Štefan Šrobár: Ježišovo narodenie

Márne by sa narodil Ježiš v Betleheme, ak sa nenarodil v našom srdci
I. Kempenský

Zdroj: Kelly Latimore – La presentación de Cristo en el templo

Boh chce žiť v ľuďoch

O Ježišovom narodení najobšírnejšie rozpráva evanjelium podľa Lukáša, ktoré vzniklo ako tretie z evanjelií okolo roku 80 po Kr. Ježišovi učeníci spomínali na to, čo s Ježišom prežili a na základe svojich zážitkov rozprávali aj o jeho narodení. Do Ježišovho narodenia vkladali svoju osobnú skúsenosť s ním. Pretože v Ježišovi objavili to, po čom túžili a čo v nich vyvolalo skúsenosť božského, v ich správe o Ježišovom narodení museli byť aj anjeli, ktorí sprítomňovali nebeské a božské. Ježišovi prívrženci spájali s Ježišom nielen svoje osobné túžby, ale aj tisícročné očakávania a nádeje izraelského ľudu. Preto podľa svojho spôsobu myslenia použili mýtické a legendárne motívy, aby Ježišovo narodenie mohli zrozumiteľne sprostredkovať svojím poslucháčom a autori evanjelií svojím čitateľom. Autori a redaktori evanjelií čerpali aj zo svojich vlastných poznatkov z histórie, ale použili aj mýtické predstavy, aby aj Ježišovým narodením sprostredkovali jeho život a dielo. V textoch evanjelií sa preto prelínajú historické črty s mýticko-poetickými. Spolu tvoria jednotu zvestovanej pravdy, ktorá prekračuje existujúce skutočnosti a preto môže vždy novým spôsobom oslovovať aj dnešných ľudí. Biblické texty o Ježišovom narodení aj po dvoch tisícročiach vytvárajú dojímavú vianočnú atmosféru, ktorá dokáže osloviť nielen veriacich, ale aj neveriacich. Cez túto atmosféru by sme mali preniknúť k jadru vianočného príbehu, ktorý je príbehom Ježišovej spásy ľudstva. Započúvať sa do vianočných príbehov a sprostredkovať ich posolstvo neznamená odstraňovať ich mýtické a poetické črty a snažiť sa len o „nahú históriu“, lebo to nie je možné. Skôr by sme sa mali snažiť vyslobodiť vianočné postavy v evanjeliu z ich dogmatického zmeravenia tak, aby znovu ožili, vystúpili zo stáročných rámcov a začali s nami komunikovať, diskutovať aj provokovať. Ide o postavy anjelov, mágov, pastierov, Herodesa alebo bezmocného dieťaťa Ježiša, ohrozovaného už pri narodení. Prečo sme prestali viesť dialóg s biblickými postavami? (K. Nandrásky).

Ježiš – Boží exulant

Útek Svätej rodiny, zobrazený na pozadí stredovekej Viedne, nie je len historickým mementom. K Ježišovmu osudu podľa Matúša (Mt 2,13-23) od prvých chvíľ jeho života po narodení patrí odmietnutie a prenasledovanie. Spolu so svojou rodinou znáša osud vyhnanca a utečenca. Dnešným pozadím toho je naša každodenná realita, náš životný priestor. Aj dnes sa Ježiš stáva vyhnancom v Afganistane, alebo bezdomovcom v rôznych krajinách sveta. Útek do Egypta, kde sa vytvárala identita Božieho ľudu je zároveň prísľubom návratu. Keď svätá rodina vychádza z Egypta prejavuje svoju solidaritu nielen so starobylým Izraelom, ale aj s vyhnancami a utečencami všetkých čias. V tichu sviatočných chvíľ by sme si mali uvedomiť vykupiteľskú a spasiteľnú hodnotu tohto úteku, ako aj návratu Božieho exulanta a jeho rodiny. A táto reflexia by nemusela ostať len reflexiou všeobecnou. Mohla by sa stať osobnou a motivujúcou pre všetkých ľudí, ktorí sa snažia žiť podľa svojho svedomia a srdca. Aby sa útek Božej rodiny nemusel opakovať na pozadí životnej reality, ktorú sme my vytvorili v našom čase a priestore. A ak by sa opakoval, potom len v sprievode, v ktorom sa do vyhnanstva vyberieme spolu s Ježišom, Jozefom a Máriou. Podľa teológa Mira Kocúra ide o základný predpoklad toho, aby sme mohli prežiť radosť vstupu do Svätej Zeme pri návrate Svätej rodiny a vychutnali tichú radosť Božieho triumfu v tejto nenápadnej trojici, ktorú voláme Svätá rodina. Pravda totiž v dlhodobej perspektíve víťazí nad lžou a nenávisťou. Intelektuálna, existenciálna aj etická pravda. Potrebuje však teplo rodinnej istoty, aby mohla rásť, konštatuje Kocúr.

Literatúra

Karol Nandrásky, Ježiš a súčasnosť. Bratislava. Vydavateľstvo Q 111, 2010, . 52-53.
Miro Kocúr, TheoBlogy. Bratislava. Artforum, 2011, s. 163-164.

Štefan Šrobár
autor je teológ