Jar 2021: Ako sa rímskokatolícka cirkev dostane zo slepej uličky? Starokatolícky pohľad
Zdá sa, že katolícka cirkev v Nemecku sa otriasa v základoch: masové výstupy z cirkvi a konflikty medzi klérom a angažovanými laikmi. Čo s tým ďalej? A čo by sa konkrétne mohlo udiať? O tom hovorí perspektíva Andreasa Krebsa, riaditeľa Starokatolíckeho seminára Univerzity v Bonne.
(Článok je prevzatý zo stránky zeitzeichen.net. Preklad z nemčiny: Andrej Mentel.)
Foto: TASR
Najnovším vývojom v rímskokatolíckej cirkvi zmietajú veľké vlny. Už pred časom Rím odložil na neurčito otázku, či ženy môžu byť vysvätené na diakonky, kým na kňazské a biskupské svätenie zatiaľ niet ani pomyslenia. Následne prišlo odmietnutie eucharistického spoločenstva medzi rímskokatolíckou a evanjelickou cirkvou. Teraz sa Kongregácia pre náuku viery vyjadrila, že partnerstvo ľudí/osôb rovnakého pohlavia nemožno požehnávať, lebo nie je „podľa Bohom zjavených plánov objektívne usporiadané“. Boh, ako hovorí, „nepožehnáva a nemôže požehnať hriech“. Odvtedy je mnoho mojich rímskokatolíckych kolegov a kolegýň i priateľov a priateliek pobúrených. Čoraz častejšie sa pýtajú, čo si o tom ja ako starokatolík vlastne myslím. Privádza ma to do rozpakov. My starokatolíci a starokatolíčky svätíme ženy, pestujeme eucharistické spoločenstvo s evanjelickými kresťanmi a kresťankami, požehnávame páry rovnakého pohlavia, premýšľame dokonca o sviatostnom „manželstve pre všetkých“. Môžem na to poukázať bez toho, aby to vyzeralo ako starokatolícka nafúkanosť? Môžem sa odvážiť hovoriť otvorene bez toho, aby som rozbil porcelán ekumenizmu? A nemali by sa teológie predovšetkým sebakriticky vyrovnávať s vlastnou tradíciou a situáciou?
Na druhej strane, rímskokatolícka cirkev v Nemecku ešte stále predstavuje faktor formujúci spoločnosť, pričom dianie v nej sa dotýka aj ľudí inej viery či neveriacich. Navyše, k vyjasneniu azda môže prispieť aj to, ako starokatolíkov vnímajú zvonka – práve preto, že starokatolíci a starokatolíčky sa tiež považujú za katolíkov a katolíčky, aj keď sa od rímskych katolíkov v niečom líšia. V tomto duchu sa tu pokúsim zodpovedať niektoré otázky, ktoré mi ľudia kládli: aké problémy rímskokatolíckej cirkvi sa ukazujú v rozhodnutiach spomenutých v úvode? Akou alternatívnou cestou sa vydala starokatolícka cirkev a v čom spočívajú jej výhody a nevýhody? A napokon, ktoré starokatolícke skúsenosti môžu byť relevantné pre rímskokatolíckych kresťanov a kresťanky?
O tlaku na potvrdzovanie seba samého
To, že životná realita mnohých rímskych katolíkov a katolíčok je v konflikte s učením úradnej cirkvi, nie je nový fenomén. Most, o ktorý sa pokúsil Druhý vatikánsky koncil, zostal nedokončený. Jeho obnovné potenciály sa utlmili už za Pavla VI. Pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI. vehementne obhajovali dogmaticko-jurisdikčnú výstavbu svojej cirkvi proti pokusom o reformy. So širokým nepochopením a plazivou stratou autority, ktorá s tým bola spojená, počítali. Oproti tomu sa pápež František pokúša o iné smerovanie: rímskokatolícku náuku a štruktúry necháva nedotknuté, no zároveň sa pokúša ich očividnú tvrdosť zmierniť pastoračným milosrdenstvom. Medzičasom sa ukazuje, že toto smerovanie zlyháva, a to dvojako. Po prvé, ukazuje sa, že hranice, ktoré pastoračným zmierneniam vymedzuje cirkevné právo a dogma, sú príliš úzke. Po druhé, ženy, páry rôzneho vierovyznania a queer ľudia môžu zabudnúť, že by sa stali objektom milosrdenstva. Žiadajú uznanie. To im ale bude František napokon musieť odoprieť. A obávam sa, že aj jeho pokus nesiahať na hierarchický centralizmus, no zároveň podporiť synodálne procesy, povedie ku sklamaniu.
Rímskokatolícka cirkev sa evidentne dostala s nezmeniteľnosťou svojej náuky a svojich cirkevných štruktúr do slepej uličky. K rozhodujúcemu momentu došlo s pápežskými dogmami Prvého vatikánskeho koncilu z roku 1870. Nimi si pápežské výroky „ex cathedra“ vyhradzujú neomylnú platnosť, a to bez toho, aby sa museli osvedčiť cirkevným konsenzom („ex sese, non ex consensu ecclesiae“ – „[nezmeniteľné] samy zo seba, a nie zo súhlasu cirkvi“). Okrem toho získal pápež jurisdikčným primátom takú cirkevnoprávnu moc, ktorá sa rovná politickému absolutizmu.
Obe stránky problému už vtedy starokatolíci a starokatolíčky rozpoznali. Unikol im však dôležitý bod: tie dogmy pápežovi moc nielen dávajú, ale zároveň mu ju aj berú. Každý pápež je totiž viazaný rozhodnutiami svojich predchodcov. To platí dokonca aj vtedy – a tu spočíva samotný problém – keď ešte tieto rozhodnutia nedosahujú úroveň vyžadujúcu vyhlásenie „ex cathedra“. Pápež, ktorý by otvorene protirečil svojim predchodcom, by totiž zničil aureolu obklopujúcu pápežstvo. Tým by sa ale podkopala aj jeho vlastná autorita. Preto je František v celej svojej moci tak bezmocný. Keď 18. júla 1870 pápež Pius IX. osobne vyhlásil dogmu, ktorá mu pripisovala neomylnosť, bol to zvláštny tautologický akt. Odvtedy je pápežstvo fakticky nútené potvrdzovať samé seba.
Konflikt a rozdiel
Starokatolícke cirkvi Nemecka, Rakúska a Švajčiarska vzišli z protestu proti Prvému vatikánskemu koncilu. Zvolili si cestu takých cirkevných ústav, ktoré spájajú episkopálne a synodálne štruktúry. Utrechtská únia, medzinárodné spoločenstvo starokatolíckych cirkví, je tak organizovaná decentralizovane, čiže utrechtský arcibiskup disponuje len čestným primátom. Darí sa však preto v starokatolíckej cirkvi všetkému lepšie? Zas také jednoduché to nie je. Keď nemecká starokatolícka cirkev v roku 1985 podpísala dohodu, ktorá predznamenala eucharistické spoločenstvo najskôr s luteránskymi cirkvami združenými vo VELKD (Zjednotená evanjelicko-luteránska cirkev Nemecka; združuje 7 z 20 zemských luteránskych cirkví; pozn. prekl.) a potom so všetkými cirkvami z EKD (Evanjelická cirkev v Nemecku; federácia samostatných zemských evanjelických cirkví Nemecka luteránskeho, reformovaného a zjednoteného typu; pozn. prekl.), viedlo to v Utrechtskej únii ku škandálu. Hoci túto dohodu dodnes mnohí hodnotia kontroverzne, nemecká starokatolícka cirkev sa jej drží.
Aj cesta k sväteniu žien bola kamenistá. Starokatolícki biskupi sa pokúsili diskusiu, ktorá sa o tom rozvinula v 70. rokoch 20. storočia, zabrzdiť. V roku 1976 vyhlásili z titulu učiteľského úradu, že kňazské svätenie žien nie je možné. Zástancom a zástankyniam svätenia žien však vyhovovalo, že jeden z biskupov hlasoval proti vyhláseniu, takže jednomyseľnosť tohto rozhodnutia mohli spochybniť. Napokon však na tomto detaile nezáležalo. Rozhodujúce bolo, že požiadavkám laikov sa prikladá na starokatolíckych synodách veľký význam. Laici totiž neoblomne trvali na podpore svätenia žien. Čas sa naplnil v roku 1996, keď v nemeckej starokatolíckej cirkvi boli na kňazov vysvätené prvé ženy. Krátko nato nasledovali cirkvi v Holandsku, Rakúsku a Švajčiarsku. Severoamerická Polish National Catholic Church (Poľská národná katolícka cirkev v Severnej Amerike) na to vystúpila z Utrechtskej únie. Starokatolícke cirkvi Poľska a Česka dodnes neudeľujú ženám kňazskú vysviacku, akceptujú však prax sesterských cirkví (Starokatolícka cirkev v ČR však od roku 2003 svätí ženy na diakonky; pozn. prekl.).
Čo sa týka požehnávania párov rovnakého pohlavia, ako prví prišli s oficiálnymi formulármi (bohoslužobnými textami; pozn. prekl.) Holandsko a Švajčiarsko; v Nemecku sa takáto liturgia slúži od roku 2014. Holandská starokatolícka cirkev hovorí aj o sviatostnom manželstve gejov a lesieb, hoci ich ontologicky – nie však vzhľadom na hodnotu – odlišuje od heterosexuálnych manželstiev. Väčšine starokatolíkov a starokatolíčok nie je celkom jasné, čo sa tým presne myslí; úprimne povedané, nie som na tom o nič lepšie. Nemecký starokatolícky biskup zamýšľa vypracovať jeden rítus pre všetky páry, ktorý sa bude dať prispôsobiť na všetky konštelácie. Tým by chcel otázku, či sa partnerstvá rovnakého pohlavia dajú považovať za manželstvá aj v cirkevnom zmysle, prenechať vnímaniu veriacich. Poradná synoda švajčiarskej starokatolíckej cirkvi (ktorá sa tam nazýva kresťanskokatolícka) sa drvivou väčšinou hlasov vyjadrila za to, aby sa cirkevné manželstvo otvorilo bez ohľadu na pohlavie zúčastnených. Biskup však chce toto hlasovanie ignorovať a presadiť model svojho nemeckého kolegu. Odvtedy kresťanskokatolíci a kresťanskokatolíčky intenzívne diskutujú o právomociach synody a biskupa, pričom výsledok je v súčasnosti otvorený.
Trochu mätúce a plné mnohých konfliktov? Áno, oboje je pravda. A to som ešte vôbec nehovoril o sporoch vo svetovom Anglikánskom spoločenstve, ktoré je so starokatolíckymi cirkvami od roku 1931 v plnom cirkevnom spoločenstve. Čo sa môžeme z toho všetkého naučiť? Ten, kto odmieta centrálnu vieroučnú a rozhodovaciu inštanciu (ako to robia starokatolíci a starokatolíčky), je flexibilnejší a lepšie dokáže reagovať na zmeny. Zároveň však musí zvládať konflikty a dokázať žiť s rozdielmi.
Ako by to mohlo pokračovať
Niekedy mám dojem, že práve toto predstavuje problém aj pre mojich „na reformy orientovaných“ rímskokatolíckych priateľov. Sčasti nevedome sa obávajú konfliktov a rozdielov, nuž a tiež neprehľadnosti, ako ju poznáme z protestantizmu. Nechcú sa vzdať pápeža a svetovej cirkvi a tiež ich ochromuje strašidlo rozdelenia. Takže sa u nich rovnako ako aj u obhajcov a obhajkýň statu quo objavuje ten istý strach. Možno by mohlo pomôcť – ak by sa ma niekto opýtal, to by som im poradil – čeliť tomuto strachu spoločne. Azda by ním potom všetky strany boli menej poznamenané. Snáď by to umožnilo nové, dosiaľ nepredvídané kroky.
Práve preto, že naši rímskokatolícki súrodenci si nič nedokážu ani len predstaviť bez pápeža, budú sa napokon musieť vyslobodiť zo zlatej klietky neomylnosti. Nemôžu sa síce zbaviť Prvého vatikánskeho koncilu, ale do tej miery, do akej to bude možné, sa vrátia k dlhej tradícii rímskokatolíckych pokusov o jeho zneškodnenie prostredníctvom následného prehodnotenia. Teológ Peter Knauer mal napríklad nápad, aby sa „ex sese“ (zo seba samej) vzťahovalo striktne na vieroučné výroky, ktoré by chceli vystihovať pravdu prirodzene „zo seba samých“, a nie len preto, že im tlieska väčšina – a je celkom jedno, či za tými vieroučnými výrokmi pápež stojí alebo nie. Táto interpretácia by smelo ignorovala, že Prvému vatikánskemu koncilu šlo práve o to, kto smie vysloviť ten výrok, ktorý by sa potom až príliš horlivo (na prvý pohľad ako každý iný vieroučný výrok) chcel predstavovať ako „sám zo seba“ pravdivý. Na druhej strane sa človek musí čudovať, ako dôvtipne Peter Knauer premieňa ambiciózny nárok na triviálnosť.
Ďalšie úvahy smerujú k výkladu právomocí udelených pápežovi v roku 1870 ako o zákone týkajúceho sa mimoriadneho stavu, ktorý je možné uplatniť len v mimoriadne nebezpečných situáciách. Je možné, že rímskokatolícki teológovia a teologičky musia pri takýchto kreatívnych interpretáciách naďalej predstierať, že dogmy boli takto „vždy“ myslené. Môže sa tiež stať, že ich kolega Michael Seewald povzbudí, aby otvorene pomenovali zmeny tradičného učenia. To je však akademická debata. Rozhodujúce je, aby neostalo len pri intelektuálnych cvičeniach. Konkrétne by to znamenalo, že rímskokatolícka cirkev by musela po vyše 150 rokoch vyhlásiť núdzový stav za skončený a ukázať svetu, ako chce utvárať katolicizmus, ktorý už sám seba nevníma ako v chronickom stave obliehania.
Ak by rímske Magistérium vyšlo z klietky neomylnosti, v neposlednom rade by odľahlo aj jemu samému. Už by nemuselo mať na všetko odpoveď. Prečo Rím nepovie niečo v zmysle, že uznávame, že nové náhľady na sexualitu spochybňujú to, čo sa nám dlho zdalo samozrejmé? Ani my celkom nevieme, čo ďalej. Vyskúšajte, pravda s vedomím zodpovednosti, rôzne spôsoby! Alebo: vy, milé miestne cirkvi, najlepšie poznáte svojich ekumenických partnerov. Kráčajte po svojej ceste s nimi, my s vami rátame! Alebo: v mnohých častiach sveta majú ľudia väčšiu dôveru v Krista, než v to, čo môže „predstavovať“ muž. Tam, kde je to žiaduce, teda pripusťme ženské aspekty obrazu Krista.
Pri tomto bode môžeme byť ešte principiálnejší: je vôbec správne, aby sa spoločenstvo konštituovalo len cez odpovede? Nie je najhlbšie práve tajomstvo Božie, otvorená otázka a spoločné hľadanie, ktoré nás spája dovedna? V každom prípade sa mi zdá, že by v Ríme vôbec nemuseli mať taký strach z toho, že by „popustili opraty“. Vidím totiž, ako vrúcne aj tí najkritickejší rímskokatolícki súrodenci milujú pápeža a svoju cirkev. Dokazujú to vytrvalou výdržou. Táto väzba na cirkev je vzácna hrivna. Mohla by pôsobiť proti odstredivým tendenciám, ktoré sú nevyhnutne spojené s pluralitou – no nie ako jurisdikčná, ale ako vnútorná sila. Kto vie, možno by sa vďaka nej podarilo menej konfliktne a vierohodnejšie spojiť jednotu a mnohosť, než sa to doteraz podarilo pravoslávnym, evanjelickým, anglikánskym, starokatolíckym a všetkým ostatným cirkvám.
Na záver: otázka pravdy
Teraz som sa oddal snívaniu, a to ešte nie za seba, ale za rímskokatolíckych súrodencov. Dúfam, že to nezoberú ako prílišnú trúfalosť. Napokon, oni sami musia prísť na to, ktoré z týchto snov sú vlastné aj im, a ktoré dokážu presadiť. Dovtedy mám v úmysle venovať sa naďalej nedokonalostiam mojej vlastnej cirkvi. Predtým však chcem ešte niečo povedať o otázke pravdy. Konzervatívny rímskokatolícky tábor často vyčíta ľuďom, ktorí sa zasadzujú za otvorené diskusie a synodalitu, že nehovoria radi o pravde. Nuž dobre, hovorme o nej.
Benedikt XVI. opakovane zdôrazňoval, že v cirkvi nejde o demokraciu, ale o pravdu. S tým súhlasím. No pravdu chápem ináč než pápežský platonik. Božie zjavenie sa nedá pochopiť „objektívne“, hoci tiež nie je „iba subjektívne“. Ide o intersubjektívnu udalosť vzťahu. Preto ho môžeme spoznať tiež len intersubjektívne, v spoločnom hľadaní. Azda najvýznamnejší teológ v poslednej dobe Kurt Stalder to vyjadril takto: „Keďže spása sa týka obnovenia spoločenstva medzi Bohom a ľuďmi, intersubjektivita nemôže byť len žiadanou prísadou; či už o nej hovoríme alebo nie, musí byť súčasťou obsahu dosiahnutého pochopenia.“
Nemohlo by takéto komunikatívne chápanie pravdy – ktoré je zas založené na komunikatívnom pochopení Zjavenia – otvoriť aj ekumenické perspektívy? Vo vzťahoch medzi konfesiami som v každom prípade mal možnosť spoznať aj to, že monológ nepatrí k najlepším miestam skúsenosti s Bohom, zatiaľ čo rozhovor áno.
researchgate.com
Andreas Krebs
profesor starokatolíckej a ekumenickej teológie a riaditeľ Starokatolíckeho seminára na Univerzite v Bonne.
Článok je prevzatý zo stránky zeitzeichen.net.
Preklad z nemčiny: Andrej Mentel