Zdroj: presbyterianireland.org
Izrael – Boží ľud
Písmo používa zvláštny výraz pre vyjadrenie pojmu Božieho „ľudu“. V hebrejčine slovo „am“ (grécky: laos; latinsky: populus) označuje len Boží ľud, kdežto výraz „gojim“ (grécky: ethé; latinsky: gentes) sa vzťahuje na ostatné národy. Slovo „am“ označuje v Písme istú posvätnosť a „gojim“ zasa akúsi menejcennosť. Výraz „gentes“ označuje skôr „národy“ ako „pohanov“. Treba rozlišovať Boží ľud a ostatné národy. Boží ľud bol síce stvorený ako ostatné národy a žije s nimi v dejinách, má však predsa svoju vlastnú dôstojnosť, svoje dejiny a poslanie. Toto zvláštne postavenie záleží len a jedine na Božom vyvolení (electio). Izraelský národ bol pretvorený na Boží ľud, pretože si ho Boh vyvolil pre zvláštne poslanie. Boží ľud teda existuje, pretože bol vyvolený od Boha (Dt 7,7; Iz 41,8; Rim 9), ktorý ho povolal (Iz 48,12), vyslobodil z Egypta (Dt 6,12; 7,8; 8,14 nasl.), aby sa stal jeho vlastníctvom (Ex 19,5; 23,22), synom (Ex 4,22), jeho ľudom. Boh je teda jediný tvorca Božieho ľudu, jeho novej dôstojnosti a dejín (Iz 48,15). Boh vytvára v dejinách spásy svoj ľud podobne ako matka dáva život svojmu dieťaťu (Iz 42,2.24) a ako starostlivý hospodár zakladá a buduje svoju milovanú vinicu (Iz 5,1 nasl; Ž 80,9) alebo ako staviteľ, ktorý buduje mesto alebo chrám (Hebr. 11,10). Toto vyvolenie je v Písme popisované ako prejav slobodnej Božej lásky k izraelskému národu (Rim 9). Na počiatku dejín Božieho ľudu je teda zvláštna, nepochopiteľná Božia láska, ktorá vytvára tento ľud, sprevádza ho počas celého jeho putovania v dejinách a dokončí jeho budovanie vo večnosti, ktoré bude posledným darom, poslednou milosťou, záverečným prejavom lásky Boha ku svojmu vyvolenému ľudu. (Zjv 21,5 nasl.). Vyvolenie Božieho ľudu je vo vzťahu k jeho „zmluve“ s Bohom. Boh chce žiť v pokoji a v zvláštnom spoločenstve so svojím ľudom a chce ho priviesť ku spáse. Preto s ním uzatvára zmluvu. V reči Písma zmluva medzi Bohom a jeho ľudom je prejavom rovnakej lásky ako vyvolenie. Izraelský národ nemôže mať žiadne nároky a nemá žiadne zvláštne práva vo svojom vzťahu k Bohu, ale Boh mu chce dať tieto práva, ale aj zvláštne povinnosti. (Dt 7,8 nasl. 10,15; 4,32-40). Hlavný obsah a náplň zmluvy je vyjadrený v týchto slovách: budem váš Boh – budete môj ľud. Zmluva s Bohom je od prvého okamihu viazaná na Božie sľuby. Božie sľuby sa vzťahujú na budúcnosť a preto vyžadujú od vyvoleného ľudu vieru v Boha a jeho slovo. Zmluva medzi Bohom a jeho ľudom bola uzavretá na počiatku jeho dejín (zmluva s Abrahámom) a slávnostne vyhlásená na vrchu Sinaj, po oslobodení z Egypta. Vyvolený ľud si je však vedomý toho, že táto zmluva nie je dokonalá a preto žije v očakávaní novej zmluvy, ktorá uskutoční opravdivé spoločenstvo s Bohom a zabráni nevere izraelského národa.
Izrael neprestáva byť Božím ľudom
Druhá kapitola textu Druhého vatikánskeho koncilu o vnútornom živote cirkvi popisuje cirkev ako „nový Boží ľud“ (Lumen gentium 9) alebo „nový Izrael“. Ide o ozvenu slov v Novom zákone, predovšetkým v liste Rimanom (Rim 9,25-26), Druhom liste Korinťanom (2Kor 6,14), v liste Titovi (Tit 2,14) a v Prvom liste Petra: „Ste Boží ľud“ (1Pt 2,10). Kresťania však musia byť pri používaní tohto výrazu opatrní. Musia eliminovať možné mylné závery, ktoré by viedli k predstave, že Izrael prestal byť Božím ľudom, čo by bolo v rozpore s tvrdením Novej zmluvy (pozri Hebr 11,25; Mt 1,21; Lk 1,68; Rim 11,1-2). Učenie o pretrvávajúcom povolaní Izraela nebolo vždy prevedené do cirkevnej praxe. Cirkev sa považuje za „nový Boží ľud“, ale tým sa neruší prvá zmluva uzavretá s Izraelom (Lk 1,72; Sk 3,25; Gal 3,17). Izrael zostáva Božím ľudom (Rim 9,6). Boh svoj ľud nezavrhol (Rim 11,1). Povolanie izraelského Božieho ľudu pokračuje, je nezrušiteľné a nezničiteľné. Izraeliti sú a zostávajú Bohom vyvoleným a milovaným ľudom. Nová situácia cirkvi neruší starú situáciu (Rim 9,8). Izraeliti zostávajú ľudom, ktorý Boh oslovil ako prví. Vyhlásenie Druhého vatikánskeho koncilu o pomere cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate hovorí: „Aj keď je cirkev novým Božím ľudom, predsa nemajú byť Izraeliti označovaní ani za zavrhnutých Bohom ani za prekliatych, ako keby to vyplývalo zo svätého Písma.“ Tým, že si cirkev nárokuje titul nového Božieho ľudu v Kristovi, zároveň tiež potvrdzuje, že je ľudom putujúcim v stálej potrebe pohybu vpred k svätosti. Tomuto aspektu sa venuje siedma kapitola Vieroučnej konštitúcie koncilu o cirkvi, ktorá sa nazýva „Eschatologický ráz putujúcej cirkvi a jej spojenie s nebeskou cirkvou“ (Lumen gentium 48-51). Treba odmietnuť rozšírený názor, podľa ktorého Boh postavil kresťanskú cirkev na miesto vydedeného a zavrhnutého Izraela. „Snažíme sa skôr vnímať počiatočnú a trvalú súvislosť, v ktorej sú Izrael a cirkev navzájom spojení v jednej neodvolateľnej zmluve s Bohom.“
Cirkev a cirkevné spoločenstvo
Výzva Druhého vatikánskeho koncilu k znovuustanoveniu jednoty kresťanov viedla rímsko-katolícku cirkev k diferencovanému prehodnoteniu ekleziálneho statusu nerímskokatolíckych cirkví a cirkevných spoločenstiev (porov. UR, č. 3; 15). Súvisiaca zmena medzicirkevnej klímy pripravila pôdu aj pre nové posúdenia príčin a rozsahu rozdelenia medzi rímsko-katolíckou cirkvou a starokatolíckymi cirkvami Utrechtskej únie. Vo svoje správe „Cirkev a cirkevné spoločenstvo“ (ďalej: CaCS I.) zverejnenej v roku 2009 formulovala Medzinárodná rímskokatolícko-starokatolícka komisia pre dialóg (IRAD) kľúčové aspekty ekleziológie comunnia s tým úmyslom, aby bol vytvorený základ pre ďalšie prehlbovanie vzájomného pochopenia cirkvi, ktoré by ukazovalo možnosť budúceho cirkevného spoločenstva. Čo miestne cirkvi spája – bez ohľadu na geografické, sociologické, kultúrne rozdiely – v ich univerzálnej identite do jedného spoločenstva je podiel na živote trojjediného Boha, ktorý sa otvára primárne skrze Ducha svätého, k tomu aj slávením eucharistie. Ducha svätého tak treba považovať za primárny princíp jednoty, lebo cirkev spojuje v spoločenstve a službe a tak v Ježišovi Kristovi zjednocuje ľudí s Bohom Otcom.
Literatúra
BOUBLÍK Vladimír, Boží lid, Řím, Křesťanská akademie 1967.
Církev a cirkevní společenství. Zpráva mezinárodní římskokatolicko-starokatolické komise pro dialog (IRAD). Z let 2009 a 2016.
ZENGER Erich, První zákon. Židovská Bible a křesťanství, Kostelní Vydří, Karmelitánské nakladatelství 1999.
Štefan Šrobár
autor je teológ