„…a je to vlastne u starokatolíkov „platná“ omša?“

Ako vníma starokatolícke sviatosti Rímskokatolícka cirkev?

V poslednej dobe sa na nás viacerí veriaci z rímskokatolíckeho prostredia nezávisle od seba obrátili s otázkou, ako je to vlastne s našimi sviatosťami. Sú starokatolícke omše, spovede a ostatné sviatosti „platné“? Pokúsime sa preto na tieto otázky spoločne pozrieť z rímskokatolíckej perspektívy a hľadať na ne vecnú a čo možno najjasnejšiu odpoveď.

Hneď v úvode sa pozrime na príslušnú časť Kódexu kanonického práva (CIC):

Kán. 844 § 2: Kedykoľvek to potreba vyžaduje alebo sa to odporúča z hľadiska pravého duchovného osohu a len keď sa vyhne nebezpečenstvu omylu alebo indiferentizmu, je dovolené veriacim, ktorým je fyzicky alebo morálne nemožné dostať sa ku katolíckemu vysluhovateľovi, prijať sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých od nekatolíckych vysluhovateľov, v cirkvi ktorých sú uvedené sviatosti platné.

Z uvedeného textu vyplýva, že z pohľadu RKC môžu v „nekatolíckych cirkvách“, ktoré si zachovali platné sviatosti, rímskokatolícki veriaci za určitých podmienok prijímať eucharistiu, spovedať sa a prijímať pomazanie chorých. O akých „nekatolíckych cirkvách“ to ale text hovorí? Ktoré z týchto cirkví majú z hľadiska RKC platné sviatosti? Viac svetla do tejto problematiky vnáša dokument Unitatis redintegratio, dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme:

UR 15: Pretože tieto cirkvi, i keď sú oddelené, majú pravé sviatosti, a najmä – mocou apoštolského nástupníctva (vi successionis apostolicae) – kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú s nami ešte stále spojené veľmi tesnými zväzkami, je istá spoluúčasť na svätých veciach (communicatio in sacris) nielen možná, ale za vhodných okolností a so schválením cirkevnej vrchnosti sa aj odporúča.

Cirkvi s platnými sviatosťami sú teda tie, ktoré si zachovali skrze apoštolskú postupnosť pravé sviatostné kňazstvo a eucharistiu, čo umožňuje istú spoluúčasť na svätých veciach. Keďže starokatolícke cirkvi, ktoré sú združené v medzinárodnom spoločenstve Utrechtskej únie, majú z pohľadu rímskokatolíckej cirkvi zachovanú platnú apoštolskú postupnosť, ich sviatosti sú rovnako považované za platné – podobne ako aj sviatosti východných (pravoslávnych) cirkví.

V podobnom duchu sa vyjadruje aj pomerne kontroverzné vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery Dominus Iesus z roku 2000, ktoré vo svojom 17. článku popisuje pozície rímskokatolíckeho učenia o cirkvi (ekleziológie):

DJ 17: Existuje teda jediná Kristova Cirkev, ktorá je v Katolíckej cirkvi vedená Petrovým nástupcom a biskupmi, ktorí sú s ním v spoločenstve. Cirkvi, ktoré i keď nie sú v dokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, zostávajú s ňou spojené prostredníctvom veľmi úzkych zväzkov, ako je apoštolská postupnosť a pravá Eucharistia, sú opravdivými miestnymi cirkvami. Preto Kristova Cirkev je prítomná a činná aj v týchto cirkvách, i keď im chýba plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou, keďže neprijímajú katolícku náuku primátu, ktorý objektívne má a z vôle Božej uplatňuje v celej Cirkvi rímsky biskup.
Naopak, cirkevné spoločenstvá, ktoré si neuchovali platný episkopát a pravú, plnú podstatu eucharistického tajomstva, nie sú cirkvami v pravom zmysle slova. Jednako však pokrstení v týchto spoločenstvách sú krstom začlenení do Krista, a preto sú v určitom, i keď nedokonalom spoločenstve s Cirkvou. Krst totiž smeruje k plnému rozvoju života v Kristovi prostredníctvom úplného vyznania viery, Eucharistie a plného spoločenstva v Cirkvi.

Toto vyhlásenie býva označované za kontroverzné práve preto, že sa v podstate snaží načrtnúť deliace čiary a vymedziť  tri „stupne pravosti“ jednotlivých kresťanských cirkví  (pozri aj: otvorený list biskupa Dušana Hejbala), pričom práve Rímskokatolícka cirkev a s ňou spojené cirkvi (napr. gréckokatolíci a ďalšie tzv. uniatské cirkvi) sú tie „najsprávnejšie“:

1. Na prvom mieste teda stoja cirkvi, ktoré sú v plnom spoločenstve s rímskym biskupom – pápežom.
2. Druhou kategóriou sú cirkvi, ktoré síce nemajú plné spoločenstvo s pápežom, ale zachovali si platnú apoštolskú postupnosť a tak aj sviatostné kňazstvo a sviatosť eucharistie (napr. pravoslávni, starokatolíci, či rôzne tradicionalistické katolícke zoskupenia – lefévristi, sedesvakantisti a pod.).
3. Do tretej skupiny sú začleňované cirkevné spoločenstvá, ktoré podľa vyhlásenia s Kristovou cirkvou nespájajú pravé sviatosti ani jednota s pápežom, ale výlučne puto kresťanského krstu. Takto teda RKC vníma väčšinu cirkví, ktoré vzišli z reformácie.

Aj v kontexte tohto dokumentu tak starokatolíci stoja spolu s východnými cirkvami na rovnakej pozícii vo vzťahu k rímskej cirkvi. Hoci úrad rímskeho biskupa považujeme za užitočný a podstatný, naša predstava jeho realizácie je odlišná. Pápež by z nášho pohľadu mal byť v duchu starokresťanskej tradície len prvý medzi rovnými (lat. primus inter pares) a jednotlivé diecézy by tak mali mať právomoc rozhodovať samostatne o svojej budúcnosti – napr. o svojom budúcom biskupovi. O tom ale radšej inokedy… 🙂

To, že starokatolícke cirkvi stoja vo vzťahu k RKC v rovnakej pozícii ako pravoslávne cirkvi bolo najjasnejšie a úplne otvorene vyslovené v ekumenickom dialógu medzi Poľskou národnou katolíckou cirkvou v USA (Polish National Catholic Church – PNCC) a Rímskokatolíckou cirkvou. V roku 1993 totiž tento bilaterálny dialóg dosiahol zaujímavý medzník, keď vtedajší predseda Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov Edward kardinál Cassidy informoval americkú (rímskokatolícku) biskupskú konferenciu o tom, že na PNCC môže byť aplikovaný kán. 844, § 3 CIC podobne ako na východné cirkvi. Podobne rímskokatolícki veriaci môžu pristupovať k sviatostiam v PNCC na základe kán. 844, § 2. Tento krok býva americkými teológmi označovaný aj ako „limitované intercommunio“. (Pre úplnosť a zachovanie objektivity je nutné dodať, že PNCC v roku 2003 vystúpila zo zväzku cirkví Utrechtskej únie. Na podstate veci to však nič zásadné nemení.)

Problém pre rímskokatolícku teológiu a cirkevnú prax nastáva u starokatolíkov až vtedy, keď sviatosti vysluhuje žena. Sviatostné kňazstvo žien je pre Rímskokatolícku cirkev doposiaľ neprípustné. V našej Starokatolíckej cirkvi v ČR však máme zatiaľ iba niekoľko vysvätených diakoniek a na prípadnú kandidátku kňazského svätenia ešte len čakáme, takže táto otázka je pre nás zatiaľ bezpredmetná.

Hoci teda v našom európskom prostredí ešte nebolo vydané oficiálne a formálne stanovisko, ako sa to stalo v prípade PNCC v USA, naša súčasná situácia je prakticky úplne rovnaká. V kontexte Kódexu kanonického práva RKC tak platí, že rímskokatolícki veriaci, pre ktorých je „fyzicky alebo morálne nemožné dostať sa ku katolíckemu vysluhovateľovi“ môžu u nás prijať sviatosti. Čo všetko možno do týchto dvoch kategórií zaradiť zostáva otvorenou otázkou pre cirkevných právnikov, keďže aj kanonické právo je len právo. 🙂

Poslednou inštanciou každého veriaceho však vždy zostáva jeho vlastné svedomie, ktoré mu umožňuje na základe vlastného poznania a konkrétnej situácie slobodne sa rozhodnúť.

Ďalšie významné ekumenické medzníky dialógu medzi starokatolíkmi a rímskymi katolíkmi

Radi by sme tiež čitateľov našich stránok upozornili na to, že v roku 2009 taktiež vznikol prvý ekumenický dokument, ktorý je ovocím vzájomného dialógu medzi starokatolíckymi cirkvami Utrechtskej únie a Pápežskou radou pre napomáhanie jednoty kresťanov na globálnej úrovni s názvom Cirkev a cirkevné spoločenstvo, ktorý nájdete v anglickej verzii priamo na vatikánskych internetových stránkach: http://www.vatican.va/roman_curia/pontifical_councils/chrstuni/vetero-cattolici/rc_pc_chrstuni_doc_20090512_report-church-ecclesial-communion_en.html.

Tento dokument hneď na začiatku veľmi jasne zdôrazňuje, že historické rozdelenie medzi starokatolíkmi a rímskymi katolíkmi je vnútrokatolícky problém (odsek 2).

Symbolickým gestom taktiež bolo, že sa na konci roka 2014 starokatolícki biskupi (vrátane nášho biskupa Dušana Hejbala) prvýkrát oficiálne stretli s pápežom Františkom: http://www.starokatolici.cz/2014/11/02/mimoradne-zasedani-ibk-ve-vatikanu.

(Autor: Martin Kováč, doktorand teológie a starokatolícky diakon)

Doplnenie zo dňa 24. 3. 2016:

Vďaka upozorneniu istého českého rímskokatolíckeho teológa na Facebooku, ktorý reagoval na môj článok, som sa dozvedel, že v inštrukcii Českej biskupskej konferencie Společenství ve svátostech s křesťany jiných vyznání z roku 2002 sa v jednej z poznámok pod čiarou (9) uvádza:

Srov. kán. 844, § 3 CIC, podobně i kán. 671, § 3 CCEO. Tyto normy se týkají všech pravoslavných církví, které považují konstantinopolský patriarchát za své duchovní centrum, a dále všech starých východních církví. Jsou to: koptská, etiopská, arménská, syrská, asyrská. Mezi církve, na které se tyto normy vztahují, však nikdy nezahrnul Apoštolský stolec církev starokatolickou z různých důvodů: pro velkou církevní a pastorální rozdílnost (místních) starokatolických církví, dále proto, že značné procento starokatolických kněží tvoří ti, kteří k ní konvertovali z církve katolické (od nich je katolickým věřícím dovoleno přijímat svátosti pouze v nebezpečí smrti) a konečně proto, že v poslední době udělila starokatolická církev kněžské a biskupské svěcení ženám. Všechny tyto prvky znemožňují učinit analogii mezi starokatolickou církví a východními církvemi, zmíněnými v kánonu 844 CIC (citováno z dopis ů sekretáře Papežské rady pro podporu jednoty křesťanů kardinála Kaspera adresovaného ČBK dne 12. 2. 2000 pod čj. 481/2000/b a dne 7. 7. 2000 pod čj. 2344/2000).

Tento text je však z môjho pohľadu zavádzajúci – a to hneď z niekoľkých dôvodov:

• Keď text tvrdí, že Apoštolský stolec nikdy nevztiahol normy kánonu 844 na starokatolícku cirkev, ignoruje tým prípad Poľskej národnej katolíckej cirkvi v USA a Kanade (PNCC) z roku 1993, ktorý sme popísali vyššie. Táto cirkev bola v tom čase plným členom Utrechtskej únie a nachádzala sa vo veľmi podobnej situácii, ako aj Starokatolícka cirkev v ČR.
• Ďalej text mylne tvrdí, že starokatolícke cirkvi udelili biskupské svätenie ženám. Toto tvrdenie je rovnako nepravdivé, keďže v rámci cirkví Utrechtskej únie doteraz nebola žiadna žena zvolená za biskupku. Kňazské svätenie ženám zatiaľ udeľujú starokatolícke cirkvi v Nemecku, Švajčiarsku, Holandsku a Rakúsku.
• Veľký pomer bývalých rímskokatolíckych duchovných v rámci kléru bol konštatovaný aj v dialógu medzi RKC a PNCC, ako aj v dialógu medzi rímskymi katolíkmi a starokatolíkmi na globálnej úrovni (menované je hlavne Nemecko). Napriek tomu bol tento problém označený za sekundárny, keďže aj táto problematika sa pomaly posúva iným smerom. Aj v rámci Starokatolíckej cirkvi v ČR sa pomer bývalých duchovných RKC pomaly zmenšuje a významnou prioritou cirkvi je formácia a budovanie si vlastného kléru.

Na základe uvedených skutočností sa mi javí, že dôvody citovanej formulácie ČBK nemajú primárne teologický základ, ale skôr osobný charakter. V rámci svojich možností sa preto pokúsim iniciovať ďalší dialóg o týchto otázkach.