Zdroj: saintmina-holmdel.org
„V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazaretu a Ján ho pokrstil pri Jordáne. V tom ako vystupoval z vody videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ (Mk 1,10).
Ježišov zážitok
Scéna Ježišovho krstu má legendárne a mýtické prvky. Scéna krstu zvestuje Ježišovu čestnosť pred Bohom a nie jeho „bezhriešnosť“. Ježiš bol od začiatku svojho života potenciálne rovnako hriešny ako ostatní ľudia, no vďaka mimoriadnemu príbehu jeho osobnostného vývoja sa dokázal uchrániť od všetkých možných skĺznutí do hriechu. Jeho čestnosť ho viedla k tomu, že sa v situácii súdu odovzdal vedeniu Božieho hlasu so všetkými dôsledkami. Mýtické a legendárne prvky scény Ježišovho krstu odhaľujú rozhodujúcu skúsenosť Ježišovho života, ktorá utvárala celý jeho život i jeho zvesť. Na rozdiel od Jána Krstiteľa, ktorý predstavoval Boha hroziaceho súdom a záhubou Ježiš naopak zakúsil, že Boh nie je Boh záhuby, ale má otvorené náručie pre ľudí. Počul to v slovách Ty si môj milovaný syn. To je hlavné a rozhodujúce, čo Ježiš pri krste v Jordáne zažil. Nie je rozhodujúce či Ježišov krst v Jordáne je historicky vierohodne doložený. Rozhoduje jedine to, že scéna Ježišovho krstu poskytuje predstavu o tom Ježišovom zážitku, ktorý znovu a znovu prežíval. Tvorí fókus, ktorý osvetľuje všetko, čím Ježiš žil a ako si počínal. Odhaľuje jadro, z ktorého rástlo všetko, čo priniesol a zvestoval. Sotva možno zodpovedať otázku či sa Ježiš po zážitku pri krste plne pokladal za Božieho syna alebo v ňom ostali ešte nejaké pochybnosti. Toľko ale možno povedať, že Ježiš neprišiel na svet ako hotový Boží syn, ale sa ním stal.
Boží človek
Ježiš vo svojej duchovnej ontogenéze dospel k plnosti synovského povedomia, v ktorom je anticipované jeho mesiášske poslanie. S Ježišovou ontogenézou smerujúcou k nemu ako Kristovi (Bohočlovekovi) úzko súvisí aj otázka Ježišovho vedomia, sebapoznania, slobody. V prvom štádiu jeho ontogenézy sú však tieto schopnosti obmedzené. Ježiš si nie je vedomý, že je Bohočlovekom, či toho, že smeruje k bohočlovečenstvu, ale to len nanajvýš tuší. A na konci prvého štádia svojej ontogenézy dospieva k presvedčeniu o mimoriadnosti svojho poslania zverenému mu Bohom, jeho Otcom. V druhom štádiu jeho ontogenézy Ježiš disponuje už božským vedomím a sebapoznaním a rozhoduje sa v absolútnej slobode. Svoje božské poslanie a božskú identitu potvrdzuje absolútne dobrovoľnou smrťou na kríži. Ježiš sa dal pokrstiť preto, aby aj navonok prejavil svoju potenciálnu hriešnosť. Neučinil tak len so solidárnosti s hriešnym ľudstvom, ale aj z hlbokej spolunáležitosti s ním. Ježiš sa dal pokrstiť aj z plnej zodpovednosti, že sa chce aj na ďalšej ceste svojím životom definitívne rozísť s hriechom.
Krst kresťanov
Krstné listy sú dokladom o pokrstení niektorou konfesiou kresťanského náboženstva. Ale krst nie je špecifickým prejavom kresťanstva. Dejiny náboženstiev dokazujú, že prax krstu existovala tisícročia pred vznikom kresťanstva. Používanie vody ako symbolu má prastarý až archetypálny pôvod. Vieme, že život vyšiel na pevninu z vody morí. V židovstve Ježišovej doby sa krstili prozelyti (pohania, ktorí pristupovali k židovstvu). Sekta kumránskych esénov používala na rituálne očisťovanie osobitné cisterny. Ján Krstiteľ pravdepodobne vyrástol v Kumráne. Krst, ktorý praktizoval chápal ako vstupný rítus do nastávajúcej mesiášskej doby. Ježiš sa dal Jánovi pokrstiť, ale evanjelista Ján výslovne hovorí, že sám Ježiš nekrstil (Jn 4,2). Slová krstného príkazu vložené do úst vzkrieseného Ježiša (Mt 28,19) mali legitimizovať prax kresťanského spoločenstva z konca 1. storočia. Cirkev chápe krst ako sviatosť (sakrament), ktorá je podmienkou spásy.
Použitá literatúra
Karol Nandrásky, Ježiš a súčasnosť. Bratislava: Vydavateľstvo Q 111, 2010.
Ján Letz, Kristológia z filozofického pohľadu. Trnava: filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2014.
Štefan Šrobár
autor je teológ