke cirkvi svoje chápanie úcty k svätým vyjadrili pozmenením tradičného textu litánií k všetkým svätým, kde sa namiesto tradičnej formulácie „[meno svätca/svätice] – oroduj za nás“ (lat. ora pro nobis) používa teologicky výstižnejšia formulácia „so svätým/svätou m. – chválime ťa, Pane“. Nemodlíme sa teda ku svätými, ani skrze svätých ale v spoločenstve so svätými.
Ježišovu matku, pannu Máriu z Nazaretu, si ctíme ako Božiu matku – Bohorodičku. Týmto termínom ju totiž už v roku 431 označil Efezský koncil, tretí ekumenický snem, keď sa chcel vymedziť voči vtedajšiemu presvedčeniu, že Mária porodila iba Ježiša ako človeka. Jednalo sa teda skôr o učenie o Ježišovi, než o túžbu po vytvorení samostatnej teologickej oblasti zameranej na Máriu. Mária bola podľa svedectva evanjelií prvou, ktorá do svojho života prijala Krista a stala sa tak jeho učeníčkou. Biblické texty ju predstavujú ako tú, ktorá bola otvorená voči Božiemu slovu a zachovávala ho vo svojom srdci, ale aj ako tú, ktorá poukazuje na Krista. Je preto pre kresťanov mimoriadnym príkladom, ktorý môžu nasledovať.
Starokatolícki teológovia však na druhej strane odmietli rímskokatolícke dogmy (neomylné učenie cirkvi) o tom, že Máriu jej rodičia počali bez dedičného hriechu (z r. 1854) a o jej nanebovzatí (z r. 1950) ako také učenie, ktoré nemá žiadnu oporu v Písme ani v starocirkevnej tradícii, preto nemôže byť dogmaticky záväzné. Tieto otázky sú tzv. teologúmenon – témy, o ktorých sa môže slobodne diskutovať a zaujať akýkoľvek vlastný úsudok.
Utrechtská únia
Utrechtská únia starokatolíckych cirkví vznikla podpísaním tzv. Utrechtskej deklarácie v roku 1889 a je zoskupením nezávislých katolíckych cirkví, ktoré sa vo viacerých historických etapách oddelili od Ríma. Jednotlivé cirkvi môžeme schematicky rozčleniť do troch skupín:
- Holandská Utrechtská cirkev, ktorej počiatky siahajú do roku 1724, keď sa miestna katedrálna kapitula rozhodla zachovať si svoje starobylé právo a zvoliť utrechtského arcibiskupa, a to proti vôli vtedajšieho rímskeho biskupa – pápeža.
- Starokatolícke cirkvi v Nemecku, Rakúsku (z ktorej postupne vznikla aj česká cirkev) a Švajčiarsku, ktoré odmietli prijať dogmy o neomylnosti pápeža a jeho primáte nad celou cirkvou, ako ich definoval Prvý vatikánsky koncil v roku 1870.
- Menšie skupiny slovanského pôvodu. Národné cirkevné hnutia medzi Poliakmi v USA (1887) a Chorvátmi (1924), ktoré viedli k vzniku Národnej poľskej cirkvi v Amerike a v Poľsku a Starokatolíckej cirkvi v Chorvátsku. Poľská národná katolícka cirkev v Amerike a Kanade však, žiaľ, v roku 2003 vystúpila zo zväzku cirkví Utrechtskej únie, keďže ich biskupi nedokázali akceptovať otvorenie sa sväteniu žien, ku ktorému pristúpila väčšina biskupov Utrechtskej únie.
Biskupi Utrechtskej únie sa pravidelne schádzajú na zasadnutiach Medzinárodnej biskupskej konferencie (IBK). V prípade, že sa v niektorej z členských cirkví uprázdni biskupský stolec (pri úmrtí biskupa, odchode do emeritúry – „do dôchodku“, príp. pri odstúpení či odvolaní biskupa synodou) miestna cirkev zvolá volebnú synodu, a keď si spomedzi svojich kňazov zvolí nového biskupa oficiálne požiada Medzinárodnú biskupskú konferenciu, aby biskupi Utrechtskej únie tohto novozvoleného biskupa (elekta) vysvätili. Medzinárodná biskupská konferencia je tak zdrojom a garantom zachovania znamenia historickej apoštolskej postupnosti v starokatolíckej tradícii. Apoštolská postupnosť však nespočíva len v tomto prostom vkladaní rúk, ale najmä v začlenení sa do spoločenstva biskupov – biskupskej kolegialite.